Od Trianonu po "Malú vojnu"... a späť

Ladislav Deák (narodený 13.01.1931 v malej rusínskej dedine Markovce, okres Michalovce) sa od posledného prevratu živí spriadaním protimaďarských pamfletov a nemožno tvrdiť, že by čas pridával jeho príspevkom na kvalite. Pred odchodom na dôchodok pôsobil v akademickej sfére (HÚ SAV) a dnes si v spoločnosti býv. nomenklatúrnych kádrov a národovcov s r. o. musí pripadať ako oná zlatá muška na kope hnoja, o ktorej písal francúzsky spisovateľ-naturalista Émile Zola.

Predstavované dielko je kompilát z Deákových článkov, ktorý vyšiel pôvodne v r. 1996 pod názvom "Slováci v maďarskej politike v r. 1918-1939". Druhé vydanie je podľa autora "spestrené dobovými ilustráciami" čoho dôkaz si môžeme všimnúť hneď na prebale knižky. Nedozvieme sa žiaľ, čo viedlo autora k zmene názvu knižky, čo by bola vzhľadom na 2. nezmenené vydanie veľmi zvláštna prax i keby sme nezaregistrovali nonsens v novom názve dielka, keď obdobie medzi Trianonom a "Malou vojnou" má byť obdobím medzi dvomi vojnami. Nazývať mierovú konferenciu vojnou je veľmi svojrázne i keď vymyslieť "Malú vojnu" bol tiež počin z radu nevšedných...

Úvodný príspevok je charakteristickou perlou L. Deáka. Je nazvaný "Gróf Albert Apponyi a Slováci" a autor nás obšťastní hneď niekoľkými samodokazujúcimi formulkami zo svojej zbierky, ktoré mu aj vystačia na charakteristiku Apponyiho.
Dozvieme sa, že Apponyiho prejavy pôsobili akoby kultivovane a demokraticky, ale muselo ísť iba o pretvárku, veď aristokrat Apponyi bol nepriateľ spoločenskému pokroku a revolučných premien.
Vzápätí odznie kľúčova sentencia, keď sa čitateľ dozvie, že maďarskú spoločnosť v druhej polovici 19. stor. charakterizoval netolerantný maďarský šovinizmus sprevádzaný násilnou maďarizáciou nemaďarských národov.
Nasleduje nešikovná ekvilibristika so zamieňaním adjektíva "uhorský" na "maďarský", z ktorej vypadne vskutku svojrázna veta, že A. "chápal Slovákov ako súčasť maďarskej štátnej idey, v ktorej sa všetci občania Uhorska pokladali za Maďarov nezávisle od toho, akou rečou hovorili a k akej národnosti sa hlásili." Zvláštne, že p. Deák štát nazýva Uhorskom, ale štátnu ideu uhorskou nenazýva. Tiež je veľmi zvláštne, že na uhorskej štátnej idei si nevšimne práve jednu drobnosť a to, že všetkých občanov štátu pokladá za rovných nezávisle od národnosti. A tu by bolo p. Deákovi s čím porovnávať - napr. s preambulou slovenskej ústavy :-) S rovnakou dávkou cynizmu napáda Apponyiho školské zákony za zavedenie výuky štátneho jazyka na ľudových školách zabúdajúc na slovenskú školskú prax. K dialektike takéhoto typu sa človek zrejme neprepracuje zo dňa na deň - tento typ jednostrannosti si vskutku vyžaduje i iné osobnostné kvalíty, napr. dávku celkom profánnej bezočivosti. Tu niekde nachádzame i odpoveď na otázku, prečo takéhoto akademického klasika zahraničie po celý čas ignoruje a až doteraz od neho nevydali žiadnu knižku...
Ďaľšia z čarovných formuliek, donekonečna recyklovaných, znie: "K akým následkom viedli smutne známe apponyiovské školské zákony v praxi, poznáme zo spomienok našich otcov a materí, ktorí už v útlom veku museli naspamäť odriekať maďarské texty, ktorým nerozumeli, pričom každý omyl a prerieknutie sa po slovensky mali za následok prísne fyzické tresty." I keby sme opomenuli, že ide o didaktický nonsens a ťažké znevažovanie slovenských detí, ktoré sa - rovnako ako všetky deti sveta - rýchlo adaptujú, a naučia nový jazyk bez problémov, nemôžeme opomenúť fakt, že z pamätí Hlinku, Šrobára, alebo Šoltésovej je doložený opak. Uvedení dejatelia ukončili ľudové školy bez toho, aby vedeli čo i len ceknúť po maďarsky - na ľud. školách, ktoré navštevovali sa totiž úradný jazyk vôbec nevyučoval... a to v prostredí "netolerantného maďarského šovinizmu, ktorý charakterizoval maďarskú spoločnosť v druhej polovici 19. stor. a ktorý bol sprevádzaný násilnou maďarizáciou", ak by sme pravda mali veriť Deákovi.

L. Deák si vzápätí spomenie na Bjonsona a jeho "zničujúcu" kampaň proti Apponyimu... Možno disponuje L. Deák inými prameňmi než my, lebo nám sa skôr zdá, že to Bjornson sa zosmiešnil, keď sa nechal (na rozdiel napríklad od Tolstého) "nachytať" Kálalom. Tak sa nám marí, že aj na pamätnú mníchovskú konferenciu, z ktorej chcel vystrnadiť Apponyiho, necestoval nakoniec on...

Rovnako floskulke o "plamennej reči slovenského poslanca Jurigu v uhorskom sneme v októbri 1918" môže uveriť práve a len ten, kto túto "plamennú reč" známeho excentrika nikdy nečítal (a dodajme, že to je práve prípad slovenského čitateľa). Nám sa na uvedené improvizácie až bláboly javí výstižnou skôr charakteristika Š. Tiszu, ktorý "plamenný prejav" nazval stručne "grajciarovou komédiou".

Deák ďalej uvádza Apponyiho vetu "Česko-Slovensko je púhou fantáziou" a "Slováci v severných stoliciach si neželajú opustiť Uhorsko" ako príklad absolútneho nedostatku realizmu. My si naopak myslíme, že p. Deák považuje svojich čitateľov za hlupákov. Asi by nebolo pre neho celkom triviálne dokázať ani to, že Česko-Slovensko vzniklo s pomlčkou, nieto ešte, že bolo "vyjadrením želania Slovákov opustiť Uhorsko". Preto sa opäť utieka k starostlivo naformulovanej floskule aby potom trielil rýchlo preč z tenkého ľadu!

Ale asi najhlúpejšieho neprofesionalizmu sa dopúšťa L. Deák ako historik, keď pojednávajúc o nástupe Károlyiho vlády zabudne?-zamlčí?-nevie o tom? (L. D. totiž nevedno z akého dôvodu desaťročia predstiera, že ovláda maďarčinu) existenciu Apponyiho listu Károlyimu z 29. 12. 1918, z ktorého je celkom zrejmé, že Apponyi "nezutekal" a v miere svojich možností zápasil ďalej.

Celkom nepravdepodobne sa javí i príbeh bez uvedenia prameňov o tom, ako mali čsl. úrady zachrániť Apponyimu život poskytnutím azylu na jeho statku v Eberharde v čase Kunovej "hrôzovlády". Nejaví sa to 2x pravdepodobné, keďže Malinovo (Eberhard) ležal priamo pod nosom útočiacich boľševických oddielov a naopak je známa epizóda stretnutia Šrobára s Kunom v Komárne začiatkom mája 1919. Tu zapracovala zrejme autorova bujná fantázia, keď skombinoval Károlyiho pražský azyl a fakt, že Apponyi bol (resp. mohol byť) na svojom panstve v máji-júni 1919 prítomný.

Rovnako hlúpy neprofesionalizmus je zamlčanie Apponyiho protestov proti prehmatom ("bielemu teroru") Horthyho jednotiek. Z nejakého dôvodu je Apponyi vykreslovaný ako Horthyho prívrženec a celkom hlúpo lživo sú vykresľované aj okolnosti dosadenia Horthyho k moci. Podľa Deáka nie Dohoda dosadila Horthyho k moci v krajine okupovanej Rumunmi, ale dostala sa ona k moci vlastnou silou a s programom revízie Uhorska).

Že sa pri pojednávaní o Apponyiho účasti na parížskej mierovej konferencii opäť akosi zabudlo práve na samotný prejav, z ktorého autor necituje ani slovo, nás už akosi ani neprekvapuje...

to be continued...



(Hypo)téza o sfaľšovaní uhorskej (a rakúskej) národnostnej štatistiky z r. 1910 bola kľúčovým stavebným prvkom v argumentácii československej delegácie na parížskych mierových rokovaniach v r. 1919-1920 a v podstate legitimizuje/spochybňuje hranice ČR a SR dodnes.

Crème de la Crème...

Kolektív autorov, Bruselenie valašiek. Naša zahraničná politika po novom, Kalligram Brat. 2010

Už prezentácia knihy v Univerzitnej knižnici 18. júna 2010 sa konala pred nezvyčajne noblesným publikom, keď sa jej zúčastnili rôzne zahraničnopolitické, treťosektorové a iné celebrity, za všetkých menujme len Jarku Hargašovú po boku jej manžela.

Autorský kolektív, ktorý sa vydavateľstvu Kalligram podarilo sústrediť, je nemenej zaujímavý: Jozef Bátora - docent FSEV UK v Bratislave, Karel Hirman - sekčný riaditeľ v Slovenskej energetickej agentúre, Balázs Jarábik, býv. posl. asistent Lászla A. Nagya, v súčasnosti konzultant v Kyjeve, Jana Kobzová - konzultantka pre tretí sektor v Londýne, Milan Nič z nadácie Pontis - býv. ext. poradca Lajčáka v Bosne, Tomáš Valášek - konzultant pre zahr. politiku v Londýne.

Uvedená zostava naznačuje, že kniha obsahuje to najlepšie, čo Slovensko vie v oblasti zahraničnopolitických vízií ponúknuť, určitú pro-európsku alternatívu voči oportunistickej rádoby národnej a socialistickej improvizácii štyroch rokov Ficovej vlády. Spolu so silnou pro-európskou angažovanosťou autorov však kniha verne ukazuje i limity, ktorými je v súčasnosti slovenský intelektuálny diškurz charakterizovaný.
Tak, ako je zahraničná politika len pokračovaním politiky vnútornej, rovnako výzvy, ktoré v diskusii odzneli - "Zodpovedzme si otázku, kto sme !" "Nájdime Raison d'être ministerstva zahraničných vecí!" príp. rovno "Zrušme ministerstvo zahr. vecí!" sa v skutočnosti iba v malej miere vzťahujú k zahraničnej politike.

Najzaujímavejšou časťou knihy je príspevok Milana Niča, ktorý síce nevybočí zo zvyčajných klišé slovensko-maďarských vzťahov vnímaných z Bratislavy, i tak však artikuluje niektoré nové pohľady:
"Nočnou morou slovenskej diplomacie môže byť perspektíva, že vo východnej Európe dôjde k užšej súčinnosti v menšinovej otázke medzi Ruskom, Maďarskom a Srbskom. Je to trojka revizionistických štátov, ktorým sa rozpadli väčšie štátne celky a za svojimi zmenenými štátnymi hranicami dnes majú početné národné menšiny. Časom sa k nim môže pridať Rumunsko, vedené asertívnou politikou voči Moldavsku, s ktorým odmiela podpísať dohodu o spoločnej hranici. Nemožno vylúčiť, že v našom regióne sa ešte budú hýbať hranice, resp. dôjde k pokusom o ich dorovnanie podľa etnického kľúča (Moldavsko - Podnestersko, Srbsko - severné Kosovo, vnútorná hranica v Bosne a Hercegovine). Osobitnou výzvou pre slovenskú diplomaciu by v takom prípade boli doterajšie pozície v srbskej otázke."

Uvedený citát ukazuje celý problém autorov, ktorým je principiálna nemožnosť jasného postoja v merite otázky - slovenská diplomacia sa dnes nevie prihlásiť ani k prirodzenému, ani k historickému právu bez toho, aby neohrozila buď svoje súčasné hranice ("dorovnanie hraníc podľa etnického kľúča" ako vyjadrenie práva na samourčenie), alebo svoje právo na existenciu (keďže trianonské hranice vznikli popretím historických hraníc). Neostáva jej než úfať v priazeň či inerciu veľmocí a trvalo sa triasť pri pomyslení na na nočnú moru "ostať osamotený". Hoci to nie je zrejmé na prvý pohľad, práve tento stav zakladá na Slovensku fenomén zvaný "hra maďarskou kartou". Konzistentne s vyššiepovedaným dochádza autor k záveru :
"Jadro problému je vlastne mimo politiky - v identite, historicky podmienených percepciách, odlišnom mentálnom nastavení na oboch stranách Dunaja. Teda v tom, ako Slováci a Maďari explicitne a implicitne vidia samých seba, ako sa vidia navzájom a ako potom v skutočnosti konajú. Takéto vnímanie je blízke teórii švédskeho autora Erika Ringmara, podľa ktorého ľudia a štáty konajú nielen zo zištných dôvodov, ale rovnako často aj preto, aby bránili alebo potvrdili určitú predstavu o tom, kto sú: Jeho cieľom nie je maximalizácia úžitku alebo minimalizácia strát, ale etablovanie štandardu - svojho ja - podľa ktorého sa úžitok a straty budú môcť merať. Nie sú to teda racionálne činy, ale činy uskutočnené v mene toho, aby racionálne činy boli možné. Konáme akoby v 'sebaobrane' v tom najzákladnejšom zmysle slova - bránime použiteľnosť vlastnej predstavy o sebe samých."

Domnelá vzájomnosť nesmie nikoho zmiasť - tu ide len o povinnú daň, ktorú slovenská historiografia v podobných prípadoch platí - azda neprezradíme veľké tajomstvo, že z hľadiska identity Maďarov je otázka ich vnímania Slovákmi celkom okrajová. Ničov záver je teda správny, ak si uvedomíme, že hovorí o špecificky slovenskom probléme a falošnej slovenskej identite, ktorá je založená na dôslednom klamaní o okolnostiach vzniku a charaktere svojich súčasných hraníc.

Nemôžeme sa diviť, že "definovanie kľúčových záujmov slovenskej diplomacie" je potom rovnako falošné a hneď skraja začne formulovaním jednej generickej nemožnosti: "aby sa maďarská menšina cítila doma pri jestvujúcich hraniciach":

• Zabezpečiť pokojné etnické spolužitie na južnom Slovensku, aby sa maďarská menšina cítila doma pri jestvujúcich hraniciach, využívala plný medzinárodný štandard práv národnostných menšín a vzniknuté problémy riešila na lokálnej či celoštátnej úrovni v rámci SR (a nie prostredníctvom štátnych orgánov Maďarska alebo podpory radikálnych zoskupení).
• Posilňovať medzinárodné postavenie Slovenska, kultivovať vzťahy s kľúčovými spojencami v EÚ i NATO, ako aj s partnermi v širšom regiónestrednej Európy. Predísť konštelácii, vktorej by bolo Slovensko oslabovanéako (jediný) problémový sused Maďarska,
• V bilaterálnych vzťahoch neustále testovať politickú vôľu Budapešti na politický dialóg a pragmatické riešenia v sporných historicko-štátnych otázkach, ktoré sú v záujme oboch krajín; na pôde EÚ udržať konštruktívnu spoluprácu s Maďarskom všade tam, kde identifikujeme prienik spoločných záujmov.
  

Napĺňanie týchto celkom nepravdepodobných záujmov sa potom má udiať rovnako nepravdepodobnými krokmi:

• MZV SR bude musieť robiť viac „domácej diplomacie". Medzinárodnú pozíciu Slovenska najviac posilnia presvedčivé opatrenia vo vnútornej politike, napr obnovenie vecného dialógu vlády s madarskou menšinou. Zároveň bude treba hľadať priestor na deetatizáciu dialógu tam, kde je to možné: zamestnanosť, infraštruktúra atd.
• Prehĺbenie dialógu s Maďarskom musí byť úprimné, jednoznačné a skutočné, dobre komunikované a pretavené do našich iniciatív. Bratislava musí byť neustále na ťahu, aby testovala Budapešť a stavala ju pred strategické rozhodnutie akceptovať nás ako partnera. Slovensko bude po júni 2010 potrebovať asertívnu a nápaditú diplomaciu, schopnú vytvárať nové príležitosti na rôznych úrovniach. Veľmi dôležitá bude verejná diplomacia (príklad: veľvyslanci SR dostanú pokyn urobiť raz ročne spoločné podujatie s veľvyslanectvami MR),
• Využívať totožné záujmy v európskej politike, energetickej bezpečnosti a regionálnej agende (napr. V4, energetická bezpečnosť, cezhraničná spolupráca, Dunajská stratégia}. Veľmi zanedbanou agendou je služba občanom, prepojenie diaľničnej siete (napr. chýbajúce úseky Bratislava - Gyór a Košice - Miškolc) a projekty občianskej spoločnosti.

Ak by sme to chceli teda zhrnúť, nepochybne máme čo do činenia s obvyklým chytračením československého typu, tentokrát strihnutým na mieru mladým idealistom a demokratom. Podľa autorových predstáv je vzťah slovenskej politickej triedy k maďarskej menšine možné "riadiť" z pozície sily a väčšiny v rámci tzv. vecného dialógu. Netreba azda zdôrazňovať, že adjektívum "vecný" znamená hrozbu nahradenia dialógu represiou v momente, keby nebodaj menšina vybočila z koľají "vecného dialógu" a z nerozumu, či roztopaše by vsadila napr. na autonómiu... Vízia autora je teda taká, že v čase vlády demokratov by bolo načim viesť "vecný dialóg", "zabezpečiť", "prehĺbiť" a "testovať" kým v čase národno-socialistických vlád treba skôr etnicky čistiť, odnárodňovať a štvať. A maďarská menšina by sa ako trpezlivý divák mala raz tešiť a inokedy smútiť vždy v závislosti od toho, ako o smerovaní krajiny rozhodne nejaké 1% hlasov voličov, ktorí sa z dobrého rozmaru práve rozhodnú voliť či nevoliť HZDS a SNS... Nuž asi toľkým vedela prispieť k hľadaniu východísk Crème de la Crème slovenskej zahraničnopolitickej komunity. Či je to dosť, alebo málo, nechám na posúdení láskavého čitateľa...

O Jánošíkoch...

Ľubomír Smatana, Jánošíci s těžkou hlavou. Mýty a realita Slovenska očima českého reportéra. Nakladatelství 65.pole Praha 2010.

Táto podivuhodná publikácia je časovou reinkarnáciou "českého záujmu o Slovensko", ktorý začal kedysi dávno ešte v útrobách Českoslovanskej jednoty spanilými jazdami rôznych Pokorných a Heydukov na Slovensko. V tom čase cítili títo jedinci silnú spoločenskú objednávku a hľadeli bratov Slovákov (ktorých ale z nejakého dôvodu považovali za Čechov) "osvobodit". Motivácia k tomu bola najrozličnejšia, o jednej azda napovie úryvok z listu istého K. Kálala svojmu sponzorovi T.G.M.: "Velectěný pane profesore, račte odpustit... mohl by jste mi nějaký honorář za brožurku o útisku Slováků vyžádati... Vím, že je Vaší zásadou, že se práce má honorovati..."

Ľubomír Smatana samozrejme nevie nič o svojich predchodcoch a to je súčasne najväčšou prednosťou jeho práce: Ľ. Smatana totiž nechce nikoho oslobodiť. So zanietením archeológa odkrýva slovenskú realitu, za ktorú omylom zhusta považuje rôzne surogáty - produkty vykoľajenia slovenského národného príbehu úsilím snaživcov spoza rieky Moravy. Tým jeho dielko miestami nadobúda vskutku pitoreskný charakter a informovaný čitateľ sa na mudrovaní autora neznalého súvislostí nepochybne dobre baví.
"Často přemýšlím nad tím, jak vůbec Československo vzniklo, a fascinuje mě to. Jak dokázalo pár politiků prosadit myšlenku jakéhosi československého národa a vštípit ji milionům lidí, kteří o ní do té doby neměli ani tušení. Všichni ti Masarykové a Štefánikové museli být na jedné straně obrovští idealisté a na straně druhé zároveň neúprosní pragmatici. Začlenění Slovenska do federace(!) nebylo nic jiného než východisko z nouze. Jinak by národ i nadále úpěl pod Poláky(!) nebo Maďary, kterým by navíc nerozuměl(!). A Česko by bylo mrňavé a snadno k sežrání. Což tak stejně nakonec za války dopadlo." Tieto riadky nemôžu nechať nikoho na pochybách o úprimnosti tohoto autora: tento človek nemá nič nekalé za ľubom, on je len skutočne tak autenticky hlúpy...
Jeden z "obrovštích idealistů a neúprosných pragmatiků" T.G.M. je pre Ľ. Smatanu nepochybnou autoritou. Máli sa mu počet ulíc na Slovensku pomenovaných po tomto excentrikovi v službách britskej rozviedky. Autor tiež - nevedno z akého dôvodu - tvrdí, že socha TGM v zámku v Topoľčiankach "je spíš busta" - pritom ide o sochu v celoživotnej veľkosti, ktorá medzi dvomi vojnami pôvodne stála pred krajským súdom v Nitre. Prvá "opravdová socha, nikoli jen poprsí" T.G.M. vraj bude stáť až v Bratislave...

Asi z týchto pozícií potom autor skúma slovenskú realitu, resp. vyšśie spomínané surogáty, ktoré za ňu považuje. Občas naďabí i na autentické prejavy, tie sú mu však načisto nezrozumiteľné: "Některá témata jsem vědome odsouval stranou, až jsem je odsunul úplně. To je třeba vliv církve, a předevsím katolického kléru"... Neuvádzame to však ako kritiku, tobôž nedostatok skúmaného dielka..., ešte by si to mohol jeden vykladať ako výzvu napísať ďalší diel. A to - uznajme - vôbec nie je nutné, jeden diel totiž vrchovato stačí :-)

Neočakávaný koniec jedného dialógu :-)

Už dlhšiu dobu som bol zvykol diskutovať s p. Antonom Hrnkom, t.č. vojenským historikom na jeho blogu. P. Hrnko bol cenné médium, keďže "počul trávu rásť" a jeho postoje boli svieže a hlavne vždy verne odzrkadľovali aktuálne fóbie a obsesie tzv. národoveckej galerky.

Musím povedať, že som bol mierne prekvapený tým, že ma p. Hrnko vôbec toleroval na svojom blogu, kde som pôsobil značne disonančne. Týmto prajným prístupom sa celkom vymykal zvyklostiam členov národoveckého krúžku, ktorí najradšej diskutujú v uzavretej spoločnosti (a za svoju "vernosť línii" inkasujú podľa možnosti keš :-).

A tu sa stala náramne zaujímavá vec, ktorá si bude zrejme vyžadovať dumku-dve.

Prebiehala diskusia k pripravovanému zákonu o dvojitom občianstve, vcelku plná obvyklých klišé snažiacich sa etnické čistky proti Maďarom na Slovensku v r. 1944-47 odôvodniť vlastizradou, ku ktorej malo dôjsť prijatím/neprijatím maďarského občianstva u obyvateľov na späťpripojených územiach. Tu treba podotknúť že p. Hrnko prejavuje slabosť voči určitým elegantným formálnym konštrukciám a aj tentoraz sa nechal uniesť ku konštatovaniu že nikto z obyvateľov južného Slovenska de-iure nikdy nemal maďarské občianstvo (kvôli nulite Mníchova). Následne sa zaplietol keď v paragrafe 1 Benešovho úst. dekrétu č. 33 sa títo istí obyvatelia zbavujú čsl. občianstva odvolaním sa na ich maďarské občianstvo, ktoré mali nadobudnúť po vied. arbitráži.
V mojej replike bol mimo iných i odsek:
Morse: Akosi zvláštne mi tiež pripadá “opomenúť” z podobného pojednávania bohaté tradície vydierania nepohodlných skupín obyvateľstva odobratím/nepriznaním št. občianstva, ktorými predvojnová ČSR, vojnový Slovenský štát i povojnové Československo ovplývali. Rovnako by za zmienku stála liberálna prax v Uhorsku/predvojnovom Maďarsku, vďaka ktorej mohli napr. Židia prenasledovaní na Slovensku po r. 1940 nachádzať útočisko v Maďarsku.
ktorý aj spustil ďaľśie pokračovanie diskusie celkom nečakaným smerom.
Hrnko: Máte veľmi slabú pamäť, resp. bohapusto klamete. Ako je všetkým v Európe známe, medzivojnové Maďarsko bolo prvý štát v modernej Európe, ktorý prijal antisemitské zákonodarstvo. Je pravdou, že počas deportácií židov zo Sk r. 1942 veľa týchto ľudí ušlo do Maďarska, aby sa zachránili, ale ako si vám ušlo, že rovnako v rokoch 1943 - 1944 masy židov utekali z HU na Sk, aby sa zachránili pred Horthyho deportáciám. takže ak pravdu, tak celú. Polopravda je horšia ako lož!
Morse: Ako zvyčajne sa opäť snažíte tutlať zodpovednosť slovenskej vlády za deportácie 57.628 slovenských Židov v období od marca 1942 do novembra 1942
antidatovaním deportácií z Maďarska do obdobia pred nemeckú okupáciu (v marci 1944) a ich spájania s Horthym. Pohnútky, ktoré Vás k tomu vedú radśej neskúmam.
Hrnko: Najhoršiu podlosť, ktorej sa tu dopúšťate, je snaha vyviniť horthyovský režim zo zodpovednosti za holokaust. To je podlosť, ktorá sa na Sk aj postihuje trestným zákonom. Len na pripomenutie jeden citát (autorom nie som ja): “Prvý brutálny akt násilnej deportácie židovského obyvateľstva sa v Maďarskom kráľovstve uskutočnil v lete 1941, v čase, keď po boku nacistických vojsk aj maďarská armáda sa zúčastnila okupácie Halíča a Ukrajiny. Maďarská vláda v júli nariadila orgánom ministerstva vnútra, aby tých židov, ktorí nemajú domovskú príslušnosť, sústredili do zberných táborov na severo-východnom pohraničí Maďarského kráľovstva (išlo o poľských, ukrajinských a čiastočne aj židov z teritória Zakarpatskej Ukrajiny a Maďarského kráľovstva), ktorých potom previezli na okupované teritórium Ukrajiny bez ohľadu na vek, na chorých, na ženy a deti. Bolo ich zhruba 18-22.000, kde ich ponechali vlastnému osudu bez toho, aby mali zabezpečené podmienky k prežitiu. Títo sa v skupinkách niekoľko týždňov ako bezprízorní túlail peši v oblasti Kamenec-Podolskij, kde boli vystavení hladu, strádaniu, nenávisti domáceho obyvateľstva, okrádaniu a krutosti okupačných orgánov až napokon sa dostali do pazúrov nacistických oddielov nasadenia, ktorí ich surovo zavraždili.” S takýmto hnojom ja ďalej diskutovať nebudem.
A odd nasledovného príspevku bola už diskusia odmazávaná, uvádzam preto v úplnosti.
Morse: Drahý Kvítku, je pochopiteľné, že uvádzate tak podivuhodný citát od bližšie neuvedeného autora (zdá sa, že máte stále morálne zábrany citovať M.S. Ďuricu a ani sa Vám nedivím:-)). Riešite rovnaký problém ako on - ako "vybieliť" zodpovednosť slovenskej vlády za deportácie 57.628 slovenských Židov v období od marca 1942 do novembra 1942 antidatovaním deportácií z Maďarska do obdobia pred nemeckú okupáciu (v marci 1944) a ich spájania s Horthym. Pritom prvú časť citátu je možné ľahko vyvrátiť, keďže tzv. "Postrk" 7.500 Židov zo Slovenska v dňoch 4-5. 11. 1938 je evidentne spred obdobia leta 1941, ku ktorému sa vzťahuje citovaný "Prvý brutálny akt násilnej deportácie židovského obyvateľstva" ak ide vôbec o pravdivú informáciu (vzhľadom na obskúrny zdroj). Určite poznáte nasledovný dokument, či nie ? (a priložil som znenie vcelku notoricky známeho telefonografu z novembra 1938, ktorým sa nariaďoval "postrk" Židov na územie, ktoré malo byť odstúpené Maďarsku).
Podráždená reakcia p. Hrnka ma celkom prekvapila:
Hrnko: Príspevok vymazaný! POPIERAČI HOLOKAUSTU V AKEJKOĽVEK FORME NA TÝCHTO STRÁNKACH NEMAJÚ MIESTO Anton Hrnko
Hmmm predchádzajúci príspevok teda spôsobil p. Hrnkovi takú nepredstaviteľnú traumu, že sa okamžite rozhodol zmazať stopy. Ale čo to mohlo byť konkrétne? Využijúc otázku Milanaxyz, ktorý už zrejme nečítal moju medzičasom zmazanú repliku a naivne sa snažil nájsť eśte niekoho dalšieho, komu by sa dal "prišiť" neslávny slovenský primát:
Milanxyz: Pán Morse, len taká malá otázôčka: Viete, že prvé protižidovské opatrenia o revízii získaného občianstva Česko-Slovenskej republiky a o vysídlení niektorých cudzincov platné na celom území Česko-Slovenska boli vydané pražskou vládou koncom januára 1939, teda pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky?
Skúsil som sformulovať odpoveď v snahe bližśie identifikovať ono jedovaté semä:
Morse: Milý Milanxyz, keby p. Hrnko pri predchádzajúcom príspevku nespanikáril, keď sme ho prichytili tak povediac inflagranti s popieračom Holokaustu M. S. Ďuricom, mohli ste si prečítať, že prvé deportácie Židov sa udiali z územia Slovenska a to už 4-5. 11. 1938 v rámci tzv. "Postrku". Týkali sa asi 7.500 Židov a diali sa na podnet J. Tisu, ktorý k nim nepotreboval žiadne zákony, riadil sa iba svojim kresťanským presvedčením a ešte možno evanjeliom podľa Matúša :-)
Na odpoveď nebolo treba dlho čakať, príspevok bol takmer vzápätí odmazaný:
Hrnko: DLHO SOM TRPEL VAŠE RASISTICKÉ ÚTOKY NA SLOVÁKOV, ALE S POPIERAČMI HOLOKAUSTU NECHCEM MAŤ NIČ SPOLOČNÉHO. MORSE, ODÍĎTE NA TAKÚ STRÁNKU, KDE TOTO TRPIA. U MŇA SI UŽ NEPICHNETE.
A. Hrnko

Nuž na základe všetkého vyšśieuvedeného je možné zatiaľ vysloviť dve hypotézy:

1. Národovecký krúžok, aj v roli think-thanku premiéra SR, plní poctivo spoločenskú objednávku ktorú som nechtiac identifikoval zrejme dosť presne ako snahu "vybieliť" zodpovednosť slovenskej vlády za deportácie 57.628 slovenských Židov v období od marca 1942 do novembra 1942
   antidatovaním deportácií z Maďarska do obdobia pred nemeckú okupáciu (v marci 1944) a ich spájania s Horthym. Členovia kružku zrejme dostali stranícku úlohu pri každej, sebanevinnejšej zmienke, "bieliť" (resp. terminológiou N. S. Chruščova "lakovať"). Až v tomto kontexte je sa stáva zrozumiteľné aj extempore vicepremiéra Čaploviča z 11. februára 2008, keď pri odhaľovaní pamätníka 3000 obetiam Holokaustu odvlečeným z Nových Zámkov v júni 1944 začal celkom nečakne hovoriť o paralelách medzi "Horthyovským faśistickým Maďarskom" a súdobím dianím v Maďarsku. Po jeho slovách vznikla výmena názorov a niekoľkí účastníci opustili pietne zhromaždenie.
2. V národoveckom krúžku, pravdepodobne práve vzhľadom na angažovanie sa niektorých jej členov po boku premiéra SR, spôsobuje extrémny diskomfort osoba M. S. Ďuricu. Na jednej strane výsledky výskumov tohoto "historika" (presláveného m.i. objavom, ako v seredskom pracovnom tábore židovský zubári-zajatci dostávali od dobrotivej slovenskej vlády prídel zubného zlata pre svojich židovských pacientov) nutne potrebujú, na druhej strane sa musia vyhnúť akémukoľvek odkazu na jeho osobu. Google je ozaj hnusná vec, bolo by krajne nevhodné keby na kombináciu slov Hrnko a Ďurica vyhodil práve inkriminovaný príspevok...

Hľa akým objavom a akým mrzutým nedorozumením skončil jeden dialóg!

Maďarizácia. O jednom konšpiračnom blude a motívoch jeho šíriteľov

Maďarizácia. Niet azda obyvateľa Slovenska, ktorý by nepoznal dôverne toto zlovestné slovo. Už 90 rokov, z detských liet a školských lavíc si fixujú túto tajomnú formulku stále nové a nové generácie Slovákov ... ako aj menšinových Maďarov. Porovnať tento dedičný hriech Maďarov možno azda iba s vinou Židov za ukrižovanie Ježiša Krista, božieho syna. A paralela sa črtá i v tom, že ani rímsky klérus – súc priamym dedičom Rimanov - za ukrižovanie Žida Krista neznenávidel seba, ale ... Židov. A hoci evanjelistom formátu Sv. Pavla slovenskí Hungarofóbi nikdy nedisponovali, vždy sa našli motivovaní apoštoli - rôzni "priatelia mieru", alebo "priatelia slovenského národa" z Foreign-Office, ktorí v čase najväčšej núdze prispeli nejakým tým zjavením.
Skúmať korene protimaďarských nálad v slovenskej spoločnosti nebude možné bez toho, aby sme sa aspoň okrajovo nevenovali aj iným oblastiam, predovšetkým pokrivenému jazyku, falošnej kultúrnej pamäti a fragmentárnemu historickému vedomiu.
V našich úvahách sa budeme musieť vrátiť ku zrodu pangermanizmu a reakcií naň fo forme pan-, austro- a neo- slavizmov a ich neskorým reinkarnáciám v podobe čechoslovakistického, resp. slovakofilského hnutia.
Táto skromná práca samozrejme nezmení stereotypy v myslení slovenských ľudí, ani nespôsobí hromadné precitnutie. I v najlepšom prípade môže pretendovať len na nálepku "iredentistického pamfletu", tak aspoň urobíme čo je v našich silách, aby tento pamflet nerobil hanbu svojmu menu :-)

Pritom nepochybujeme ani najmenej o dobrej viere radového obyvateľa. Je zrejme úprimne presvedčený o tom, čo číta a sám ďalej šíri. Snaží sa pospájať jemu známe fragmenty tak, aby dávali spolu aspoň aký - taký zmysel, veď žiť v zrozumiteľnom svete je základná ľudská potreba. Rovnako budeme zhovievaví aj voči slovenskej politickej triede, ktorá sa k protimaďarskému štvaniu utieka z núdze. Keďže ide zhusta o príslušníkov mestskej inteligencie v 1. generácii, zatiaľ je nereálne očakávať masový výskyt občianskych cností a dobrých mravov, ktoré by v konečnom dôsledku narovnali vzťahy. Neostáva než oceniť aspoň nevšedné budovateľské úsilie faľšovateľov histórie. Ide nepochybne o unikátny intelektuálny výkon na seba nadväzujúcich generácií funkcionárov, historikov a kultúrnych pracovníkov... o"najväčší slovenský priemysel". Plodom ich úsilia je zbrusu nové historické vedomie určené ako výbava pre nového slovenského človeka – Slovk-a, ktorého historická misia spočíva v udržaní – na vlne sociálnej demagógie a antimaďarizmu - národno-socialisického funkcionárskeho aktívu pri moci čo najdlhšie.

Kapitola 1.

Ты помнишь, как все начиналось?
Все было впервые и вновь.
Как строили лодки, и лодки звались
"Вера", "Надежда", "Любовь".
А. Макаревич, За тех, кто в море

Pamätáš, ako sa všetko začínalo?
Všetko bolo nové a poprvýkrát.
Ako stavali sa koráby
a tie koráby pomenovali: Viera Nádej a Láska
A. Makarevič, Na počesť tých, ktorí odchádzajú na more

Učenec, evanjelický kazateľ a jeden z veľkých nemeckých romantikov Johann Gottfried von Herder vo svojom diele Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit napísanom v rokoch 1784 až 1791 skúsil vyveštiť budúcnosť strednej Európy. V jeho víziach čakala Slovanstvo skvelá budúcnosť, kým Maďari mali byť do nejakých 100-200 rokov pohltení slovanským morom a ich jazyk mal zaniknúť. ("Da sind sie jetzt unter Slawen, Deutschen, Wlachen und andern Völkern der geringere Teil der Landeseinwohner, und nach Jahrhunderten wird man vielleicht ihre Sprache kaum finden") (16. Buch, II. Kapitel). Svojim spôsobom to bola logická dedukcia. Vo vzduchu zrela idea zjednotenia rozdrobených nemeckých štátov a v reakcii na tento pohyb vznikala aj silná dostredivá vôľa v slovanských etnikách. V nárazníkovej zóne týchto siločiar sa nachádzalo Uhorsko so svojimi historickými tradíciami vystavené silnej germanizačnej a centralizačnej politike Habsburgovcov, s pestrým mnohoetnickým obyvateľstvom, v ktorom sa po tureckom vpáde maďarské etnikum ocitlo v menšine. Národnostný pomer sa začal narovnávať až v posledných dekádach 19. storočia vďaka vyššiemu prirodzenému prírastku Maďarov, prirodzenej asimilácii mestského obyvateľstva a zvýšeného vysťahovalectva národnostného obyvateľstva. V roku 1900 dosiahol podiel Maďarov 51,4 % v roku 1910 54,4%.

Práve toto obdobie je slovenskými historikmi nazývané tuhou, inokedy najtuhšou ba až brutálnou maďarizáciou (t.j. 3% prírastok maď. etnika za 10 rokov). Tiež býva nazývané dobou "o 5 minút 12". Prostou trojčlenkou dôjdeme i k približnému času, koľko by trvalo týchto 5 minút pri rovnako brutálne pokračujúcej maďarizácii – na strovenie inojazyčného obyvateľstva by brutálna maďarizácia bola potrebovala minimálne ďaľších 150 rokov. Toľko času však Maďarstvu história nedožičila, keďže na scéne strednej a výchovnej Európy sa od začiatku 19. storočia začali objavovať navzájom si konkurujúce jazykové a kultúrne nacionalizmy Nemcov a slovanských národov. Zabiehajúc dopredu len pre porovnanie uveďme, že československým demokratom sa z väčšej časti podarilo realizovať ideu slovanského národného štátu za púhe 3 roky v období 1945-48...

V r. 1803 bol v Bratislave založený Ústav reči a literatúry česko-slovanskej (Institut der böhmisch-slowakischen Sprache und Literatur) nasledovaný v roku 1828 Spoločnosťou česko-slovanskou. (Pokračovanie)

Slovensko-slovenský dialóg o slovensko-maďarských vzťahoch spred 14 rokov

Pred takmer 14 rokmi 19. decembra 1996 uverejnil Rudolf Chmel článok v denníku Pravda o slovensko-maďarských vzťahoch. Na článok reagoval Viliam Fábry celostránkovou replikou v orgáne tzv. pronárodných síl Slovenský juh. Myslím si, že táto výmena názorov môže byť poučná i dnes.

O potrebe slovensko-maďarského dialógu alebo: Prečo nie sú vzťahy Slovákov a Maďarov dobré
Rudolf Chmel

Ešte sa iba začína nejasne črtať o čosi zmysluplnejšia a perspektívnejšia spolupráca niektorých opozičných strán Slovenska a už sa v rukách koalície ocitol jej najväčší tromf: takzvaná maďarská karta. Nie je to nič nové, ale vždy to v našom kraji zaberie. Táto koalícia zásluhou veteránov a veteránok vo vládnucom hnutí a nacionalistického satelitu, ktorý žije len vďaka tejto karte, od začiatku využíva maďarskú otázku na deformovanie vedomia spoločnosti, jeho falšovanie, vyvolávanie atmosféry permanentného ohrozenia, stupňovanie stáleho nepriateľského vzťahu medzi Slovákmi a Maďarmi - doma i za hranicami.

Jednoducho: karta je vhodná no strašenie Slovákov, najmä tým, že sa Maďari "odtrhnú", v lepšom prípade nás naisto napadnú, ako už toľko ráz v tomto storočí, alebo isto zapríčinia, že Slovensko bude isto rozdelené, medzi tvojich višegrádskych bratov, ktorí si ho rozoberú, a tak tak bude maximálne tvorif hraničnú čiaru medzi Poľskom a Maďarskom. Bolo by to smiešne, keby to nebolo srnutné. Takýmito hlúposťami totiž kŕmili o aj kŕmia túto spoločnosť navonok vážne sa tváriaci politici.
Nielen pred voľbami, hoci na Slovensku je pred voľbami stále. Aj preto je tzv. ma ďarská karta taká vďačná, ba výnosná. Keďže vládnuca koalícia strany maďarskej menšiny vytesňuje na okraj zámerne, vytláča ich do polohy nepriateľskej takpovediac hromadne, keďže sa absolútne nepokúša o produktŕvnu terapiu maďarskej
problematiky, keďže nemá v tejto veci nijakú koncepciu, neusiluje sa ani o tú naj minimálnejšiu komunikáciu, nieto ešte o dialóg, stav slovensko-maďarských vzťahov na Slovensku je zlý, veľmi jemne povedané, nie je dobrý. Realistickejšie povedané, je chladný, latentné konfliktný. A tento vzťah pritom podstatne určuje aj kvalitu vzťahov Slovenska a Maďarska. Ide totiž o spojité nádoby. Tou prvou je vzťah Slovákov a Maďarov doma, na Slovensku, vzťah slovenskej väčšiny a maďarskej menšiny transponovaný cez vzťah slovenských o maďarských politikov na Slovensku.

• KARDINÁLNY PROBLÉM
Tento vzťah, teda vyriešenie či aspoň terapia maďarskej otázky na Slovensku, vzťahu Slovákov a Maďarov na Slovensku, je kardinálnym problémom slovenskej politiky - vnútornej takisto ako zahraničnej. Nie nadarmo na jeho aspoň formálne vyriešenie, podpísanie a ratifikovanie základnej medzištátnej zmluvy medzi Slovenskom a Maďarskom, tak naliehali euroatlantické politicko-bezpečnostno-hospodárske zoskupenia i jednotlivé štáty, predovšetkým veľmoci. Nie nadarmo prijatie tejto zmluvy ako nezanedbateľnej záruky stability a mieru v strednej Európe bolo doslova akousi predbežnou vstupenkou Slovenska (aj Maďarska) aspoň do čakární NATO a EU. Takmer dva roky po podpise a po búrlivej ratifikácií zmluvy nie sú však vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi, medzi Slovenskom a Maďarskom dobré, nesvedčia o priateľskej spolupráci a dobrom susedstve, ako stoji v jej názve. Samotní signatári majú síce, opojení významom a ohlasom zmluvy pri jej podpise, sklon k preceňovaniu jej pozitívneho vplyvu na slovensko-maďarské vzťahy, ale realita nedáva ich ilúziám za pravdu.
Pravdaže, problém sa zrkadlí vo viacerých farbách Či priam trikolórach. Aj v Maďarsku je predsa ešte vždy populárne a vďačné (aspoň v politike, nechce sa veriť, že radového občana to môže väčšmi zaujímať) hrať s kartou menšín v susedných štátoch, ktoré sú podľa niektorých politikov dokonca v totálnom ohrození (čo je, pravdaže, nezmysel). Túto kartu zdedila dnešná maďarská socialisticko-liberálna koalícia od predchádzajúcej konzervatívno-kresťansko-národnej, ktorá ju mala priamo v erbe, a napriek nepochybné dobrej vôli má s jej terapiou ťažkosti. Keďže aj Hornovej koalícii niekedy takpovediac povolia nervy, stane sa jej, že podľahne nacionalistom viac, ako je zdravé. Naposledy sa jej to prihodilo pri povestnom júlovom maďarsko-maďarskom summite, čo si nepochybné sama uvedomila, hoci priznať si to, pochopiteľne, nemôže.
V dnešnom Maďarsku hrá s kartou menšín najmä opozícia (početne neveľká kým na Slovensku hrá s maďarskou kartou predovšetkým koalícia. Aj to zrkadlí permanentnú nekompatibilitu vlád u nás a v Maďarsku po roku 1989, čo je však problém inej úvahy.

• PREDSUDKY STÁLE ŽIVÉ
Nateraz je komunikácia slovenskej koalície, teda vlády, s maďarskou menšinou absolútne zablokovaná. A nejestvuje nijaký náznak, že by sa niekedy mohla oživiť. Cestu z tejto slepej uličky preto treba hľadať inde. Dialóg s touto vládou sa ukázal ako nemožný. Najvyšší predstavitelia koalície živia stále akútne nebezpečenstvo iredenty, hoci ratifikovaná zmluva hovorí veľmi jasne a nedvojznačne, že hranice sú nemeniteľné. Neverí jej signatár svojmu podpíšu? Takáto interpretácia (nebezpečenstvo iredenty spomína rád doma aj v zahraničí najmä V. Mečiar) lahodí slovenským ušiam napriek tomu, že sociologické prieskumy ukazujú, že drvivá Väčšina Maďarov na Slovensku je vyslovene proti iredente. A pre slovenskú opozíciu (aj tak v maďarskej otázke prestrašenú maďarskou kartou v rukách známych veteránov) značne zužuje manévrovací priestor a akú-takú vôľu po komunikácii či nedajbože kooperácii.
V. Mečiar na začiatku svojho posledného premiérstva pochopil aspoň jedno: že z. Hadiska svojich zahraničných snažení či aspoň minimálnej akceptability v zahraničí nepotrebuje zlé vzťahy s Maďarskom. No ako to už v slovenskej schizofrénii chodí, takýto zlý, alebo ešte horší vzťah s Maďarskom a Maďarmi mu vyhovuje z vnútropolitického hľadiska. Zmluvou si preto mohol, na chvíľu, vylepšiť svoji imidž v zahraničí. Od začiatku mu hrozilo nebezpečenstvo, že vnútropolitický vývoj Slovenska nebol ešte zrelý na to, aby do neho táto zmluva prirodzene zapadla.
Nie je isto náhoda, že nacionalisti na oboch stranách Dunaja, tu najmä koaliční, tam opoziční, reagovali na zmluvu hystericky. V Maďarsku sa nacionalisti navyše nazdávali,že Maďari by mohli predsa len čosi dosiahnuť, že nebodaj nastal čas nejakej satisfakcie starých krívd. Snívať však o posúvaní hraníc je nezmysel. Ale aj sen o tom, že sa Maďari ospravedlnia za maďarizáciu, Šurany, či Slováci za tzv. Benešove dekréty, výmenu obyvateľstva, reslovakizáciu je nielen ilúzia, ale priam donkichotstvo.
Iné je, že raz na tieto veci isto dôjde, že raz bude musieť ktosi na oboch stranách vysloviť to historické politické: prepáčte, odpusťte. Historické predsudky, falošné predstavy, nezvládnuté emócie o partnerovi však majú zatiaľ oveľa tuhší život ako si nielen naivní politici myslia.

• ZAČAROVANÝ KRUH
V dnešnej situácii je síce stále aktuálna nedávna výčitka Miklósa Duraya, že jedna zo slabostí slovenskej opozície spočíva v tom, že sa dodnes nerozhodla, či je ochotná spoluvládnuť s Maďarmi, ale má niekoľko chýb krásy. Bolo by možné položiť aj protiotázky: boli by Maďari ochotní ísť do vlády so Slovákmi s úprimnými zámermi, vo svetle toho, čo napríklad M. Duray vyhlásil v poslednom čase o politickej reintegrácii maďarského národa a boli by ochotní prijať také minimum pre konsenzus, že je Slovensko v dnešných hraniciach ich vlasťou? Nesiaha ich záujem len do chvíle, kým sa nevytvorí nejaká etnická autonómia či provincia, ktorú mali v pláne? Ako sa slovenské opozičné strany majú dať zapriahnuť so stranami či stranou, ktorá koketuje s veľkomaďarskými myšlienkami, so stranou a stranami, ktoré majú blízke kontakty s takými stranami v Maďarsku, ktoré nielenže boli proti medzištátnej zmluve, ale majú revizionistické a iredentistické zámery? A ako by strany Maďarskej koalície zastupovali záujmy integrovaného Slovenska? Prinajmenšom by sa museli zrieknuť n maďarstva (presnejšie faktickej identity záujmov Maďarska a maďarstva predovšetkým v zahraničnej politike) a museli by uznať, že o osude Maďarov žijúcich na Slovensku napriek internacionalizácii menšinovej problematiky a napriek pätnástemu článku medzištátnej slovensko-maďarskej zmluvy sa rozhoduje - na Slovensku.
Otázka M. Duraya adresovaná slovenskej opozícii je preto trochu, farizejská. Odhliadnuc od toho, že jeho osobné konotácie v slovenskom prostredí sú priam katastrofálne, čo je však iný problém. Pri akomkoľvek kalkulovaní so zmysluplným zapojením Maďarskej koalície do bloku so-slovenskou demokratickou opozíciou treba brať do úvahy krutú realitu, že Mečiar a koaliční nacionalisti vyjdú znova, ba už vyšli, s maďarskou kartou. Demokratická opozícia nemôže však na túto spoluprácu rezignovať. Ak je naozaj technokratická. Je to začarovaný kruh slovenskej opozície včera i dnes, ale raz ho bude musieť ráznejšie prekročiť.
Iná vec je, že i strany Maďarskej koalície budú musieť v tejto veci urobiť hlbšiu seba reflexiu, nevyhovárať sa na slovenskú neústretovosť, ale vyjsť ústretovo samy s kompromisnými návrhmi. Veď sú v jej radoch aj politici všeobecne akceptovatelnejší, schopní prekonať terajšie psychologické bariéry.

• V HRE JE DEMOKRACIA
Vo vedomí občanov Slovenska sú fixované isté stereotypy, silné predstavy napríklad o tom, že akékoľvek menšiny by sa mali podriadiť záujmom a požiadavkám väčšiny (v roku 1994 to bolo 87 percent a o zmenách niet správ), že by sa mali ráznejšie presadzovať záujmy slovenského národa (v roku 1994 si to myslelo 51 percent, o dva roky neskôr 49 percent). Musia si byť vedomé, že iba 20 percent Slovákov sa prikláňa k názoru, že na vrcholnom politickom rozhodovaní by sa mali zúčastňovať aj Maďari. Slovenskí politici aj ich sympatizanti si zhodne myslia, že Maďari na Slovensku žijú vcelku v priaznivých podmienkach (názor slovenskej opozície), ba dokonca, že majú nadštandardné práva, a preto by ich bolo treba obmedziť (tak uvažujú predstavitelia a voliči vládnej koalície). Ak sa pozrieme no výskumy agentúry FOCUS zo začiatku tohto roku, vidíme, že len 34 percent Slovákov uprednostňuje hľadanie vzájomne prijateľnej dohody s maďarskou rnenšiiou, kým spomínaných už 49 percent sa prihovára za razantnejšie kroky.
V hre je v tomto kontexte osud demokracie na Slovensku. "Maďarská karta", teda maďarská otázka je dnes tým, čím vydávame my Slováci správu nielen o Maďaroch a Maďarsku, ale najmä o sebe, o stave demokracie, o tom, akí sme. Vydávame svedectvo, žiaľ, aj o našej obmedzenosti, o tom, že sa ešte stále boríme s našou identitou, s tým, že náš výklad vecí je poplatný minulému storočiu, ktoré interpretujeme vždy oko slovensko-maďarský zápas, čo pretrváva nielen v osvete a výchove. Bez hĺbkovej slovenskej sebareflexie, bez reflexie slovenskej sub specie Maďarov sa však nedostaneme ďalej ani pri formulovaní perspektív slovenského štátu, ani pri jasnom artikulovaní štátnej doktríny. Takejto formulácii a artikulovaniu však musí predchádzaf dôkladný, permanentný dialóg.
Kto spolu nehovorí, ten sa nikdy nikdy nedohovorí!

P.S.: Neprepadám predčasnému optimizmu, ale dnešná povolebná situácia v Rumunsku sa zdá byť predsa len nádejná, aj keď analogickú situáciu sme v čomsi už zažili aj u nás, keď po novembri '89 bola viac ako dva roky v koalícii vtedajšia Maďarská nezávisia iniciatíva, dnešná Maďarská občianska strana: Rumuni nedávno podpísali dlho sa rodiacu zmluvu s Maďarmi a zdá sa, že táto zmluva, napriek pokriku nacionalistov na oboch stranách, mala predsa len blahodárnější vplyv na praktickú politiku, na rumunsko-maďarské vzťahy i na situáciu Maďarov v Rumunsku. Drvivá väčšina rumunských Maďarov (830-tisíc hlasov) podporila demokratického prezidenta, ich politickí reprezentanti sa rozhodli vstúpiť do vlády. Rumunské voľby ukázali, že nemožno donekonečna nezodpovedne hrať s maďarskou kartou v tom zmysle, že Maďarom ide len o nejakú deštrukciu či anexiu. Nacionalistickej demagógii možno čeliť inou „kartou" - demokratickou, proeurópskou, prointegračnou, ktorá je schopná zredukovať nacionalizmus i v takejto krajine. Napriek všetkému by teda demokratické, jedine autentické riešenie vzťahu Slovákov a Maďarov, Slovenska a Maďarska mohlo mať svoj happyend. Ale iba vtedy, ak si vysúkajú rukávy slovenskí a maďarskí demokrati. Lebo, pripomeňme si naposledy, ide o demokraciu. Teda o všetko.

(Autor je historik, literárny vedec a bývalý diplomat)

---------------------------------------------------------------

O VZŤAHOCH SLOVÁKOV A MAĎAROV
Viliam Fabry

Bývalý veľvyslanec ČSFR v Maďarsku Rudolf Chmel uverejnil 19. decembra 1996 v Pravde obsiahly článok „O potrebe slovensko-maďarského dialógu", v ktorom sa snažil odpovedať na otázku „Prečo nie sú vzťahy Slovákov a Maďarov dobré". Pri jeho čítaní nemôže človek vysloviť, alebo aspoň nemo pocítiť údiv nad tým, ako málo vie bývalý diplomat, inak literárny vedec, o súčasnej politike vlády SR k Maďarsku. Malá československá encyklopédia o ňom predsa píše, že sa zaoberá slovensko-maďarskými vzťahmi a okrem iného publikoval aj štúdiu Literárne vzťahy slovensko-maďarské, a napriek tomu dochádza často v tomto článku k podivným konštatovaniam.


Tvrdí, že táto koalícia zásluhou veteránov a veteránok vo vládnucom hnutí (odpusťme mu tento slovník!) vraj využíva maďarskú otázku na deformovanie vedomia spoločnosti, jeho falšovanie, vyvolávanie atmosféry permanentného ohrozenia, stupňovanie stáleho nepriateľského vzťahu medzi Slovákmi a Maďarmi - doma i za hranicami. Ako keby pán Chmel nevedel, že jedným z podstatných bodov programu každej maďarskej vlády je „starostlivosť o maďarské menšiny v zahraničí, hoci by mala dosť čo robiť, keby sa chcela úprimne starať o svojich trinásť menšín a etnických skupín. Napriek tomu zasahuje do záležitostí susedných štátov, čo nemôžeme kvalifikovať inak, ako, použijúc slovník pána Chmela,

vyvolávanie atmosféry permanentného ohrozenia.

Na druhej strane treba sa kriticky pozerať na to, že všetky doterajšie slovenské vlády, ale aj vlády bývalého režimu, sa o slovenskú menšinu v Maďarsku až trestuhodne málo starali. Je tiež nepochopiteľné, že
pán Chmel nevidel, že aj v čase jeho pôsobenia v Maďarsku sa na uliciach Budapešti predávali mapy s označením „Tisícročné Maďarsko" (Az ezeréves Magyarország). Boli to azda turistické mapy, ktoré majú dnešným Maďarom iba ukázať, kam až siahala ríša svätoštefanskej koruny? Iba ako historická zaujímavosť sa na mapách (bolo ich viacej druhov) uvádzali názvy slovenských miest a riek iba v maďarčine a aj vrchy boli označené iba po maďarsky - Gertach sa nazýval (alebo podľa autorov máp sa azda bude nazývať?) Ferencz József csúcs.
Nie je azda vyvolávaním atmosféry permanentného ohrozenia to, že nová maďarská vláda si po prevrate v roku 1989 zvolila za štátny znak symbol zvýrazňujúci dve časti starého Uhorska: Délvidéku a Félvidéku - červenostrieborné pásy a zelené trojvŕšie s dvojitým krížom?

Nemá nás to azda znepokojiť,

pretože v tomto prípade „kartu vhodnú na zastrašenie Slovákov", ako píše pán Chmel, nevytiahla naša vláda, ale v tom čase vláda na čele s J. Antallom, ktorý sa oficiálne vyhlásil za premiéra 15 milió-nov Maďarov, hoci v Maďarskej republike žije iba desať miliónov občanov, vrátane
menšín? Do počtu tých 15 miliónov iste započítal aj ten necelý polmilión Maďarov na južnom Slovensku, ktorí sú občanmi nášho štátu. Pán Chmel nemá pravdu ani v tom, že „vládnuca koalícia vytesrtuje strany maďarskej menšiny na okraj", pričom ten okraj nijako nedefinuje. Nazdáva sa azda, že by ich mala pribrať do vlády? Nestačí azda to, že sú plnoprávnymi zástupcami slovenských Maďarov (zatiaľ, čo slovenská menšina v maďarskom parlamente zastúpenie nemá) a že je toto zastúpenie počtom poslancov väčšie, než je štatistický podiel Maďarov na počte obyvateľov Slovenska? O aký okraj teda ide?
V článku ďalej hovorí, že sa naša vláda „absolútne nepokúša o produktívnu terapiu maďarskej problematiky". Ak autor chápe terapiu tak, že je to spôsob liečby, treba povedať, že opäť nemá pravdu. Predovšetkým preto, že táto problematika nie je vôbec chorá, keďže práva maďarskej menšiny v SR sú na takej úrovni, na akej nie sú práva menšiny v nijakom inom štáte. Maďarmi často spomínaní južné Tirolsko nie je ani typickým, ani porovnateľným prípadom z geografického, ani historického, ani sociologického hľadiska. A ak by sme potrebu terapie predsa pripustili, či azda liekom, aj keď nie odôvodnene potrebným, nebol zákon o označovaní obcí, zákon o písaní osobných mien a priezvisk, a či nie sú tiež určitou terapiou pribúdajúce školy s maďarským výchovným a vyučovacím jazykom na Slovensku? O čo účinnejšou terapiou na liečenie menšinovej
problematiky sú tieto opatrenia našej vlády, než bezzubý, nepoužiteľný a teda doteraz neúčinný zákon o národnostných menšinách v Maďarsku, ktorý je podľa slov jedného slovenského spisovateľa žijúceho v Maďarsku, iba akousi ponukou na lietanie pre vtáka, ktorému pristrihli kridla.
Ak je „stav slovensko-marfarských vzťahov na Slovensku zlý", ako to tvrdí pán Chmel, vinu na tom maju iba vodcovia (podľa českého historika M. Hübla zvodcovia) slovenských Maďarov, ktorí, podobne ako v 30. rokoch sudetskí Nemci,

kladú stále vyššie požiadavky.

Oni totiž, podobne, ako Henlem a Frank, vedia, že ich Slovenská republika nebude môcť splniť, že im nebude
môcť dať viac, ako im zaručuje naša ústava, ktorá im dáva plné politické, občianske a kultúrne práva. Jasným „nábehom" k vyslovovaniu ďalších požiadaviek je záver konferencie Maďarsko a Maďari žijúci za hranicami, v ktorom sa jasne vyslovuje požiadavka menšinovej autonómie. A keď si k tomu prečítame navm zákona o právnom postavení menšín (oni však dobre vedia, že ide len o maďarskú menšinu), ktorý vypracovali strany maďarskej koalície, v ktorom sa jasne hovorí nielen o územných samosprávach, ale aj o republikovej rade (maďarskej) menšiny, inak povedané o maďarskom menšinovom parlamente S nemalými kompetenciami,
vieme si predstaviť, čo by nasledovalo ďalej. To však ani nevyslovím, lebo tak ďaleko vývin udalosti nemožno pripustiť.
Škoda, že bývalý veľvyslanec ČSFR, ktorý mohol dobre poznať podmienky života slovenskej menšiny v Maďarsku a mohol ich porovnať s kráľovskými, aj keď nie svätoštefanskými podmienkami života slovenských Maďarov, toto porovnanie neurobil a nevyvodil podľa toho aj svoje názory. Takto totiž neprispel ani k slovensko-maďarskému dialógu, ni neodpovedal na otázku, prečo nie sú vzťahy Slovákov a Maďarov dobré a to je škoda. Od neho by totiž takéto pravdivé porovnanie malo aj patričnú váhu na oboch stranách Dunaja. Ešte raz - Škoda!

Lekcie z balkánskej diplomacie...

Ešte 23. januára 2010 uverejnil renomovaný maďarský ekonomický týždenník Heti világgazdaság rozhovor s ministrom inostrannych děl SR Miroslavom Lajčákom.
Jeho prejav sa mierne líši od toho, na čo sme si zvykli doma: "Európa nás akceptuje a plne schvaľuje naše kroky...". V Maďarsku tlmočí celkom odlišnú Message: "Ide o našu vnútornú záležitosť, nebudeme sa o tom s vami baviť a neťahajte do toho tretie strany..." Jeden by sa mohol až diviť, prečo chce M. Lajčák pripraviť Slovensko o takýto medzinárodný triumf a nepokoriť Maďarov na poli medzinárodnej diplomacie. Nechce dokonca rokovať ani s maďarskou diplomaciou, hoci by mohol poľahky recipročne získať pre slov. menšinu v MR rovnako prajný jazykový zákon. On z nejakého dôvodu nechce... a potom sa znenazdajky dozvedáme, že "krvácame. Oslabili sme sa na medzinárodnej aréne, nie sme schopní hájiť svoje skutočne dôležité záujmy".


Dovolím si tu odcitovať niekoľko pozoruhodných pasáží.
...
M. L.: K tancu musia byť vždy dvaja... Zhoršuje naše vzťahy, ak v Maďarsku niektoré sily spochybňujú našu štátnosť.
M.L: Je naivitou si myslieť, že by jedna zo strán dokázala - hoci aj prostredníctvom tretej strany, prípadne medzinárodného spoločenstva - prinútiť druhú stranu prijať jej stanovisko.
HVG: Je pochopiteľné, že to vravíte, v poslednom stanovisku legislatívneho výboru Rady Európy znie silná kritika vládnej vyhlášky k jazykovému zákonu.
M.L.: Chceme dvojstranný dialóg na základe európskych princípov. A zo strany zahraničia by sme privítali, keby sa k veci vyjadrovali iba kompetentní: vysoký komisár OBSE a Benátska komisia. V poslednom čase príliš mnohí chcú interpretovať európske hodnoty. Je chybou domnievať sa, že niekto zvonka vie lepšie vyriešiť spor, než zainteresovaní. Aj v Bosne je problém v tom, že strany nehľadajú kompromis, miesto toho očakávajú priaznivý zásah zvonka.
HVG: Z maďarskej strany odznievajú výčitky, že slovenská strana nedodržala sľub, že sa o vyhláške bude rokovať.
M.L. Chcem formulovať jednoznačne. Jazykový zákon platí iba na území SR.... Nikdy sme nesľubovali, že budeme viesť trojstranné [pod druhou stranou rozumie zrejme OBSE-pozn. Morse] rokovania. Nebudeme pýtať od susedov súhlas na prijatie vlastných zákonov. Hlavne nie od takého, ktorý si nedal ani tú námahu, aby nás informoval o zákone týkajúcom sa i náśho územia [nie je jasné, čo má na mysli]. Aj vysoký komisár OBSE pre menšiny potvrdil, že náš zákon v celom zodpovedá európskym normám, teda my sme neporušili žiadny svoj sľub. V Maďarsku náročky, alebo nechtiac, ale dezinterpretujú fakty. [Mimoriadne zaujímavá ekvilibristika - porušujú sa záväzky, sľuby sa buď pl nia, alebo neplnia. SR sa na stretnutí premiérov v Szécsényi zaviazala k splneniu všetkých odporúčaní komisára OBSE - napr. k prijatiu menšinového zákona - čo evidentne nesplnila-pozn. Morse]....
HVG: Ale čo je teda účelom zákona ?
M.L.: Chceme zabrániť diskriminácii slovenského jazyka, napr. tomu, aby na zmiešaných územiach oficiálne oznamy odzneli len v menšinovom jazyku. V opačnom prípade sú miestni Slováci negatívne diskriminovaní.
HVG: V Kanade je predpísané, že verejní zamestnanci musia byť dvojjazyční, podobne je to vo Fínsku, kde sa Švédi považujú za švédsky hovoriacich Fínov. Podľa vás je zákon vhodný nato, aby posilňoval lojalitu maďarskej menšiny voči štátu?
M.L.: Nemožno mechanicky preberať cudziu prax, veď tieto otázky majú aj historické súvislosti. Následky minulosti - napr. násilnej maďarizácie, alebo trianonskej traumy - sú stále prítomné. Viac maďarských politikov hovorí o tom, že Maďarsko hraničí poväčšinou samo so sebou. Švédsko-fínske vzťahy nie sú takéto. Všetko treba skúmať vo vlastných súvislostiach.
HVG: Ak spomínanú maďarizáciu nasleduje násilné poslovenčovanie, nedostaneme sa do zakliateho kruhu, ktorý posilňuje iba extrémistov?
M.L. Skutočne, musíme prerušiť začarovaný kruh, už po voľbách si musíme nájsť čas... atď.
HVG: Maďarské strany na Slovensku, ktoré prejavili svoju lojalitu napr. tým, že sa zúčastnili viacerých vládnych koalícií v minulosti, takisto odsúdili tento zákon. Ešte raz sa pýtame, je to dobrý spôsob, ako posilňovať lojalitu menšiny voči štátu?
M.L.: Musím sa spýtať, akú lojalitu prejavili maďarské strany v tejto otázke. Ale nesmieme sypať soľ na ranu. Obaja sme sa doráňali, obaja krvácame. Oslabili sme sa na medzinárodnej aréne, nie sme schopní hájiť svoje skutočne dôležité záujmy.
HVG: Dostal ste podobné signály?
M.L.: Počas mojich stretnutí s európskymi a americkými politikmi som počul stále rovnaký odkaz: "Nebudeme vám do toho hovoriť, na to sú medzinárodné organizácie, ale dúfame vo váš zdravý rozum, že vyriešite konečne tento spor." Som si istý, že Maďari si vypočuli to isté. Kým pokračuje slovná prestrelka, prví absolventi ukončili komárňanskú univerzitu a hoci je to jediná univerzita v zahraničí kde sa vyučuje v zásade po maďarsky, v médiách Maďarskej republiky o tom nebolo ani zmienky. Som presvedčený, že jazykový zákon nie je diskriminačný a ak budem mať pravdu, dúfam, že sa nájde aspoň jeden maďarský novinár, ktorý napíše o tom, že neviedol k negatívnym následkom.

Nuž toľko článok. Ostáva iba poznamenať, že tak, ako je "prítomnosť následkom minulosti" (nech to už znamená čokoľvek vo svetle perzekučného blufu o maďarizácii v roli "minulosti"), isté je, že rovnako bude budúcnosť následkom prítomnosti a neutíchajúceho protimaďarského štvania v tejto prítomnosti...