Prečo nás Panslávi predali Rusom ?

"Tak oni sú študent a hovoria po slovensky ? ... Ja som slúžil a bojoval s Kossúthovými honvédmi, tam som sa naučil náš rodný uherský jazyk, ktorým hovorím tak dobre, ako bársktorý minister."... "Aha už viem !" pokračoval môj vyhliadnutý hostiteľ. "Oni sú ten pansláv, oni patria k tým zločincom, čo chcú našu krajinu predať Rusom! Preto oni chodia po svete, aby zbierali peniaze na svoju vlastizradnú prácu, mátli ľuďom hlavy a verbovali ich do svojho tábora. A či sa Slovákom nevedie v Uhersku dobre? Či nemajú dosť chleba, aby sa dosýta najedli? Či nemôžu po slovensky čítať a písať? .... Ja im niečo poviem. Takí vlastizradcovia, ako sú oni, si nezaslúžia nič lepšie, len aby im poriadny človek navliekol drôtenú smyčku na krk. Tak sme my pod Kossúthom posielali na druhý svet tých panslávov, hurbanistov, čo držali s Rusmi a išli im zapredať našu drahú vlasť, našu krajinu" (Štefan Janšák, Posledný suplikant, Tatran Bratislava 1973 s. 141)

V úryvku z knihy spomienok hlasistu Janšáka vidíme snahu autora ilustrovať svoju syntetickú fikciu o "krvežíznivosti" košútistov (dedinský kováč aj dávno po revolúcii odmieta prichýliť čechoslovakistického študenta na nocľah), v skutočnosti však evokuje tú najsamozrejmejšiu otázku: Odkiaľ mohol analfabetický dedinský prosták tak presne odhadnúť charakter i pohnútky týchto ľudí ? A súčasne mu môžeme iba závidieť jeho optimizmus - nepochybne žil vo viere, že sa "Panslávom" ich nízke dielo nepodarí, kým my už vieme, že opak je pravdou. Dokonca sme denno-denne konfrontovaní s produktom tejto konšpirácie - s dôkladne vyrabovanou, hlboko neslobodnou, nešťastnou a zdemoralizovanou masou našich spoluobčanov na čele so žobráckou lumpeninteligenciou vskutku unikátnych kvalít.

Čo je Panslavizmus ?
(S použitím Wikipédie, príspevku, ktorého som autorom)

Panslavizmus bol politicko-ideologický smer, ktorého hlavný obsah tvorilo úsilie o zjednotenie slovanských národov pod vládou ruského cárizmu "tak, ako všetky slovanské rieky tečú do ruského mora". Vznikol medzi slovanskými národmi koncom 18. storočia a rozšíril sa najmä v 19. storočí. Prívrženec panslavizmu sa nazýval pansláv, pričom výraz "štvaví panslávi" používali v Uhorsku na označenie národovcov snažiacich sa o vyčlenenie slovenských stolíc z Uhorska. Termín panslavizmus použil v Uhorsku po prvýkrát v roku 1826 Ján Herkeľ vo svojom diele Elementa universalis linguae Slavicae (Buda 1826).

Predzvesťou politického panslavizmu bola snaha o literárne a kultúrne zjednotenie Slovanov v práci J. Kollára O literárnej vzájomnosti, Kollár bol v tom čase kazateľom evanjelickej cirkvy v Budapešti. Jeho názory našli priaznivú odozvu v cárskom Rusku, ktoré v nich videlo rozšírenie svojej historickej úlohy od záštity všetkých pravoslávnych k zjednoteniu Slovanov vôbec.

Štúrove koncepcie sa počas jeho života menili, od predstavy z r. 1848/49 o Slovenskom okolí na čele so srbským kniežaťom Obrenovičom v rámci Rakúska sa na konci života definitívne priklonil k včleneniu Slovenska do Ruska a prijatiu Slovákmi pravoslávia (Slovanstvo a svet budúcnosti, v ruskom preklade v roku 1867)

Najvýraznejším predstaviteľom panslavizmu na Slovensku v 2. polovici 19. storočia bol Svätozár Hurban Vajanský. Politický panslavizmus ako hnutie priamo ohrozujúce integritu štátu bol v Uhorsku trestným činom (§ 127. uhorského trestného zákona), preto Vajanského protiuhorské pamflety boli v ruskej tlači publikované anonymne (Listy z Uhorska, Matica slovenská Martin 1977).

Evanjelická cirkev a Panslavizmus

Československá (česká) orientácia slovenských evanjelikov bola daná historicky. Po porážke českých protestantov v bitke na Bielej hore r. 1620 začal prílev českých imigrantov na územie horného Uhorska. Prajné prostredie im umožnilo etablovať sa i nábožensky, kým biblická čeština používaná v evanjelickej liturgii bola blízka i pre Slovákov, ktorí sa k cirkvi postupne prihlásili. Uhorské štatistiky uvádzali cca 180 tisíc evanjelických Slovákov v Uhorsku.

V prostredí Evanjelikov boli väzby na Čechy a češtinu stále silné a v čase českého národného obrodenia indukovali pohyby i na Slovensku. Vedomí si svojej vzdelanostnej i kultúrnej prevahy odmietali model Natio Hungarica ako málo príťažlivý a svoju misiu videli skôr v získaní politickej dominancie a "oslobodení Slovenska" než v lojalite k Uhorsku. Vytrvalo hľadali spôsob, ako odpútať slovenské etnikum Horného Uhorska od Budapešti a ako najvhodnejší nástroj sa im javilo kriesenie jazykového nacionalizmu. Vidiac slabé výsledky Kollárovych a Šafárikovych snáh "zjednocovať národ" na báze spoločného spisovného jazyka - češtiny, odhodlali sa evanjelickí vzdelanci na čele so Štúrom k experimentu s novým spisovným jazykom.

Slovanský zjazd v Prahe otvorený 2. júna 1848

V euforických časoch rokov 1848/49 sa na chvíľu zdalo, že bude možné "zjednotiť národ" čisto mocenskými prostriedkami a postupne boli vyskúšané rôzne kombinácie kalkulujúce s podporou Srbov, Chorvátov, či Rusov. Ukázala sa však i oportúnnosť aktérov, ktorí na Slovanskom zjazde v Prahe ešte príkro odsúdili cisársky dvor, aby sa v zápätí dali do jeho služieb. Celý zjazd sa niesol v znamení rozporov: kým pôvodnou motiváciou Palackého a spol. bolo vytvoriť protiváhu k frankfurtskému snemu a pangermanizmu, počas príprav i samotného priebehu zjazdu sa stalo zrejmým, že všeslovanská vzájomnosť je účelová fikcia - jediný spoločný "všeslovanský" jazyk je nemčina (rokovací jazyk zjazdu) a Poliaci nie sú ochotní akceptovať ruskú hegemóniu, majúc s ňou svoje skúsenosti. Zjazd bol po 10 dňoch prerušený a jeho svojráznym pokračovaním bola až Etnografická výstava v Moskve v r. 1867 (Poliaci sa na nej odmietli zúčastniť).

Československý jazyk

Po sklamaní zo slabej odmeny za "dýku do zad" uhorskej revolúcie 1848/49 prevládol u Štúra svetabôl a rozčarovanie nad nevďakom cisárskeho dvora. "Sme užialení a nevieme sa uteśiť" končil jeden zo svojich posledných listov. Jeho druhom, ktorí sa na rozdiel od neho predbežne nechceli vzdať ani jazyka ani náboženstva ani života, neostávalo, než znova sústrediť sily na "jazykový front". Po Hattalovej kodifikácii (1850/1852) vznikol svojrázny (česko)slovenský spisovný jazyk na báze stredoslovenského nárečia doplneného o českú gramatiku a alternatívnu českú slovnú zásobu. Práve od tej doby sa datuje veľký paradox, že Slovák, tradične sa ťažko učiaci cudzím jazykom (spomeňme si len na traumu, akú spôsobovala potreba naučiť sa Otčenáš po maďarsky) ocitnuvší sa v českom prostredí na svoje veľké prekvapenie zistí, že nielen rozumie po česky, ale po krátkom čase je schopný "mluvit".

Československý spisovný jazyk, napriek tomu, že účel za ktorým vznikol - prebudenie jazykového nacionalizmu a vyčlenenie Horniakov z Uhorska - sa po v r. 1867 stal nereálnym, mocnel a dostal od uhorských úradov silné podporné impulzy. Boli zrušené české gymnáziá, ako relikt protiuhorskej politiky Viedne a hlavný prostriedok počešťovania Horniakov. Potreba integrácie a modernizácie krajiny viedla k faktickému uzákoneniu (česko)slovenského jazyka, keď v ňom začali vydávať školské knižky, krajinské zákony a tlačiť Slovenské noviny. Na tejto priaznivej vlne sa mohlo rozviť i jazykovedné dielo Sama Czambela, ktorý sa z titulu svojej vládnej funkcie snažil zabrániť ďalšiemu počešťovaniu jazyka a dal mu jeho dnešný ráz. Práve od tohoto momentu bol jazykový rozkol (česko)slovenčiny s češtinou nezvratný a slúžil ako fundament vzniku samostatného (česko)slovenského národa (vymedzeného jazykom) v hraniciach Uhorska.
Tieto základy sa ukázali dostatočne pevné na to, aby udržali existenciu (česko)slovenského jazyka/národa v čase intenzívnej slovakofilskej kampane vyvíjanej Masarykom a Českoslovanskou jednotouv r. 1880-1910.

Masaryk v r. 1889 v liste Kramářovi vysvetľuje účel svojich ciest na Slovensko takto: "...pro naše plány střízlivé jejich posuzování je nutné. Tak jako vy, soudím i já, proto šel jsem a chodím tam k nim a navazuji osobní styky pro budoucnost. Oni ... nesmějí ani věděti, že je , řekl bych, studujeme, tak jsou nekritičtí a snaha odlišet se od nás literárně, vede je teď k rusismu slovnému i politickému, nebo slovenština není právě než čeština, a kto z ní něco jiného chce dělati, s ní samé to nesvede, ergo - rusism."

(Česko)Slovenčina odolala aj vzniku 1. ČSR, keď bolo odnárodnenie (počeštenie) (Čecho)Slovákov povýšené na štátnu politiku a ústavný princíp a malo aj podporu celej októbristickej (česko)slovenskej garnitúry.

Hviezdoslav v Prívete z 20. mája 1919: "Sme jeden národ: československý: bez spojky v tomto názve, lebo jednotný, jednoliaty, celistvý ... pokojne zavriem oči a sladko budem odpočíať v hrobe, klesnúc doň s tým uspokojeným vedomím, že Slovák, trebárs sa stal Čechom, zostal byť jednako Slavianom" (revue Parlament 1, 1921-22, s. 430-431)

Je prinajmenšom paradoxné, ak sa súčasná slovenská historiografia a jazykoveda snažia zahmliť podstatu (česko)slovenského národa ako politica hungarica ako aj prítomnosť neslovenskej (českej) zložky v jazyku.

Česko-slovenská literárna vzájomnosť. Čechoslováci vs. Rusofili v zápase proti Uhorsku

Všeslovanská idea u Kramářa a Masaryka v čase 1. sv. vojny. Kongres utláčaných národov.

Experiment so sovietskym národom. Porážka Tuchačevského pod Varšavou.

Francúzsky protektorát. Experiment s československým a juhoslovanským národom. Československo-poľský konflikt

Nemecký protektorát. Národný socializmus na Slovensku. Vojna proti Poľsku. KSS a program Slovenskej sovietskej republiky

Zápas o strednú Európu. Košický vládny program ako program budovania slovanského národného štátu

Ruský protektorát. Sovietizácia Československej republiky.

Proletársky internacionalizmus a rozkol s Titom

Ruská vojenská okupácia v auguste 1968

Porážka Ruska v studenej vojne, pád Berlínskeho múru.

Koniec československého experimentu.Národný socializmus na Slovensku a oživovanie všeslovanskej idey.

Balkánsky konflikt. Koniec juhoslovanského experimentu.



to be continued...

Anton Hrnko - človek, ktorý vnáša svetlo...

"Ďakujem, že ste vniesli viac svetla do tohto obdobia..." končí rozhovor s A. Hrnkom na tému Slovenský štát moderátorka TA3 (pozri) . Nebudeme sa na tomto mieste venovať traumatizujúcim prehreškom voči slovenčine ešte aj v tejto rozlúčkovej vete (hoci vieme ako je na ne A.H. citlivý), ale pozrieme sa bližšie na aktuálny stav, kam novoľudácka historiografia dospela pri brúsení kánonu o dobrom ujovi a jeho štáte, v ktorom sa "uvoľnili všetky potencie".

Aktuálny kánon

Kánon o vojnovom slovenskom štáte vyzerá teda k dnešnému dňu takto::

1. Prvýkrát v histórii sa zrealizovala samospráva a uvoľnili tvorivé sily národa. Naplnili sa slovenské týžby po svojbytnosti a samospráve.
2. Priemyselná výroba v rokoch 1938-1945 vzrástla o 50%, slovenský roľník prišiel k pôde a oddĺžil sa, žilo sa ľahšie, bolo to obdobie blaha. Dobre sa žilo. Rozvíjala sa kultúra, lebo sa do toho nikto nemiešal. Naplnili sa túžby slovesnkého ľudu po väčšom krajci chleba.
3. Charakter štátu: Išlo o quasidemokraciu (Vnuk používa výraz "vojnovú demokraciu") s autoritatívnymi prvkami do júla 1940 a potom vinou Hitlera o autoritatívny štát. Nikdy to však nebo totalitný štát, súdnictvo a kultúra pôsobili autonómne. Koniec koncov aj ten najhorší domáci režim je lepší ako najlepši okupačný.
4. K hodnoteniu Tisa: Nie Tiso vydal strednú Európu Hitlerovi, ale Mussolini, Daladier a Chamberlain, nie Tiso rozpútal 2. sv. vojnu, ale Hitler, nie Tiso je zodpovedný za Holocaust, ale Hitler. Na Slovensku azda niekto aj nesie kriminálnu zodpovednosť za podiel na Holocauste, ale nie Tiso, lebo ten bol pasívny. Tisova zodpovednosť (stále nie je celkom jasné za čo) je čisto politická. Vo vzťahu k holokaustu jasne rozlišujme etapy - v 1. etape išlo len o majetok (o numerus clausus), v 2. etape Tiso Židovský kódex nepodpísal kým výnimky spod neho podpisoval hromadne. V 3. etape zákonom o vysťahovaní Židov len zmiernil následky Židovského kódexu a to ešte mal sťaženú situáciu tým, že sa celá akcia javila ako humanitná v zmysle vyvážania za prácou a kvôli zjednoteniu rodín. V 4. etape sa potom k prejavu Holíči nikdy nepriznal, a jeho poprava viedla na Slovensku k februaru 1948.
   

Takto teda vyzerá v aktuálnej verzii apologetika na vojnový slovesnký štát.

Čo chýba

Zrejme kvôli stručnosti, alebo z hravosti autora bol vynechaný rad obvyklých klišé, ako sa napr. vyhlásením slovesnkého štátu predišlo rozdeleniu Slovenska medzi susedov, ako bolo Slovensko medzinárodne uznané a v zápätí vystavené agresii v Malej vojne, ako prvý z nemeckých satelitov deportácie zastavil aby ich obnovili až Nemci v r. 1944, ako sa slov. štát riadil sociálnymi encyklikami kat. cirkvy.

Iné súvislosti sú pre národniarsku historiografiu aj naďalej tabu: Zahalená rúškom tajomstva zostáva Hitlerova motivácia napĺňať túžby slovenského národa, bez povšimnutia ostane i veľký paradox, keď v Salzburgu Hitler vymení vládu tejto suverénnej, samostatnej a svojbytnej republiky, presne ako keby keby išlo o okupovanú krajinu. Hoci sa etapizácia, táto skvelá metóda p. Hrnkom hojne využíva, žiadna etapa mu nezvýši na tzv. "Postrk Židov" na územie nikoho hneď v zápätí po vyhlásení autonómie v októbri 1938 (hoci práve tu nemožno Tisa obviňovať z pasivity), rovnako sa ani nevysvetlí ako sa dá s quasi demokraciou zosúladiť existencia štátostrany. Neostal priestor ani pripomienúť taký významný počin slovenskej kultúry ako bol Lomnický manifest, v ktorom sa oní nezávislí kultúrni pracovníci celkom nezávisle a kultúrne prihlásili k národnému socializmu.

Toto všetko však láskavý divák nemá p. Hrnkovi za zlé, veď pozná finesy tohoto svojrázneho žánru, akým ľudácka historiografia nesporne je :-). Láskavý divák ale nevie tak sterilne oddeliť náhly blahobyt v slovákštáte od triviálnej otázky kto zaplatil účet.

Kto platil účet

Od národne zapáleného historika by bolo asi prehnané očakávať, aby našiel niektoré skryté súvislosti: Tak napríklad medzi arizáciou a onou spokojnosťou z "väčśieho krajca chleba". Kritickým bodom je totiž proces, niekedy hanblivo nazývaný "odovzdaním slovenského hospodárstva do slovenských rúk". Úplne inak láskavý divák vníma slová o zrealizovanej samospráve, uvoľnení tvorivých síl a naplnení tisícročných túžob akvie, že pod onými túžbami a vzletnými heslami mali aktéri na mysli celkom konkrétne veci (vo svojej drvivej väčšine materiálne statky). V tomto je situácia navlas podobná vyhláseniu SR 1. 1. 1993, takže p. Hrnko dobre pozná podobne motivované vlastenecké horlenie. Jediný rozdiel bol, že v r. 1938-39 bolo koho okrádať: boli tu Česi a Židia, kým v r. 1993 bolo možné okradnúť už iba vlastných. Odôvodňovať to nejakým rastom priemyselnej výroby je absurdné (minimálne ak sa nespomenie súvis s rastúcou nemeckou vojnovou výrobou - koniec-koncov výroba v Protektoráte vzrástla ešte viac).

A na tomto mieste dokonca v dobrej viere pripusťme, že iniciálny plán ani nepočítal s vyvraždením Židov. Nemáme dôvod neveriť, keď Mach vo svojich pamätiach píše: "Začiatkom marca 1943 som dostal list od biskupa Jána Vojtaššáka. Bol to otrasný list..." a na inom mieste volá "...Ale len vysídliť. Len vysídliť. Nie vyvraždiť! " rozumej: len okradnúť, nie zavraždiť !

Jednoducho tradícia 1. ČSR naučila týchto ľudí, že štát možno použiť na vylúpenie určitej skupiny obyvateľov na základe nacionálnych, alebo ideologických kritérií a ich majetkom si nakloniť inú skupinu. Tiso a spol. azda nechceli vyvraždiť Židov, len ich olúpiť o majetok. Zlodejom sa však občas pritrafia neočakávané okolnosti a potom sa stane, že obeť neprežije.

Neodolateľný pôvab slovenského vojnového štátu

Neboli by sme spravodliví, keby sme upierali pamätníkom a aj motivovaným historikom, že oni skutočne môžu tieto veci vnímať tak, ako popisujú. Vojnový slovenský štát naozaj mohol byť pre určité skupiny ľudí oázou mieru, prosperity a pokoja. Nepochybne sa tak javil aj mnohým pracovníkom kultúry, či historiografie. Stačí si spomenúť na ich živorenie v exile (pozri iný môj príspevok) a človek razom pochopí, že existuje typ ľudí, ktorým voľná súťaž nevyhovuje a potrebujú na svoje presadenie sa celkom špecifické podmienky. Pre takých bol vojnový slovenský štát nepochybne rajom na zemi... a v určitej miere je pre nich takýmto azylom aj dnešná SR :-)

Príležitostná fascinácia Gregora Papučeka reciprocitou...

V kontexte slovenskej historiografie je niekoľko termínov, ktoré získali celkom špecifický vnútorný význam, často len vzdialene pripomínajúci pôvodný obsah slova. Jedným z takýchto termínov je nepochybne slovo RECIPROCITA, ktorého neskorším derivátom je i STATUS QUO používané aktuálnym slovenským vládnym establishmentom vo vzťahu k maď. menšine (za účelom jej mätenia:-).

Zatiaľ posledným výrazným prejavom k téme Reciprocity prispel do spoločenskej diskusie známy básnik, dôstojník maď. ľudovej armády na dôchodku Gregor Papuček, otec inej známej celebrity - gurmána, korešpondenta slovenských i českých médií z Budapešti Gregora Martina Papučeka.
Gregor Papuček vystúpil na stretnutí angažovaných národniarov v sept. 2008 s príspevkom Potreba riešenia slovensko-maďarských vzťahov na základe princípu reciprocity (pozri). Ostatne nie je isté, či je to jeho posledné slovo k danej téme, keďže rodina Papučekovcov zo slovenskej obce Mlynky ležiacej v Maďarsku sa vyznačuje nezvyčajnou schopnosťou "naladiť sa na strunu" tých, ktorí objednávajú muziku. Jeho syn, ktorý ako štipendista maď. štátu študoval v Bratislave, kde sa neskôr oženil a pracoval v maď. denníkoch, sa tiež niekedy javí ako šarmantný spoločník ovplývajúci vtipom, inokedy britký kritik maďarského nacionalizmu. Jeho publicistickou bravúrou je, keď komentujúc rok čo rok spomienkové zhromaždenia k výročiu Trianonu, dokáže tieto takmer tak autenticky nechápať, ako jeho slovenský poslucháč, len s tým rozdielom, že ten to nepredstiera...

Čo je to Reciprocita

O Reciprocite všeobecne treba vedieť, že ide o princíp medzinárodného práva odvodený ešte zo starozákonného "oko za oko, zub za zub", podľa ktorého sa vzťahy medzi štátmi (typicky napr. vízová povinnosť, alebo práva držiteľov diplomatických pasov) upravujú rovnako. Ide o uplatnenie princípu vzájomnosti v situácii, ktorá je oboma stranami vnímaná ako symetrická, pozície oboch strán sú rovnoprávne a rovnocenné a ako také sú aj obomi stranami vnímané.

Z toho teda vyplýva, že riešenie na základe reciprocity (skutočnej, alebo domnelej) nemožno nanútiť nikomu jednostranne, napr. USA až donedávna uplatňovali jednostrannú vízovú povinnosť voči post-soc. krajinám, nech sa už otieto o reciprocitu snažili sebeviac. Princípom reciprocity sa NEriadia ani mierové zmluvy uzatvorené po prehratých vojnách, spojenecké zmluvy uzatvárané s veľmocami, ale ani vnútorný právny poriadok jedn. krajín. Je krajne nepravdepodobné, že by dôsledky faktorov, ktoré vznikli uplatnením sily, alebo nátlakom, bolo možné v ďaľšom riešiť na báze reciprocity. Podobne ako vreckoz zlodej prichytený pri čine by sa Reciprocity v ďaľšom konaní proti nemu s najväčšou pravdepodobnosťou nedovolal...

(Ne)reciprocita v (česko)slovensko-maďarských vzťahoch

Otázku reciprocity (v zmysle odčinenia minulých krívd, alebo preventívnych opatrení, alebo vo forme vydierania, alebo vo forme brania rukojemníkov) sa ČSR a neskôr SR snažila rozohrať viackrát v dielčich otázkach, kde a voči komu sa jej to zdalo byť výhodné. Tak v rokoch 1919-1920 široko uplatňovala branie rukojemníkov z radov civilného obyvateľstva (ktoré malo byť v prípade násilia proti vojsku recipročne trestané), pri pozemkovej reforme sa mali na základe reciprocity odčiniť krivdy spáchané v minulosti na československom národe a pod.

Po roku 1940 vytiahol princíp reciprocity na svetlo božie Vojtech Tuka, ktorí sa ho snažil využiť na vydobytie si ústupkov od maď. vlády v prospech predstaviteľov Slovákov, ktorí sa rozhodnutím 2. viedenskej arbitráže ocitli v Maďarsku (predovšetkým v prospech funkcionárov Strany Slovenskej jednoty vedenej Dr. E. Bohmom). Toto slovenské spoločenstvo (cca 120 tisíc ľudí z celkového počtu 600-700 tis. Slovákov v Maďarsku) sa len ťažko zmierovalo s faktom, že kým počas 1. ČSR profitovali na svojej národnosti na úkor slovenských Maďarov, teraz sa karta obrátila a oni sa dostali do situácie blízkej tej spred r. 1918. Z jej radov vzišli protimaďarské provokácie v Šuranoch, Komjaticiach a inde a slovenská vláda, ktorá nadviazala na štvavú protimaďarskú rétoriku z čias ČSR, uplatňovaním "reciprocity" vydierala maďarské úrady a držala maďarskú menšinu na Slovensku v roli rukojemníka.

V r. 1945-48 sa princíp reciprocity priamo založil do fundamentu Medzištátnej zmluvy o výmene obyvateľstva (chybičkou krásy bolo, že práve zásada dobrovoľnosti nebola recipročná - a súhlas maď. strany s nedobrovoľným vysťahovávaním malo zabezpečiť vydieranie deportáciami do Čiech, rovnako ako v prípade reslovakizácie). Reciprocita tu hrala teda opäť funkciu zavádzania naivných zahraničných pozorovateľov (úlohu "pasce na sedliakov" ako by povedal by Dr. G.)

Je preto potrebné jasne povedať, že ani v slovensko-maďarských vzťahoch, ani v otázke vzájomného postavenia menšín sa princíp reciprocity neuplatnil nikdy v minulosti. Otázka postavenia národnostných menšín v nástupníckych štátoch nebola a ani nemohla byť dvostrannou otázkou, kde by sa čo i len teoreticky mohol takýto princíp uplatniť - vždy sa uplatňoval veľmocenský diktát.

V otázke menšín je výrazná asymetria v ich početnosti i postavení - je krajne nepravdepodobné, že by strany mohli vôbec nájsť otázku, v ktorej by sa reciprocita mohla uplatniť. Maďari by napr. pravdepodobne chceli najprv "recipročne" odčiniť krivdy, ktoré na nich boli celkom jednostranne a nerecipročne spáchané a sú dnes súborne nazývané "Benešovymi dekrétmi", alebo ošetriť "nereciprocitu" dopustenú v rámci výmeny obyvateľstva a pod. V uplatnení akejkoľvek reciprocity v otázke menšín bráni aj fakt, že v právnom štáte je nemysliteľné, aby ústavou garantované práva občanov-príslušníkov menšín boli zviazané s právnym režimom iného štátu (čím by sa dotknutí občania prekvalifikovali na rukojemníkov, resp. vojnových zajatcov). Niet teda najmenšieho dôvodu sa domnievať, že by sa princíp reciprocity mohol uplatniť niekedy v budúcnosti.

Toľko azda na úvod kvôli vyjasneniu si terminológie skôr než sa budeme zaoberať svojráznou slohovou prácou Gregora Papučeka.

Bolo by treba

"Bolo by treba" sa nazýva záver onoho sviežeho dielka, my sa mu však budeme venovať na začiatku. Tak čím by bolo načim obšťastniť Slovákov v Maďarsku všeobecne a Gregora Papučeka špecificky ?

1. Experti by mali definovať „národnostné školy" a tie by mali dostať rovnako Slováci v Maďarsku i Maďari na Slovensku. Poslovenčiť slovenských Maďarov by bolo treba... dodávame.
2. TV-signál, médiá a ešte niečo ako maďarské „Duna TV" by potrebovali maďarskí Slováci veľmo. A niečo ako "Duna TV" by zrejme potrebovalo aj niečo ako riaditeľa. A kto už by mohol byť tým najvhodnejším kandidátom, než mediálna hviezda G.M.P. ? dodávame my.
3. Malé sú redakcie národnostných médií Maďarsku kým nepomerne veľká je redakcia Új Szó v Bratislave. Treba to vyrovnať! "Ak Maďari nedajú viac, musia dať Slováci menej. Len tak je to dostatočne spravodlivé... " tvrdí autor "... a dostatočne šialené" dodajme my.
4. Monitorovať treba južné Slovensko. Nedopustiť protislovenské aktivity, rozvratnú činnosť protislovenských živlov, napr. ich prednášky o histórii Svätej Koruny. Slováci na Slovensku teóriu Svätej Koruny nepoznajú, spravodlivé by bolo, aby ju nepoznali ani Maďari na Slovensku.
5. Nepriateľstvo medzi Slovákmi a Maďarmi spôsobuje pravidelná polhodinová relácia maď. rozhlasu "Bez hraníc" užívajúca bezhraničné maniere 19. a 21. storočia. Tieto maniere vyostrujú napätie, lebo tí čo hranice potrebujú sa cítia byť zaskočení a oklamaní. Frustrovaných občanov Európa nerada vidí. Reláciu zrušiť, prípadne rušiť a/alebo obnoviť hranice!
6. Čo Gregorov Papučekov znechucuje najviac - je rozpoltenosť slovenskej politickkej scény na priateľov Gregorov Papučekov a ich nepriateľov - Slovákov a „Protislovákov" ak chcete. Protislovenské SME, Pravdu, Plus 7 dní, Listy (?), Új Szó dostať všade, kým jemne národné Slovenské národné noviny nie všade. Jemne Literárny (dvoj)tyždenník MUSÍ zápasiť s fin. ťažkosťami a svojou periodicitou, kým iní zrejme môžu, ale nemusia. Slov. "inteligencia" hanlivo vraví o všetkom slovenskom, najmä o Jánošíkovi, alebo „starých Slovákoch". Degradujú historické fakty, na ktoré by mali byť hrdí. Univerzitná mládež povinne číta texty v češtine a preto považuje češtinu za krajší jazyk ako svoj rodný. Slovenské médiá nazývajú maď. mestá maď. menami a maďarské ženy maď. priezviskami, čo je v poslednom čase nesprávne (v tejto otázke ale rodina Papučeková súčasne zastáva aj opačný názor*), to Gregorov Papučekov ubíja, znechucuje.

G.P. nie je z tých, čo budú hrdí na Slovensko zadarmo

Slováci si MUSIA urobiť PORIADOK doma, len tak budú na nich zahraniční Slováci hrdí. A podobnú hrdosť by načim honorovať. Politici sa musia správať SUVERÉNNE. Treba národnej JEDNOTY, hospodárskeho zázraku treba, vyspelého hospodárstva treba. Róbert Fico vo vláde robí dobrý dojem. ZDÁ SA, že ide dobrým smerom, ešte by pár miliónov, aby neostalo len pri zdaní a dojmoch... Potrebná je ešte NáDEJ (tá tiež nie je lacná) a USPOKOJENIE (čo tiež nie je zadarmo).

... pokračovanie...

Jukebox, alebo Július Handžárik a jeho texty zabudnutia a nenávisti

Júliusa Handžárika zastihla nežná revolúcia vo veku 59 rokov. Jeho generáciu poznačila vojna, chrbtovú kosť zlomil socializmus, aby ho v prakticky dôchodkovom veku osud vypľul do zmätku ekonomickej aj spoločenskej transformácie. Dnes už 79-ročný publicista nemal veľa šancí nájsť onen pevný bod, o ktorý by sa mohol oprieť a nezablúdiť v novej situácii - či to boli vrodené predispozície a či onen otrocký reflex človeka sformovaného v totalitnom systéme - isté je len, že ho doviedli ta, kam by slušný človek nemal zablúdiť. Nevieme, či súc redaktorom plátku Slovenská republika, bol rozorvaný rovnako, ako jeho dávny predchodca Milo Urban denne zápasiaci s vnútorným imperatívom nepodielať sa ďalej na diablovej práci na poste šéfredaktora Gardistu, faktom ostáva, že súc neobdarený Urbanovym talentom sa rovnako ako ten nedokázal vzoprieť zlu.

Handžárik sa v Mečiarovej ére smutne preslávil antisemitskými a nenávistnými článkami*, ktoré ho diskvalifikovali zo slušnej spoločnosti a teraz, v záverečnej rovinke, keď iní žnú plody svojej celoživotnej práce, starý pán svojim rozhodnutím vydať súborne svoje "dielo", opäť si "šije z ostudy kabát". A zdá sa, že to už bude kabát posledný, v ktorom sa vyberie aj na cestu do večnosti ... a zabudnutia.

Zatiaľ vyšli knižky dve (ale ak mám správne informácie, malo by ich byť spolu až päť): Maďarské podvody (Eko-Konzult Bratislava 2009, 142s.) a Maďarské blúznenie (Eko-Konzult Bratislava 2009, 160s.) Svojim žánrom ich možno zaradiť do mútnej vlny "literatúry nespracovaných frustrácií" reprezentovanej dielkami Dušana Slobodníka**, alebo Hanďžárikovho redaktorského kolegu Jerguša Ferka, so smutne známym štvavým opusom ktorého (Maďarské sebaklamy, Matica slovenská Martin 2003) je podobnosť dilógie priam do očí bijúca.

Pri čítaní literatúry tohoto typu má človek pocit, že vznikla pre potreby orwelovských "desaťminútoviek nenávisti", že ide o čisto funkcionálny tovar, na ktorý sa nedajú uplatniť nielen estetické kritériá, ale ani elementárne požiadavky zdravého rozumu. Nie sú určené na vecnú a konštruktívnu, tobôž vedeckú diskusiu, ide o súvislý prúd tendenčnej propagandistickej hatlatiny, a keďže ide navyše o re-kompiláty zo všakovakých minulých prác, v knihách úplne absentuje štruktúra a vnútorná logika - ak za ňu pravda nepovažujeme logiku Jukeboxu - vhodíš mincu a dostaneš svoje 3 vety zabudnutia a nenávisti.

Lebo ani na chvíľu nezabúdajme, že tieto nenávistné floskuly nie sú samoúčelné a plnia silnú substitučnú funkciu. Majú pomôcť "zabudnúť" a vytlačiť nevhodné asociácie z vedomia čitateľa. Veď prečo by už mali p. Handžárika privádzať do nepríčetnosti nejaké latinské kroniky z 12. - 14. storočia - Ak by hneď aj Anonymova Gesta Hungarorum, Budínska kronika, Obrázkové kroniky, Kronika magistra Jána a množstvo ďalších boli vo vzácnej zhode iba súpisom účelových vyfabrikovaných klamstiev ako tvrdí autor a ak by sa o ne aj opierala akademická maďarská historiografia, ktorú autor obviňuje z chorobnej snahy "vymýšľať si nepravdivé príbehy" (sic! :-), stále nedostávame odpoveď na otázku - už prečo by to malo trápiť slovenského čitateľa. Nuž a tuje pes zakopaný - skutočnými legendistami sú pán Handžárik a spol. - len na ich nešťastie - ó beda - nemôžu sa oprieť o nejakú tú kroniku z 12. storočia, alebo aspoň "sporný" rukopis královodvorského typu.

Nebyť tejto okolnosti, nepochopili by sme ani rozhorčenie starého pána, keď v súvislosti so svätoštefanskou korunou hovorí o jednom z hlavných maďarských sebaklamov a lživej rozprávke, ktorou "Maďari 800 rokov balamútia maď. ľud a historikov celého sveta" (sic! :-). Táto koruna totiž "nikdy nebola na hlave Sv. Štefana" a až od 13. storočia ňou začali korunovať uhorských kráľov. To je podľa Handžárika ten jasný dôvod, prečo nemôže byť symbolom tisícročného Uhorska, a je len "koncentrátom fikcie maďarskej štátnej idey", ktorú Handžárik vysvetľuje ako ideu podrobenia si a pohltenia nemaďarských národov karpatskej kotliny "fiktívnym a štatistickým maďarským politickým národom". Aj samotný pojem "tisícročného Maďarska" (sic! :-) je podľa autora používaný maď. expanzionistami na maskovanie "bývalého žalára národov - Uhorska".

Jeden by mohol skúšať vyvracať tieto nezmysly - Uhorsko tieto národy nepohltilo, ale diferencovalo, sformovalo a chránilo (a že neobišli najhoršie svedčí nielen existencia slovenského a chorvátskeho národa, ale naopak aj neexistencia lužickosrbského národa, ktorý nemal to šťastie žiť v podobnom "žalári"), mohol by uvádzať nespočet príkladov, ako do tohoto žalára národov prúdili zástupy utečencov - Srbov, Rumunov, Čechov (po Bielej hore) , Židov, Cigánov,... koniec koncov ako sa Slováci vracali z Ameriky - ale podarilo sa už niekomu diskutovať s Jukeboxom ?

Miestami sa autor ocitne až v psychedelickej rovine a jeho samého museli prekvapiť konštrukcie, ku ktorým dospel: Tak napr. keď konštatuje, že po Moháči bola maďarská politika trójskym koňom cudzích záujmov, na ktoré plynulo nadviazalo 50 ročné posluhovanie Moskve, za ktoré bola honorovaná sov. súhlasom s genocídou menšín a ako jediný štát východného bloku mohol "bezohľadne aspoň štaticticky zlikvidovať menšiny" (zámerná štylistická nešikovnosť je súčasťou autorovej tvorivej metódy). Nie je ťažké uhádnuť, že podobné vety vznikli ako dôsledok nespracovanej frustrácie z maďarského ozbrojeného povstania proti Rusom 1956, a azda ešte ťažšej frustrácie z etnických čistiek organizovaných čsl. úradmi v r. 1946-48 v rámci ktorej až 3/4 odhadovaného počtu obyvateľov slov. pôvodu v Maďarsku odmietli ponuku čsl. vlády stať sa nástrojom týchto čistiek a prihlásiť sa na presídlenie v rámci Výmeny obyvateľstva.

Iná veľká frustrácia starého pána (možno tá najväčšia, ak uvážime že 18 z 20 položiek zoznamu použitej literatúry v závere 1. knižky a takmer polovica jej rozsahu je práve o Petőfim) sa volá Sándor Petőfi. Z jednej strany ho z ľahkej ruky nazýva agresívnym maďarónskym renegátom inokedy prosto odpadom, z druhej strany vyčíta maďarskej historiografii, že nezdôrazňuje v dostatočnej miere jeho čistokrvnú slovenskosť čo do tretice vyčíta i českej a slovenskej historiografii. Handžárika nepresvedčili maď. historici exaktnými dôkazmi o jeho smrti "v bojoch maďarskej 'revolučnej' armády proti sedmohradským revolucionárom" (ťažko pochopiť, z čoho pramení ten mentálny blok brániaci nazývať uhorskú reolúciu revolúciou) preto sa kloní skôr k verzii, že "z bojiska zmizol na neznáme miesto".

Starý pán je rozhorčený faktom, že v Bratislave stojí Petofiho socha a tiež "nepatričným mediálnym revom", ktorý sa na Slovesnku strhol potom, ako bola socha v marci 2001 počmáraná hanlivými nápismi. A ak podobné hanobenie priamo neschvaľuje, tak len "z čisto humánnemu súcitu s týmto nešťastným človekom". Tento "nešťastný človek" si totiž na krížnych cestách - Handžárikom rozpoznaných - vybral zle: Medzi národnou identitou a systematickým brutálnym maďarizačným nátlakom si vybral druhú cestu (nech už to znamená čokoľvek) a medzi serióznym štúdiom a ľahkým žonglovaním s maďarskou básnickou rečou si takisto vybral zle. Tak žalostne skončil slovenský mládenček z viny vlastnej osobnej slabosti a pod tlakom psychopatickej maďarskej spoločnosti a stal sa národným hrdinom a najväčším maďarským básnikom všetkých čias. Veru bol by si vybral správne i stal by sa etalónom cti... stal by sa takým Karolom Kuzmánym napríklad! Nežongloval by básnickým slovcom nadarmo - písal by udania. "Za pravdu horiac" samozrejme.

Psychedélii sa nám nevyhnúť ani v súvislosti s Petofim - to keď p. Handžárik zostavil priamo príručný slovníček, aby dokázal, ako tento Alexander Petrovič (na rozdiel od autora príručného slovníčka) nevedel po maďarsky. Čitateľa sa zmocňuje až pocit neskutočna - a podozrenia, že tieto konštrukty azda nevznikali v stave rýdzo triezvom.

Nuž zapsychologizoval si starý pán - triezvy a možno aj nie celkom - nehľadal on odpovede na racionálne otázky (a vari otázky aj zabudol cestou) i nenašiel odpovede... Možno nabudúce.



----------------------------------------
* Slovenská republika 7. 4. 1998, s. 15, Kultúra roč. 2003, č. 5, s. 7, "Bojovníci proti strašidlám" Kultúra roč. 2003, č. 22, s. 12, "Existuje slovenský neofašizmus ?" Extra Plus roč. 2003 č. 11 s. 17
** Proti sedemhlavému drakovi (Spolok slovenských spisovateľov Bratislava 1998), Zámery iredenty v plnej nahote (spoluautor, Kubko Goral Bratislava 1999), Hra o Slovensko (JUGA Bratislava 2000)

Ako maďarizovať slovenčinu, alebo Hrnček v porceláne...

Ad: Anton Hrnko, Čo trápi Slovenskú akadémiu vied, alebo ako maďarizovať slovenčinu In: Literárny dvojtýždenník 25. 3. 2009

Aktuálne vojenský historik A. Hrnko kritizuje SAV, píše jej otvorené listy, deje sa totiž niečo neslýchané: V akadémii vied, konkrétnejšie v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra a v Historickom ústave sa za uplynulé roky naakumuloval určitý mravný kapitál a spoločne pripravujú aktivity na vymazanie jednej z najneslávnejších kapitol slovenskej jazykovedy a historiografie - pokusu o primitívnu manipuláciu s identitou uhorských historických osobností prostredníctvom inštitucionálnej falzifikácie autografu ich priezvisk cez Pravidlá slovenského pravopisu vydané v r. 1991.

Totiž identita je Vám náramne zvláštna vec. Nedá sa uchopiť rukami, ani kúpiť, tobôž ukradnúť. Ona jednoducho len tak levituje v mysliach ľudí, núti ich robiť pre nich nevýhodné rozhodnutia, brať na seba riziko a čeliť násiliu. Individuálne identity vyvierajú z kolektívnych, sú v nich zakódované mravné posolstvá odovzdávané z generácie na generáciu a pre ich nositeľov sú dôležité. Ale nájdu sa i takí - a zďaleka nielen bývalí politruci - ktorí by sa tých svojich najradšej zbavili a obliekli si nejaké nové. A aby im azda nebolo ĺúto, najradšej by identity zbavili aj tých ostatných, alebo ich aspoň obdarovali tou svoou novonadobudnutou...

Človek neďaleký by mohol považovať za samozrejmosť, že západnej civilizácii je vlastný rešpekt voči jedincovi ako neopakovateľnej ľudskej bytosti so svojimi individuálnymi znakmi a preferenciami a identitou. V slovenských reáliách by však rýchlo naďabil na niektoré miestne zvláštnosti akoby z iného sveta - napr. keď ženským priezviskám, ktoré v jazyku ich majiteliek azda nie sú náhodným zhlukom slabík, pripájajú komické prechyľovacie koncovky z iného jazyka. Samozrejme nie z nízkych úmyslov, božechráň. Ale preto, lebo tak káže zákon, prípadne aspoň nejaký ministerský obežník, alebo v najhoršom prípade aspoň pravopisná príručkka. Lebo iniciátori podobne láskavých darov nie sú len horliví národovci, ale ešte aj zbabelci na pohľadanie. Svoje pravé pohnútky dôsledne skrývajú a oni dobre vedia prečo...

My sa však vráťme k novodobým pokusom o manipuláciu s identitou, ktorých tradícia je relatívne nová. Veď kedysi nositeľov uhorských priezvisk nenútili ku zmene mena, naopak - po r. 1919 to bol dôležitý a vítaný poznávací znak človeka určeného na okradnutie.

Niektorých prvorepublikových demokratov nesmierne iritovali napr. aj šľachtické tituly - zdalo by sa, že o takýto efemérny majetok majiteľa ani nemožno olúpiť - tu by sme však podcenili vynaliezavosť republikánskeho ducha, ktorý sa vysporiadal aj s touto otázkou - zákonom. Našťastie boli vo svojom odpore k šľachte dostatočne selektívni - napr. taký zámok v Topoľčiankach sa demokratom veľmi zapáčil, ono bodaj by nie, ak uvážime ako lacno ho od Habsburgovcov, ktorým patril, "kúpili" :-)

Milí republikáni však čoskoro opustili scénu (doslova uleteli) keď sa do popredia predral ujo Adolf, vedľajším povolaním krstný otec slovenskej štátnosti... On mal tiež problém s priezviskami niektorých jedincov, preto im nahradil mená čísielkami a veľmi prakticky im ich rovno nechal vytetovať na predlaktia, aby svoju novú identitu náhodou nestratili...

Ani krsňatá sa nedali zahanbiť a po vojne v ošiali budovania slovanského národného štátu premenovávali ulice, alebo rovno celé obce. Často vo veľom strese a tak sa niekedy aj postrácali nejaké tie "zbytočné hlásky", napríklad Kolárovo malo naveky uchovať dobrú pamiatku istého Jána Kollára...

Maďarčinou bolo v tom čase zakázané hovoriť na verejnosti a "uhorské priezvisko" vystavovalo nositeľa už nielen okradnutiu, ale priamo deportácii. Stačí si nalistovať úradné vestníky z týchto rokov - majú stálu rubriku "Zmeny priezvisk" v ktorej sa to hemží oznámeniami Povereníctva vnúta o tom, že napr. Arpád Brüll z Ban. Štiavnice bude odteraz Besedom, kým Štefan Tóth z Budatína bude sa volať Tatranským (Úr. vestník č. 45/1946).

Rodoľubi orlým zrakom odhaľovali pravú identitu pomaďarčených Slovákov z juhu Slovenska a umným dohováraním ich veľmi rýchlo zreslovakizovali - žiaľ neskôr už doba týmto bohumilým praktikám nepriala a čerství reslovakizanti zasa zremaďarizovali a vrátili sa od svojej pravej národnosti k tej nepravej...

Takže pôda už bola patrične pripravená, keď v roku 1977 vskutku dozrela doba na založenie Komisie pre historické termíny pri Historickom ústave SAV. Schádzala sa viac menej pravidelne až do roku 1981. Určite nemôžeme hádzať všetkých aktérov oných čias do spoločného vreca. Predseda uvedenej komisie Richard Marsina sa azda pôvodne aj chcel zaoberať starými historickými termínmi pre župných, súdnych, mestských, vojenských hodnostárov, pre jednotlivé vrstvy obyvateľstva a pod., ale verejnosť žila Antichartou a spoločesnký dopyt po protimaďarských provokáciách v radoch slovenských inteligentov prvej generácie bol tak veľký, že už na prvom zasadnutí komisie sa pozornosť zvrtla na problematiku písania uhorských šľachtických priezvisk. Na piatom zasadnutí komisie bol prehlasovaný návrh predsedu komisie R. Marsinu, ktorý chcel v priezviskách meniť iba hlásky nevyskytujúce sa v slovenčine (mohli by sme ich nazvať hláskami zbytočnými :-) a bol schválený návrh predložený Pavlom Horváthom a Františkom Sedlákom, ktorí vytvorili aj praktické ukážky transformácie najčastejšie sa vyskytujúcich uhorských šľachtickkých priezvisk na slovenské šľachtické priezviská. Slovenská historiografia sa náhle zaľudnila celou plejádou zbrusu nových slovenských historických postáv od Palúckeho (Palugyai) až po Svätojánskeho (Szentiványi). Nezabudlo sa ani na takých synov slovenského národa ako Košut či Petrovič (a či Petéfi ?) a rovnaký osud bol nepochybne pripravený aj pre ďalšieho strateného syna slovenského národa Františka Múčku (provizórne zvaného Ferencom Lisztom).

Po uvoľnení pomerov v r. 1989 sa opäť dostala na pretras aj táto už uzatvorená kapitola a vo vzácnom súdružskom súzvuku ozvali sa prvé disonancie. V snahe potlačiť ich sa vlastencom podarilo presadiť do Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1991 nenápadnú kapitolu o písaní tzv. uhorských priezvisk. Znie pozoruhodne: "Mená osôb vystupujúcich v uhorskom období slovenských dejín (do roku 1918), písané dosiaľ nejednotne (zložkovým, alebo maďarským pravopisom), sa píšu podľa zásad slovenského pravopisu; odstraňujú sa aj zdvojené a ďaľšie nefunkčné písmená, najmä h, a kvantita v nich podlieha rytmickému zákonu. Napríklad: Pázmány sa píše Pázmaň, Rákóczi/Rákóczy sa píše Rákoci, Forgách/Forgács sa píše Forgáč, Zichy sa píše Ziči...''

Unikátny odstavec a súčasne ojedinelý intelektuálny výkon (krása výrazu "uhorské obdobie slovenských dejín (do roku 1918)" sa ešte vystupňuje, ak logicky nazveme periódu po r. 1918 slovenským obdobím slovenských (a či uhorských ?) dejín. Celé tragično uhorskej reality precítime aj vo vete, podľa ktorej sa mená osôb oných čias písali nejednotne (zrejme i samotnými nositeľmi týchto mien) - už aký útlak to musel byť, aby človek miestami zabúdal vlastné priezvisko ?!.

Rebelantské hlasy však neustali a z vážených kodifikátorov si začal uťahovať kde-kto. Napr. v čísle 1/1999 Historického časopisu sa proti vtedy už kodifikovaným pravidlám vyslovila Eva Kowalská. P. Horváth, ktorý napriek jednej zbytočnej hláske vo svojom priezvisku úspešne zdolal svoju grandióznu úlohu a prakticky vrátil slovenskému národu Bernoláka (od čias raného Rapanta zavrhnutého maďaróna), vo svojej odpovedi "Neuvážený návrh na zrušenie slovenskej transkripcie starých rodových mien a priezvísk" v HČ č. 2/1999 to síce mladej dáme vytmavil, situácia sa však začala uberať nepredvídateľným smerom.

Že si z vlastencov-kodifikátorov strieľajú už aj v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV, svedčí napr. úvodná poznámka jej riaditeľa Slavomíra Ondrejoviča v jednej z jeho prednášok venovaných jazykovedcovi Czambelovi: "Ako si každý môže všimnúť hneď na prvý pohľad, v týchto názvoch sa zachováva pôvodný spôsob písania mena Samo Czambel (teda nie Cambel). ... Hoci aj naše Pravidlá slovenského pravopisu kážu písať meno Czambel ako Cambel, domnievam sa, že je vhodnejšie graficky zachytiť toto meno tak, ako si ho písal sám pôvodca, o ktorom dobre vieme, že by sotva súhlasil s tým, keby vedel, ako sa dnes manipuluje s jeho menom. Potvrdzuje to aj list Ľudovíta Riznera Andrejovi Kmeťovi z 29. novembra 1904, kde sa píše: „Czambel by mu oči vydriapal, keby ho písal Cambel“

Hľa do akého nevábneho oného šľiapol zasa svojou neomylnou intuíciou náš smutno-krásny hrdina Anton Hrnko (a nemali by sme ho premenovať z českého Hrnka na slovenského Hrnčeka ?). Útechou nech mu je skutočnosť, že medzi komickými falzifikátormi sa ocitol v spoločnosti seberovných :-)

Neborák Konštantín Čulen...

Matica slovenská sa nedávno ocitla v paľbe kritiky zo strany ECAV (pozri) kvôli publikovaniu denníkov Konštantína Čulena z rokov 1945-46 (Konštantín Čulen, V amerických zaisťovacích táboroch, Matica slovenská Martin 2008) Dodajme že neprávom. Triezvouvažujúci človek uzná, že podobné opusy slovenských rodoľubov je lepšie mať publikované, než by strašili v archívoch čakajúc na svoju príležitosť - podobne ako je v tmavej ulici vždy lepšie mať podozrivé indivíduum na očiach, než aby nám bolo v pätách... Iná vec je, že pohnútky Matice zďaleka nesledovali prevenciu tohoto druhu, ale to už téma na inú úvahu (o konaní dobra nedorozumením)...

Kto bol Konštantín Čulen
Konštantín Čulen bol podľa úvodného medailónika Františka Vnuka predovšetkým zapáleným vlastencom. Pôsobil na poli slov. verejného a kultúrneho života v r. 1930-1945 tak úspešne, až sa ocitol v skupinke prchajúcich predstaviteľov vojnového slovenského štátu na čele s J. Tisom, ktorí ustupujúc pred boľševizmom padli do rúk Američanom v Kremmunsteri v Rakúsku. Kniha je zostavená z denníkových zápiskov autora tak, ako vznikali počas 9 mesiacov, ktoré strávil v zaisťovacej väzbe v období od 6. júna 1945 do 30. apríla 1946 až kým sa spoluprácou s americkou CIC z väzby "vyviazal". Z tábora Američania na základe žiadostí československých, maďarských, juhoslovanských úradov postupne "odoberali" dejateľov, ktorí boli následne doma súdení za kolaboráciu s nacizmom. K. Čulen mal to šťastie, že železná opona spadla skôr než naňho prišiel rad a tak sa vydaniu do Československa vyhol. Ostatne nie je isté, či to bola preňho výhra, ak si Čulenovo povojnové živorenie v USA a Kanade porovnáme s vcelku bezstarostným životom jeho druhov - napr. ďaľšieho člena skupiny Mila Urbana - ktorý po odpykaní si vcelku operetného trestu v ČSR si žil doma skromne a spokojne súc pionierom červeno-hnedého konsenzu (dosiahnutého vo svojej úplnosti až na dnešnom Slovensku).

Neláska K. Čulena k luteránom, alebo Ako Matica odmietla podávanú ruku ECAV
ECAV dráždia na Čulenových memoároch predovšetkým nenávistné floskuly, ktorými autor pri každej možnej i nemožnej príležitosti častuje Čechov i "luteránov". Ide pritom o skutočné perly ducha, napr. "... za čo to majú byť katolíci povďační slovenským evanjelikom? Za tie vraždy, národné súdy, krádeže, lúpenie a znásilňovanie? Zdá sa, že tak ako Slováci najväčších nepriateľov majú v Čechoch, práve tak doma slovenskí katolíci majú najväčších nepriateľov v slovenských evanjelikoch, ktorí sa v boji proti nim a za ich osobné hmotné pozície spoja i s čertom...". Čítajúc niektoré podobné úvahy by si človek najprv azda i pomyslel - reku tento Čulen sa určite riadi nejakým krajne striktným kódexom cti, preto tak príkro súdi... - keď však v inej pasáži komentuje dianie na Slovensku slovami "...Písali mu o senických luteránkach, ktoré sa kdesi poschovávali, a že to tam od Rusov poriadne dostali. Budú na to pamätať..." i krajne prajný čitateľ pochopí, čo za vysoké mravy hýbu týmto slovenským inteligentom...

Nemýľme sa však, ECAV nemá žiadne principiálne výhrady voči Matici, a v podstate ani voči Konštantínovi Čulenovi, kritizuje len rozhodnutie Matice "vydať z bohatého diela Konštantína Čulena práve tieto osobné, evidentne zaujaté zápisky". Nezabúda pripomínať Matici, že stoja na tej istej strane barikád (aj keď z mne neznámych dôvodov nespomína také slávne kapitoly spoločného zápasu - presnejšie delenia lupu - ako bolo obdobie Šrobárovho ministrovania v r. 1919, alebo vyhlásenie autonómie v okt. 1938 a slovákštátu v marci 1939, reslovakizačná a presídľovacia akcia v r. 1944-48, alebo koniec-koncov vytvorenie SR 1.1.1993) .

Vyhlásenie ECAV cituje slová evanjelického farára Samuela Mišiaka uverejnené v matičných SNN v marci 2009: „Matica slovenská má i v novodobých dejinách nezastupiteľnú úlohu. Matica stála pri Slovákoch v najťažších chvíľach, keď národu išlo o jeho zachovanie, doslova o život, osobitne v časoch násilnej maďarizácie. Myslím si, že ona je tá mať, ktorá vie svoje často rozhašterené dietky spájať, privinúť aj pokarhať, ak to treba. Verím, že tieto úlohy bude Matica slovenská plniť aj v budúcnosti“ a tým opäť raz podáva Matici otvorenú ruku - čo sme si, to sme si, hlavne že nás spájajú spoločné hodnoty - hoci z veľkého množstva spoločných hodnôt si i teraz, tak ako vždy, vedia spomenúť len na hodnotu jedinú - hungarofóbiu. Aby sme nanapínali ďalej čitateľa, prezradíme, že výzva ECAV bola vyslyšaná a preceda MS sa ospravedlnil (pozri tu), dosť bizarne objaviac, čo môže ľudákov a luteránov spájať - totiž viera v Boha.

Fero a Karol
Čulen udržiaval z väzenia čulú korešpondenciu so svojimi druhmi, najvýznamnejší z ktorých boli F. Ďurčanský a K. Sidor. Bol jasný zámer vytvoriť spoločnú emigrantskú organizáciu, dvaja protagonisti sa však rozchádzali vo svojich názoroch, čo viedlo bývalých spojencov k roztržke a neskôr k ľútemu nepriateľstvu. Bol to práve Sidor, Hlinkom určený za jeho nástupcu, ktorý na záver piešťanského zjazdu HSĽS v septembri 1936 presvedčil Hlinku prečítať a dať odhlasovať "alternatívnu" rezolúciu pripravenú Ďurčanským, ktorou rezolúciou sa HSĽS celkom neplánovane a prekvapivo i pre samotných delegátov prihlásila k národnému socializmu.
Bol to Sidor, ktorý sa po Homolovom puči a zosadení Tisa 10. marca 1939 stal predsedom autonómnej vlády a ktorý 11. marca 1939 odmietol ponuku od Hitlera (tú istú, ktorú o tri dni neskôr Tiso prijal). Ocitnúc sa v nemilosti cez vojnu pôsobil ako veľvyslanec vo Vatikáne a bol z ľudákov zdiskreditovaný azda najmenej. Po vojne presadzoval vyčkávaciu taktiku. Ďurčanský, iniciatívne v nemeckých službách vyhlásiaci samostatnosť vo viedenskom rádiu už v prvých dňoch marca 1939 bol po Salzburgu odsunutý z výslnia a nahradený Tukom a spol. V emigrácii bol oveľa agilnejší než Sidor, vydával rôzne proklamácie a petície. Následný vývoj ukázal, že bol aj lepší organizátor, minimálne v tom, ako sa votrel do priazne Š. B. Romana, ktorý mu neskôr aj financoval vydanie jeho 1000-stranového dielka "Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov" (tzv. Bielu knihu) z r. 1954. To však K. Čulen v r. 1945-46 ešte netuší, vo väzení sa cíti byť slabý a opustený a najradšej by videl zahraničnú emigráciu silnú a zjednotenú, aby mu účinne mohla pomôcť z jeho stiesneného stavu. Každým dňom očakáva vydanie do Československa a následný proces a z roztržky medzi dvomi hl. protagonistami "Karolom"a "Ferom" je patrične znechutený.

K akému poznaniu K. Čulen vo väzení dospel
Civilizačný zápas západných demokracií voči obom totalitným systémom Nemecku a Sov. zväzu vníma Čulen celkom obskúrnou až cynickou optikou človeka, ktorému je totalitný spôsob myslenia vlastný. Nevie sa vynačudovať, prečo mu Američania nie sú viac naklonení, raz sa k nim správal vždy priateľsky a so sympatiami (Čulen v medzivojnovom období pôsobil aj medzi krajanmi v Amerike, o čom napísal i knižku) akosi pozabudnúc, že vojnová SR vyhlásila USA vojnový stav. Americko - sovietsky stret v zápase o budúcnosť strednej Európy komentuje príznačným spôsobom: "Vzduch zaváňa naftou - potečie krv".

Osudy ľudáckej emigrácie, alebo čím sú tieto príbehy cenné
Príbehov emigrantov, ako je Čulenov, je viac. Spája ich veľmi nízke sociálne niveu, ktoré títo dejatelia v zahraničí dosiahli. Výkvet národa, za koho sami seba považovali, sa akosi nevedel uchytiť na demokratickom západe. A zďaleka sa to netýkalo iba "ľudí slova".

Dr. Ján Mikula vo svojich spomienkach (Ján Mikula, Cesta života tŕnistá, Tatrapress 1992) píše: "Z mojich súkromných listov s našimi poprednými emigrantami, K. Sidorom v Montreali, Matúšom Černákom v Nemecku, K. Čulenom, dr. Ciekerom v Madride, i dr. Ďurčanským dala by sa zostaviť celá kniha o slovesnkej chudobe v emigrácii. To ma niekedy viac zožieralo, ako svetová situácia. 'Už pomaly nemám ani na poštové známky na listy a toľko sa mi valí korešpondencie' ponosoval sa mi pri jednej príležitosti K. Sidor". Dr. Mikula bol za Slovenského štátu predsedom Združenia priemyslu, po emigrácii žil v Kanade a pretĺkal sa raz pestovaním paradajok, inokedy chovaním býkov, až sa nakoniec živil maľovaním kostolných zástav.

Karol Sidor, veliteľ Hlinkovej gardy, predseda slov. autonómnej vlády, neskôr veľvyslanec vo Vatikáne žil po vojne v Ríme a v Kanade. 14. marca 1952 píše J. Martinkovi: "Boleli nás zuby, dal som si všetko vytrhať v klinike chudobných po 52 centov..."

Dr. Murín, právnik a býv. osobný tajomník J. Tisa popisuje svoje pôsobenie v Kanade (Dr. Karol Murín, Spomienky a svedectvo, Garmond Partizánske 1992): "...sme sa dopočuli, že farmári hľadajú robotníkov pre poľné práce... Ohmatávali nás skúmali rukami naše svaly a tým aj naše pracovné možnosti. Tak, ako sa to robí pri kúpe dobytka. Našťastie bol som zapojený do práce každý deň. No nebolo to ľahké. Pred sadením paradajok farmár sedel na traktore, na ktorý bola zapojená vlečka plne naložená ťažkými debnami vodou poliatych paradajok... Farmár diktoval tempo skladania rýchlosťou, akou hnal traktor. Aby som sa prispôsobil rýchlosti traktora, musel som s ťažkou debnou bežať na rolu aj späť..." Samozrejme hľadal aj pozíciu zodpovedajúcu intelektuálovi jeho typu: "Zašiel som aj do č.-s. rozhlasového vysielania Radio Canada... Mal som tam asi 20 minútový rozhovor s istým Delafieldom, ktorý mi na konci nášho interview povedal: 'We might consider to hire reformed Nazis but for the time being there is no vacancy'... "

Ako vidíme, týmto vzácnym ľuďom sa v emigrácii neveľmi darilo. Ale v podstate mali jasno v tom, prečo tak tomu je: K. Čulen písal: "Hrušovský, Hronský, Bartek, Mečiar, Cincík sú v Ríme. Nik nemá prostriedky na živobytie. Pravdepodobne ich orabovali ako nás. Ani Karol nemá groša. Koľko sme sa s Ferom pred dva a pol rokom nachodili, aby dali groše do Vatikánu, Švajčiarska, atď. No ale rozumom ministerstva financií bol Karvaš, a ten to všetko hamoval...". Dôvodom ich živorenia boli teda "groše", ktoré si včas nepreviedli do zahraničia. Čitateľ môže len hádať, o koho grošiach je reč ?

Ak sú teda tieto často tragikomické spomienky ľudáckej emigrácie v niečom poučné, je to predovšetkým v tom, že poskytujú unikátnu možnosť získať objektívny pohľad na "váhu" týchto dejateľov, ktorý vo svojich najlepších rokoch hľadali uplatnenie v podmienkach slobodného sveta... a nenašli ho. "Odvážený bol si na váhe, a najdený si bol nedostatočný" (Daniel 5:27) vraví písmo a myslím, že sa to na nich vzťahuje v plnej miere. Mali k dispozícii všetky prostriedky pre nádenie si uplatnenia okrem jediného, ale ich prosperita - ako v minulosti doma - bola vybudovaná práve na tom jedinom - prístupe k "cudzím grošom" ...

Slováci ako rukojemníci trianonských hraníc

Reakcie na výsledky prvého kola prezidentských volieb dávajú tušiť, že najúčinnejším prostriedkom, ktorým sa pronárodné sily stojace za kandidatúrou súčasného prezidenta budú snažiť zabezpečiť víťazstvo v 2-m kole volieb bude nepochybne opäť maďarská karta. Ako môže k takejto situácii na Slovensku opakovane dochádzať?

Hra maďarskou kartou
Predovšetkým si musíme uvedomiť, že nejde o náhodné, alebo chvíľkové zlyhanie slovenských politických elít, ale o trvalú afinitu k provokovaniu menšiny, dlhodobo prítomnú v slovenskej politike. Protimaďarské vášne a pestovanie pocitu ohrozenia sú nesporne stmeľujúcim prvkom slovenskej spoločnosti. O to významnejším, že takýchto integračných prvkov je málo a nie je žiadna iná, ktorá by bola prítomná kontinuálne ako súčasť československej/slovenskej štátnej doktríny od r. 1918 až podnes.

Trianonské hranice
Hranice Slovenska stanovené v r. 1920 v Trianone nevznikli v záujme Slovenska ani Slovákov a neslúžia ich zdravému vývinu ani dnes. Veľmocenský (predovšetkým francúszky) kalkul na vytvorenie sanitárneho kordónu medzi Nemeckom a jeho potenciálnym spojencom Ruskom, ktorému Československo vďačí za svoj vznik, sa už po 20 rokoch ukázal ako chybný. Susedov azda najväčšmi iritovala arogancia, s akou nemecké, maďarské a poľské obyvateľstvo proti ich vôli "privrzli" do nového štátu, ktorý mal byť vyjadrením práva na sebaurčenie národov. Trianonské hranice a snaha čsl. štátu o zmenu etnických pomerov na menšinami obývaných územiach znemožnili kooperáciu krajín strednej Európy v prospech odvrátenia hrozby novej vojny. Navyše hranice nadiktované veľmocami sa zákonite spochybnili každou zmenou pomeru síl medzi nimi. Zmena geopolitickej pozície Nemecka po obsadení Porúria a Anšluse Rakúska viedla neodvratne k Mníchovu a k rozbitiu Československa. Geopolitický faktor sa prejavil aj neskôr, pri znovuvytvorení Československa v r. 1945 už bez Podkarpatskej Rusi a v jeho opätovnom rozpade po r. 1989 potom, ako Sovietsky Zväz prehral studenú vojnu.

Československo bolo vždy hračkou na geopolitickej šachovnici veľmocí a rovnako ani žiadna z dnešných nástupníckych štátov býv. Rakúska-Uhorska nemá možnosti prijímať samostatné rozhodnutia, alebo narušiť status-quo v otázke hraníc. To, že pomery a hranice sú v tejto časti sveta určované vonkajšími silami, dobre ilustruje príklad bombardovania zbytkovej Juhoslávie v r. 1999 v čase zoslabenia pozícií Ruska na Balkáne.


Trianonské hranice, ako významný faktor vnútornej politiky na Slovensku
Trianonské hranice, ktoré Slovensko zdedilo, hrajú výraznú úlohu vo vnútripolitickom vývoji krajiny. Znemožňujú zdravý vývin slovenskej (v menšej miere i maďarskej) spoločnosti. Trvalo odchyľujú krajinu od demokratického kurzu, a umožňujú politické angažmá krajne obskúrnych politických síl, ktoré utilizujú animálne vášne a reflexy v spoločnosti.

Zaujímavý experiment poskytla náhoda, keď sa kvôli osobnej animozite dvoch ĺídrov SNS strana v r. 2001 rozpadla na dve súperiace frakcie a obe ostali počas jediného volebného obdobia mimo parlamentu. V tomto období – v čase 2. vlády M. Dzurindu – sa naštartovali reformy, ktoré spôsobili na Slovensku "ekonomický zázrak". To bola ukážka, ako by mohla byť krajina úspešná, keby zbavila retardované sily slovenskej politiky ich živnej pôdy... čo sa však v trianonských hraniciach nikdy nemôže podariť...

Rétorika zameraná na vzbudzovanie pocitu ohrozenia trianonských hraníc nemôže byť neúspešná, keďže existencia národnostnej menšiny vskutku ohrozuje integritu národného štátu zrkadľovo a v rovnakej miere, ako národný štát ohrozuje túto menšinu. Pocit ohrozenia je teda celkom adekvátny a vzájomný. Maďarskou hrozbou je obyvateľstvo vydierateľné a aj vydierané, keďže vskutku neexistuje zrozumiteľná odpoveď, prečo by mali byť Maďarmi obývané územia súčasťou iného než maďarského štátu. Deterministické je aj chovanie maďarskej menšiny, ktorá, až kým nestratí svoje posledné morálne sily, nezmieri sa DôSLEDKAMI komplexu opatrení zjednodušene označovaných "Benešove dekréty", a to z toho jednoduchého dôvodu, že protirečia vyznávaným civilizačým hodnotám (zďaleka nielen Maďarov).

Problém nespočíva v hraniciach samotných, ale v ich vnímaní slovenskou verejnosťou
Základný problém ale nespočíva v hraniciach, tie oba štáty zdedili. Nespočíva ani v materiálnych pohľadávkach, lebo tých sa je maď. menšina ochotná za určitých podmienok vzdať. Základný problém je v deformácii slovenského verejného diskurzu, ktorú trianonský komplex spôsobuje.

Paradoxne trianonské hranice nekaličia fatálne maďarskú menšinu na Slovensku, keďže tá je posilňovaná étosom nerovného zápasu za správnu vec a svoju dôstojnosť. Neúprimnosť, pokrytectvo a dvojtvárnosť s akou sa k otázke hraníc zo slovenskej strany pristupuje, má ďalekosiahle deštruktívne dôsledky predovšetkým na mravnú integritu generácií slovenských ľudí, ktorým sú vštepované tieto patologické postoje pod rúškom vlasteneckej výchovy. Pritom inštrumentárium nenávistného protimaďarského štvania privezené českými učiteľmi po r. 1919 je medzičasom tvorivo rozvinuté silami miestnych entuziastov a poskytuje prakticky súvislú naráciu celých slovenských dejín ako previazaného prúdu poloprávd a mystifikácií. Ak sa slovenský človek o to špeciálne nesnaží, neprenikne za súvislú panamu týchto narácií a s vlastnými národnými dejinami sa nestretne za celý svoj život. (Podobne je to aj s jeho autentickým slovenským jazykom, ktorý mu ostane prakticky neznámy - ale to je iná téma). Týmto okolnostiam zodpovedá potom prirodzene aj jeho identita.

Slovenský človek je v otázke hraníc je krŕmený obrazmi o tom, ako sa maďarskíá iredenta nevie zmieriť s trianonskými hranicami, ktoré sú celkom prirodzené - slovne i mimoslovne sa mu vsugerúvajú rôzne obrazy a bludné predstavy o tom, že slovensko-maďarské hranice sú predmetom akejsi slovensko-maďarskej dohody, či zmluvy z minulosti, uskutočnením akéhosi aktu spravodlivosti alebo uplatnením nejakých prirodzených práv.

Vsugerúva sa mu, že slovenská strana má, alebo mala vplyv, resp. Francúzi mali mandát od Slovákov na vytvorenie týchto hraníc. Vštepuje sa im, že otázka slovensko-maďarských hraníc je dnes DVOJSTRANNOU záležitosťou Slovenska a Maďarska, kde pevný postoj Slovenska je garanciou nemennosti hraníc. Slovensko predstiera ochotu k diskusii o spravodlivosti týchto hraníc pózou " som ochotný o tom diskutovať, len vy ma nebudete vedieť presvedčiť...". Vsugerúva tiež, že maďarská menšina sa ocitla na Slovensku dobrovoľne a dobrovoľné je aj spolužitie so slovenskou väčšinou.

Sebevražedný cynizmus a morálny hazard
Slovenskú stranu to núti k sebevražednému cynizmu, keď sa musí tváriť, že nevie, akú vysokú cenu museli zaplatiť iní pre dosiahnutie jej partikulárnych (v skutočnosto domnelých) záujmov. Žiadne spoločenstvo si nemôže dovoliť morálny hazard, keď sa voči určitej skupine, alebo na určitý časový úsek vyviaže z desatora.
Relativizácia hodnôt dobre známa aj z čias komunizmu, keď bolo mravné všetko, čo slúžilo záujmom robotníckej triedy, je i dnes výraznou prekážkou v rozvoji slovenskej spoločnosti, bráni jej v sebareflexii a sebaspoznávaní. Deformuje jazyk i spoločenské vedomie, redukuje možnosti slovenskej politiky slúžiť skutočným slovenským záujmom.

Tým sa paradoxne odovzdávajú kľúče k riešeniu problému hraníc predstaviteľom maďarskej menšiy na Slovensku.

Kľúče k riešeniu má maď. politická reprezentácia
Svoju nezávideniahodnú situáciu terča a fackovacieho panáka môže maďarská menšinová reprezentácia zvrátiť, len ak si uvedomí, že:

• jej partnerom nie je vláda SR, ktorá sa pohybuje na vynútenom tracku, ale medzinárodná verejnosť a medzinárodné politické fóra. Mala by s nimi intenzívne komunikovať, ale nie o revízii hraníc - tej by sa mala vzdať už aj vzhľadom na síce odsúdeniahodne politicky motivované, ale nevratné zmiešanie obyvateľstva.
• sa má snažiť vynútiť si medzinárodnú deklaráciu o tom, že dnešné slovensko-maďarské hranice SÚ historický fakt, vznikli v procese širších európskych geopolitických procesov a NIE SÚ prejavom odmeny a trestu ani historickej spravodlivosti, ani nápravou minulých krívd, ani uplatnením nejakých prirodzených práv pod.
• sa má snažiť vynútiť si medzinárodnú deklaráciu o tom, že príslušníci menšín zaplatili vysokú cenu za takéto hranice dnešného Slovenska (a to predovšetkým Židia a až v druhej rade Maďari a Nemci)
• sa má snažiť vynútiť si medzinárodnú deklaráciu o tom, že územie dnešného Slovenska nie je národným územím Slovákov.
• by mala oveľa užšie spolupracovať so slovenskou menšinou v Maďarsku, ktorá pomohla slovenským Maďarom v najťažsom čase tým, že sa odmietla stať nástrojom etnických čistiek v rámci výmeny obyvateľstva v r. 1945-48
• síce nedobrovoľne, ale získala unikátnu príležitosť k súťaži v nerovnakých podmienkach a k mobilizácii svojich národných kvalít.
  

Záver
Trianonské hranice a ich interpretácia slovenskou politickou triedou ako hraníc spravodlivých a vzniklých uplatnením akýchsi slovenských práv a zásluh poškodzujú slovesnkú demokraciu, roba spoločnosť neslobodnou a objektívne brzdia jej rozvoj. Trianonský komplex utilizuje vrstva lumpen politikov naprieč slovenským politickým spektrom, ktorá vytrvale provokuje maďarskú menšinu a vydiera zbytok slovenskej spoločnosti maďarskou hrozbou. Veľká zodpovednosť leží i na maďarskej menšinovej politickej reprezentácii, keďže môže zmeniť status a medzinárodnú akceptáciu týchto hraníc bez toho, aby sa snažila o ich revíziu a môže začať intenzívne spolupracovať a hájiť záujmy slovenskej menšiny v Maďarsku, ktorá je na rozdiel od slov. pol. triedy jej prirodzeným spojencom.