Prečo nás Panslávi predali Rusom ?

"Tak oni sú študent a hovoria po slovensky ? ... Ja som slúžil a bojoval s Kossúthovými honvédmi, tam som sa naučil náš rodný uherský jazyk, ktorým hovorím tak dobre, ako bársktorý minister."... "Aha už viem !" pokračoval môj vyhliadnutý hostiteľ. "Oni sú ten pansláv, oni patria k tým zločincom, čo chcú našu krajinu predať Rusom! Preto oni chodia po svete, aby zbierali peniaze na svoju vlastizradnú prácu, mátli ľuďom hlavy a verbovali ich do svojho tábora. A či sa Slovákom nevedie v Uhersku dobre? Či nemajú dosť chleba, aby sa dosýta najedli? Či nemôžu po slovensky čítať a písať? .... Ja im niečo poviem. Takí vlastizradcovia, ako sú oni, si nezaslúžia nič lepšie, len aby im poriadny človek navliekol drôtenú smyčku na krk. Tak sme my pod Kossúthom posielali na druhý svet tých panslávov, hurbanistov, čo držali s Rusmi a išli im zapredať našu drahú vlasť, našu krajinu" (Štefan Janšák, Posledný suplikant, Tatran Bratislava 1973 s. 141)

V úryvku z knihy spomienok hlasistu Janšáka vidíme snahu autora ilustrovať svoju syntetickú fikciu o "krvežíznivosti" košútistov (dedinský kováč aj dávno po revolúcii odmieta prichýliť čechoslovakistického študenta na nocľah), v skutočnosti však evokuje tú najsamozrejmejšiu otázku: Odkiaľ mohol analfabetický dedinský prosták tak presne odhadnúť charakter i pohnútky týchto ľudí ? A súčasne mu môžeme iba závidieť jeho optimizmus - nepochybne žil vo viere, že sa "Panslávom" ich nízke dielo nepodarí, kým my už vieme, že opak je pravdou. Dokonca sme denno-denne konfrontovaní s produktom tejto konšpirácie - s dôkladne vyrabovanou, hlboko neslobodnou, nešťastnou a zdemoralizovanou masou našich spoluobčanov na čele so žobráckou lumpeninteligenciou vskutku unikátnych kvalít.

Čo je Panslavizmus ?
(S použitím Wikipédie, príspevku, ktorého som autorom)

Panslavizmus bol politicko-ideologický smer, ktorého hlavný obsah tvorilo úsilie o zjednotenie slovanských národov pod vládou ruského cárizmu "tak, ako všetky slovanské rieky tečú do ruského mora". Vznikol medzi slovanskými národmi koncom 18. storočia a rozšíril sa najmä v 19. storočí. Prívrženec panslavizmu sa nazýval pansláv, pričom výraz "štvaví panslávi" používali v Uhorsku na označenie národovcov snažiacich sa o vyčlenenie slovenských stolíc z Uhorska. Termín panslavizmus použil v Uhorsku po prvýkrát v roku 1826 Ján Herkeľ vo svojom diele Elementa universalis linguae Slavicae (Buda 1826).

Predzvesťou politického panslavizmu bola snaha o literárne a kultúrne zjednotenie Slovanov v práci J. Kollára O literárnej vzájomnosti, Kollár bol v tom čase kazateľom evanjelickej cirkvy v Budapešti. Jeho názory našli priaznivú odozvu v cárskom Rusku, ktoré v nich videlo rozšírenie svojej historickej úlohy od záštity všetkých pravoslávnych k zjednoteniu Slovanov vôbec.

Štúrove koncepcie sa počas jeho života menili, od predstavy z r. 1848/49 o Slovenskom okolí na čele so srbským kniežaťom Obrenovičom v rámci Rakúska sa na konci života definitívne priklonil k včleneniu Slovenska do Ruska a prijatiu Slovákmi pravoslávia (Slovanstvo a svet budúcnosti, v ruskom preklade v roku 1867)

Najvýraznejším predstaviteľom panslavizmu na Slovensku v 2. polovici 19. storočia bol Svätozár Hurban Vajanský. Politický panslavizmus ako hnutie priamo ohrozujúce integritu štátu bol v Uhorsku trestným činom (§ 127. uhorského trestného zákona), preto Vajanského protiuhorské pamflety boli v ruskej tlači publikované anonymne (Listy z Uhorska, Matica slovenská Martin 1977).

Evanjelická cirkev a Panslavizmus

Československá (česká) orientácia slovenských evanjelikov bola daná historicky. Po porážke českých protestantov v bitke na Bielej hore r. 1620 začal prílev českých imigrantov na územie horného Uhorska. Prajné prostredie im umožnilo etablovať sa i nábožensky, kým biblická čeština používaná v evanjelickej liturgii bola blízka i pre Slovákov, ktorí sa k cirkvi postupne prihlásili. Uhorské štatistiky uvádzali cca 180 tisíc evanjelických Slovákov v Uhorsku.

V prostredí Evanjelikov boli väzby na Čechy a češtinu stále silné a v čase českého národného obrodenia indukovali pohyby i na Slovensku. Vedomí si svojej vzdelanostnej i kultúrnej prevahy odmietali model Natio Hungarica ako málo príťažlivý a svoju misiu videli skôr v získaní politickej dominancie a "oslobodení Slovenska" než v lojalite k Uhorsku. Vytrvalo hľadali spôsob, ako odpútať slovenské etnikum Horného Uhorska od Budapešti a ako najvhodnejší nástroj sa im javilo kriesenie jazykového nacionalizmu. Vidiac slabé výsledky Kollárovych a Šafárikovych snáh "zjednocovať národ" na báze spoločného spisovného jazyka - češtiny, odhodlali sa evanjelickí vzdelanci na čele so Štúrom k experimentu s novým spisovným jazykom.

Slovanský zjazd v Prahe otvorený 2. júna 1848

V euforických časoch rokov 1848/49 sa na chvíľu zdalo, že bude možné "zjednotiť národ" čisto mocenskými prostriedkami a postupne boli vyskúšané rôzne kombinácie kalkulujúce s podporou Srbov, Chorvátov, či Rusov. Ukázala sa však i oportúnnosť aktérov, ktorí na Slovanskom zjazde v Prahe ešte príkro odsúdili cisársky dvor, aby sa v zápätí dali do jeho služieb. Celý zjazd sa niesol v znamení rozporov: kým pôvodnou motiváciou Palackého a spol. bolo vytvoriť protiváhu k frankfurtskému snemu a pangermanizmu, počas príprav i samotného priebehu zjazdu sa stalo zrejmým, že všeslovanská vzájomnosť je účelová fikcia - jediný spoločný "všeslovanský" jazyk je nemčina (rokovací jazyk zjazdu) a Poliaci nie sú ochotní akceptovať ruskú hegemóniu, majúc s ňou svoje skúsenosti. Zjazd bol po 10 dňoch prerušený a jeho svojráznym pokračovaním bola až Etnografická výstava v Moskve v r. 1867 (Poliaci sa na nej odmietli zúčastniť).

Československý jazyk

Po sklamaní zo slabej odmeny za "dýku do zad" uhorskej revolúcie 1848/49 prevládol u Štúra svetabôl a rozčarovanie nad nevďakom cisárskeho dvora. "Sme užialení a nevieme sa uteśiť" končil jeden zo svojich posledných listov. Jeho druhom, ktorí sa na rozdiel od neho predbežne nechceli vzdať ani jazyka ani náboženstva ani života, neostávalo, než znova sústrediť sily na "jazykový front". Po Hattalovej kodifikácii (1850/1852) vznikol svojrázny (česko)slovenský spisovný jazyk na báze stredoslovenského nárečia doplneného o českú gramatiku a alternatívnu českú slovnú zásobu. Práve od tej doby sa datuje veľký paradox, že Slovák, tradične sa ťažko učiaci cudzím jazykom (spomeňme si len na traumu, akú spôsobovala potreba naučiť sa Otčenáš po maďarsky) ocitnuvší sa v českom prostredí na svoje veľké prekvapenie zistí, že nielen rozumie po česky, ale po krátkom čase je schopný "mluvit".

Československý spisovný jazyk, napriek tomu, že účel za ktorým vznikol - prebudenie jazykového nacionalizmu a vyčlenenie Horniakov z Uhorska - sa po v r. 1867 stal nereálnym, mocnel a dostal od uhorských úradov silné podporné impulzy. Boli zrušené české gymnáziá, ako relikt protiuhorskej politiky Viedne a hlavný prostriedok počešťovania Horniakov. Potreba integrácie a modernizácie krajiny viedla k faktickému uzákoneniu (česko)slovenského jazyka, keď v ňom začali vydávať školské knižky, krajinské zákony a tlačiť Slovenské noviny. Na tejto priaznivej vlne sa mohlo rozviť i jazykovedné dielo Sama Czambela, ktorý sa z titulu svojej vládnej funkcie snažil zabrániť ďalšiemu počešťovaniu jazyka a dal mu jeho dnešný ráz. Práve od tohoto momentu bol jazykový rozkol (česko)slovenčiny s češtinou nezvratný a slúžil ako fundament vzniku samostatného (česko)slovenského národa (vymedzeného jazykom) v hraniciach Uhorska.
Tieto základy sa ukázali dostatočne pevné na to, aby udržali existenciu (česko)slovenského jazyka/národa v čase intenzívnej slovakofilskej kampane vyvíjanej Masarykom a Českoslovanskou jednotouv r. 1880-1910.

Masaryk v r. 1889 v liste Kramářovi vysvetľuje účel svojich ciest na Slovensko takto: "...pro naše plány střízlivé jejich posuzování je nutné. Tak jako vy, soudím i já, proto šel jsem a chodím tam k nim a navazuji osobní styky pro budoucnost. Oni ... nesmějí ani věděti, že je , řekl bych, studujeme, tak jsou nekritičtí a snaha odlišet se od nás literárně, vede je teď k rusismu slovnému i politickému, nebo slovenština není právě než čeština, a kto z ní něco jiného chce dělati, s ní samé to nesvede, ergo - rusism."

(Česko)Slovenčina odolala aj vzniku 1. ČSR, keď bolo odnárodnenie (počeštenie) (Čecho)Slovákov povýšené na štátnu politiku a ústavný princíp a malo aj podporu celej októbristickej (česko)slovenskej garnitúry.

Hviezdoslav v Prívete z 20. mája 1919: "Sme jeden národ: československý: bez spojky v tomto názve, lebo jednotný, jednoliaty, celistvý ... pokojne zavriem oči a sladko budem odpočíať v hrobe, klesnúc doň s tým uspokojeným vedomím, že Slovák, trebárs sa stal Čechom, zostal byť jednako Slavianom" (revue Parlament 1, 1921-22, s. 430-431)

Je prinajmenšom paradoxné, ak sa súčasná slovenská historiografia a jazykoveda snažia zahmliť podstatu (česko)slovenského národa ako politica hungarica ako aj prítomnosť neslovenskej (českej) zložky v jazyku.

Česko-slovenská literárna vzájomnosť. Čechoslováci vs. Rusofili v zápase proti Uhorsku

Všeslovanská idea u Kramářa a Masaryka v čase 1. sv. vojny. Kongres utláčaných národov.

Experiment so sovietskym národom. Porážka Tuchačevského pod Varšavou.

Francúzsky protektorát. Experiment s československým a juhoslovanským národom. Československo-poľský konflikt

Nemecký protektorát. Národný socializmus na Slovensku. Vojna proti Poľsku. KSS a program Slovenskej sovietskej republiky

Zápas o strednú Európu. Košický vládny program ako program budovania slovanského národného štátu

Ruský protektorát. Sovietizácia Československej republiky.

Proletársky internacionalizmus a rozkol s Titom

Ruská vojenská okupácia v auguste 1968

Porážka Ruska v studenej vojne, pád Berlínskeho múru.

Koniec československého experimentu.Národný socializmus na Slovensku a oživovanie všeslovanskej idey.

Balkánsky konflikt. Koniec juhoslovanského experimentu.



to be continued...