Matica slovenská sa nedávno ocitla v paľbe kritiky zo strany ECAV (pozri) kvôli publikovaniu denníkov Konštantína Čulena z rokov 1945-46 (Konštantín Čulen, V amerických zaisťovacích táboroch, Matica slovenská Martin 2008) Dodajme že neprávom. Triezvouvažujúci človek uzná, že podobné opusy slovenských rodoľubov je lepšie mať publikované, než by strašili v archívoch čakajúc na svoju príležitosť - podobne ako je v tmavej ulici vždy lepšie mať podozrivé indivíduum na očiach, než aby nám bolo v pätách... Iná vec je, že pohnútky Matice zďaleka nesledovali prevenciu tohoto druhu, ale to už téma na inú úvahu (o konaní dobra nedorozumením)...
Kto bol Konštantín Čulen
Konštantín Čulen bol podľa úvodného medailónika Františka Vnuka predovšetkým zapáleným vlastencom. Pôsobil na poli slov. verejného a kultúrneho života v r. 1930-1945 tak úspešne, až sa ocitol v skupinke prchajúcich predstaviteľov vojnového slovenského štátu na čele s J. Tisom, ktorí ustupujúc pred boľševizmom padli do rúk Američanom v Kremmunsteri v Rakúsku. Kniha je zostavená z denníkových zápiskov autora tak, ako vznikali počas 9 mesiacov, ktoré strávil v zaisťovacej väzbe v období od 6. júna 1945 do 30. apríla 1946 až kým sa spoluprácou s americkou CIC z väzby "vyviazal". Z tábora Američania na základe žiadostí československých, maďarských, juhoslovanských úradov postupne "odoberali" dejateľov, ktorí boli následne doma súdení za kolaboráciu s nacizmom. K. Čulen mal to šťastie, že železná opona spadla skôr než naňho prišiel rad a tak sa vydaniu do Československa vyhol. Ostatne nie je isté, či to bola preňho výhra, ak si Čulenovo povojnové živorenie v USA a Kanade porovnáme s vcelku bezstarostným životom jeho druhov - napr. ďaľšieho člena skupiny Mila Urbana - ktorý po odpykaní si vcelku operetného trestu v ČSR si žil doma skromne a spokojne súc pionierom červeno-hnedého konsenzu (dosiahnutého vo svojej úplnosti až na dnešnom Slovensku).
Neláska K. Čulena k luteránom, alebo Ako Matica odmietla podávanú ruku ECAV
ECAV dráždia na Čulenových memoároch predovšetkým nenávistné floskuly, ktorými autor pri každej možnej i nemožnej príležitosti častuje Čechov i "luteránov". Ide pritom o skutočné perly ducha, napr. "... za čo to majú byť katolíci povďační slovenským evanjelikom? Za tie vraždy, národné súdy, krádeže, lúpenie a znásilňovanie? Zdá sa, že tak ako Slováci najväčších nepriateľov majú v Čechoch, práve tak doma slovenskí katolíci majú najväčších nepriateľov v slovenských evanjelikoch, ktorí sa v boji proti nim a za ich osobné hmotné pozície spoja i s čertom...". Čítajúc niektoré podobné úvahy by si človek najprv azda i pomyslel - reku tento Čulen sa určite riadi nejakým krajne striktným kódexom cti, preto tak príkro súdi... - keď však v inej pasáži komentuje dianie na Slovensku slovami "...Písali mu o senických luteránkach, ktoré sa kdesi poschovávali, a že to tam od Rusov poriadne dostali. Budú na to pamätať..." i krajne prajný čitateľ pochopí, čo za vysoké mravy hýbu týmto slovenským inteligentom...
Nemýľme sa však, ECAV nemá žiadne principiálne výhrady voči Matici, a v podstate ani voči Konštantínovi Čulenovi, kritizuje len rozhodnutie Matice "vydať z bohatého diela Konštantína Čulena práve tieto osobné, evidentne zaujaté zápisky". Nezabúda pripomínať Matici, že stoja na tej istej strane barikád (aj keď z mne neznámych dôvodov nespomína také slávne kapitoly spoločného zápasu - presnejšie delenia lupu - ako bolo obdobie Šrobárovho ministrovania v r. 1919, alebo vyhlásenie autonómie v okt. 1938 a slovákštátu v marci 1939, reslovakizačná a presídľovacia akcia v r. 1944-48, alebo koniec-koncov vytvorenie SR 1.1.1993) .
Vyhlásenie ECAV cituje slová evanjelického farára Samuela Mišiaka uverejnené v matičných SNN v marci 2009: „Matica slovenská má i v novodobých dejinách nezastupiteľnú úlohu. Matica stála pri Slovákoch v najťažších chvíľach, keď národu išlo o jeho zachovanie, doslova o život, osobitne v časoch násilnej maďarizácie. Myslím si, že ona je tá mať, ktorá vie svoje často rozhašterené dietky spájať, privinúť aj pokarhať, ak to treba. Verím, že tieto úlohy bude Matica slovenská plniť aj v budúcnosti“ a tým opäť raz podáva Matici otvorenú ruku - čo sme si, to sme si, hlavne že nás spájajú spoločné hodnoty - hoci z veľkého množstva spoločných hodnôt si i teraz, tak ako vždy, vedia spomenúť len na hodnotu jedinú - hungarofóbiu. Aby sme nanapínali ďalej čitateľa, prezradíme, že výzva ECAV bola vyslyšaná a preceda MS sa ospravedlnil (pozri tu), dosť bizarne objaviac, čo môže ľudákov a luteránov spájať - totiž viera v Boha.
Fero a Karol
Čulen udržiaval z väzenia čulú korešpondenciu so svojimi druhmi, najvýznamnejší z ktorých boli F. Ďurčanský a K. Sidor. Bol jasný zámer vytvoriť spoločnú emigrantskú organizáciu, dvaja protagonisti sa však rozchádzali vo svojich názoroch, čo viedlo bývalých spojencov k roztržke a neskôr k ľútemu nepriateľstvu. Bol to práve Sidor, Hlinkom určený za jeho nástupcu, ktorý na záver piešťanského zjazdu HSĽS v septembri 1936 presvedčil Hlinku prečítať a dať odhlasovať "alternatívnu" rezolúciu pripravenú Ďurčanským, ktorou rezolúciou sa HSĽS celkom neplánovane a prekvapivo i pre samotných delegátov prihlásila k národnému socializmu.
Bol to Sidor, ktorý sa po Homolovom puči a zosadení Tisa 10. marca 1939 stal predsedom autonómnej vlády a ktorý 11. marca 1939 odmietol ponuku od Hitlera (tú istú, ktorú o tri dni neskôr Tiso prijal). Ocitnúc sa v nemilosti cez vojnu pôsobil ako veľvyslanec vo Vatikáne a bol z ľudákov zdiskreditovaný azda najmenej. Po vojne presadzoval vyčkávaciu taktiku. Ďurčanský, iniciatívne v nemeckých službách vyhlásiaci samostatnosť vo viedenskom rádiu už v prvých dňoch marca 1939 bol po Salzburgu odsunutý z výslnia a nahradený Tukom a spol. V emigrácii bol oveľa agilnejší než Sidor, vydával rôzne proklamácie a petície. Následný vývoj ukázal, že bol aj lepší organizátor, minimálne v tom, ako sa votrel do priazne Š. B. Romana, ktorý mu neskôr aj financoval vydanie jeho 1000-stranového dielka "Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov" (tzv. Bielu knihu) z r. 1954. To však K. Čulen v r. 1945-46 ešte netuší, vo väzení sa cíti byť slabý a opustený a najradšej by videl zahraničnú emigráciu silnú a zjednotenú, aby mu účinne mohla pomôcť z jeho stiesneného stavu. Každým dňom očakáva vydanie do Československa a následný proces a z roztržky medzi dvomi hl. protagonistami "Karolom"a "Ferom" je patrične znechutený.
K akému poznaniu K. Čulen vo väzení dospel
Civilizačný zápas západných demokracií voči obom totalitným systémom Nemecku a Sov. zväzu vníma Čulen celkom obskúrnou až cynickou optikou človeka, ktorému je totalitný spôsob myslenia vlastný. Nevie sa vynačudovať, prečo mu Američania nie sú viac naklonení, raz sa k nim správal vždy priateľsky a so sympatiami (Čulen v medzivojnovom období pôsobil aj medzi krajanmi v Amerike, o čom napísal i knižku) akosi pozabudnúc, že vojnová SR vyhlásila USA vojnový stav. Americko - sovietsky stret v zápase o budúcnosť strednej Európy komentuje príznačným spôsobom: "Vzduch zaváňa naftou - potečie krv".
Kto bol Konštantín Čulen
Konštantín Čulen bol podľa úvodného medailónika Františka Vnuka predovšetkým zapáleným vlastencom. Pôsobil na poli slov. verejného a kultúrneho života v r. 1930-1945 tak úspešne, až sa ocitol v skupinke prchajúcich predstaviteľov vojnového slovenského štátu na čele s J. Tisom, ktorí ustupujúc pred boľševizmom padli do rúk Američanom v Kremmunsteri v Rakúsku. Kniha je zostavená z denníkových zápiskov autora tak, ako vznikali počas 9 mesiacov, ktoré strávil v zaisťovacej väzbe v období od 6. júna 1945 do 30. apríla 1946 až kým sa spoluprácou s americkou CIC z väzby "vyviazal". Z tábora Američania na základe žiadostí československých, maďarských, juhoslovanských úradov postupne "odoberali" dejateľov, ktorí boli následne doma súdení za kolaboráciu s nacizmom. K. Čulen mal to šťastie, že železná opona spadla skôr než naňho prišiel rad a tak sa vydaniu do Československa vyhol. Ostatne nie je isté, či to bola preňho výhra, ak si Čulenovo povojnové živorenie v USA a Kanade porovnáme s vcelku bezstarostným životom jeho druhov - napr. ďaľšieho člena skupiny Mila Urbana - ktorý po odpykaní si vcelku operetného trestu v ČSR si žil doma skromne a spokojne súc pionierom červeno-hnedého konsenzu (dosiahnutého vo svojej úplnosti až na dnešnom Slovensku).
Neláska K. Čulena k luteránom, alebo Ako Matica odmietla podávanú ruku ECAV
ECAV dráždia na Čulenových memoároch predovšetkým nenávistné floskuly, ktorými autor pri každej možnej i nemožnej príležitosti častuje Čechov i "luteránov". Ide pritom o skutočné perly ducha, napr. "... za čo to majú byť katolíci povďační slovenským evanjelikom? Za tie vraždy, národné súdy, krádeže, lúpenie a znásilňovanie? Zdá sa, že tak ako Slováci najväčších nepriateľov majú v Čechoch, práve tak doma slovenskí katolíci majú najväčších nepriateľov v slovenských evanjelikoch, ktorí sa v boji proti nim a za ich osobné hmotné pozície spoja i s čertom...". Čítajúc niektoré podobné úvahy by si človek najprv azda i pomyslel - reku tento Čulen sa určite riadi nejakým krajne striktným kódexom cti, preto tak príkro súdi... - keď však v inej pasáži komentuje dianie na Slovensku slovami "...Písali mu o senických luteránkach, ktoré sa kdesi poschovávali, a že to tam od Rusov poriadne dostali. Budú na to pamätať..." i krajne prajný čitateľ pochopí, čo za vysoké mravy hýbu týmto slovenským inteligentom...
Nemýľme sa však, ECAV nemá žiadne principiálne výhrady voči Matici, a v podstate ani voči Konštantínovi Čulenovi, kritizuje len rozhodnutie Matice "vydať z bohatého diela Konštantína Čulena práve tieto osobné, evidentne zaujaté zápisky". Nezabúda pripomínať Matici, že stoja na tej istej strane barikád (aj keď z mne neznámych dôvodov nespomína také slávne kapitoly spoločného zápasu - presnejšie delenia lupu - ako bolo obdobie Šrobárovho ministrovania v r. 1919, alebo vyhlásenie autonómie v okt. 1938 a slovákštátu v marci 1939, reslovakizačná a presídľovacia akcia v r. 1944-48, alebo koniec-koncov vytvorenie SR 1.1.1993) .
Vyhlásenie ECAV cituje slová evanjelického farára Samuela Mišiaka uverejnené v matičných SNN v marci 2009: „Matica slovenská má i v novodobých dejinách nezastupiteľnú úlohu. Matica stála pri Slovákoch v najťažších chvíľach, keď národu išlo o jeho zachovanie, doslova o život, osobitne v časoch násilnej maďarizácie. Myslím si, že ona je tá mať, ktorá vie svoje často rozhašterené dietky spájať, privinúť aj pokarhať, ak to treba. Verím, že tieto úlohy bude Matica slovenská plniť aj v budúcnosti“ a tým opäť raz podáva Matici otvorenú ruku - čo sme si, to sme si, hlavne že nás spájajú spoločné hodnoty - hoci z veľkého množstva spoločných hodnôt si i teraz, tak ako vždy, vedia spomenúť len na hodnotu jedinú - hungarofóbiu. Aby sme nanapínali ďalej čitateľa, prezradíme, že výzva ECAV bola vyslyšaná a preceda MS sa ospravedlnil (pozri tu), dosť bizarne objaviac, čo môže ľudákov a luteránov spájať - totiž viera v Boha.
Fero a Karol
Čulen udržiaval z väzenia čulú korešpondenciu so svojimi druhmi, najvýznamnejší z ktorých boli F. Ďurčanský a K. Sidor. Bol jasný zámer vytvoriť spoločnú emigrantskú organizáciu, dvaja protagonisti sa však rozchádzali vo svojich názoroch, čo viedlo bývalých spojencov k roztržke a neskôr k ľútemu nepriateľstvu. Bol to práve Sidor, Hlinkom určený za jeho nástupcu, ktorý na záver piešťanského zjazdu HSĽS v septembri 1936 presvedčil Hlinku prečítať a dať odhlasovať "alternatívnu" rezolúciu pripravenú Ďurčanským, ktorou rezolúciou sa HSĽS celkom neplánovane a prekvapivo i pre samotných delegátov prihlásila k národnému socializmu.
Bol to Sidor, ktorý sa po Homolovom puči a zosadení Tisa 10. marca 1939 stal predsedom autonómnej vlády a ktorý 11. marca 1939 odmietol ponuku od Hitlera (tú istú, ktorú o tri dni neskôr Tiso prijal). Ocitnúc sa v nemilosti cez vojnu pôsobil ako veľvyslanec vo Vatikáne a bol z ľudákov zdiskreditovaný azda najmenej. Po vojne presadzoval vyčkávaciu taktiku. Ďurčanský, iniciatívne v nemeckých službách vyhlásiaci samostatnosť vo viedenskom rádiu už v prvých dňoch marca 1939 bol po Salzburgu odsunutý z výslnia a nahradený Tukom a spol. V emigrácii bol oveľa agilnejší než Sidor, vydával rôzne proklamácie a petície. Následný vývoj ukázal, že bol aj lepší organizátor, minimálne v tom, ako sa votrel do priazne Š. B. Romana, ktorý mu neskôr aj financoval vydanie jeho 1000-stranového dielka "Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov" (tzv. Bielu knihu) z r. 1954. To však K. Čulen v r. 1945-46 ešte netuší, vo väzení sa cíti byť slabý a opustený a najradšej by videl zahraničnú emigráciu silnú a zjednotenú, aby mu účinne mohla pomôcť z jeho stiesneného stavu. Každým dňom očakáva vydanie do Československa a následný proces a z roztržky medzi dvomi hl. protagonistami "Karolom"a "Ferom" je patrične znechutený.
K akému poznaniu K. Čulen vo väzení dospel
Civilizačný zápas západných demokracií voči obom totalitným systémom Nemecku a Sov. zväzu vníma Čulen celkom obskúrnou až cynickou optikou človeka, ktorému je totalitný spôsob myslenia vlastný. Nevie sa vynačudovať, prečo mu Američania nie sú viac naklonení, raz sa k nim správal vždy priateľsky a so sympatiami (Čulen v medzivojnovom období pôsobil aj medzi krajanmi v Amerike, o čom napísal i knižku) akosi pozabudnúc, že vojnová SR vyhlásila USA vojnový stav. Americko - sovietsky stret v zápase o budúcnosť strednej Európy komentuje príznačným spôsobom: "Vzduch zaváňa naftou - potečie krv".
Osudy ľudáckej emigrácie, alebo čím sú tieto príbehy cenné
Príbehov emigrantov, ako je Čulenov, je viac. Spája ich veľmi nízke sociálne niveu, ktoré títo dejatelia v zahraničí dosiahli. Výkvet národa, za koho sami seba považovali, sa akosi nevedel uchytiť na demokratickom západe. A zďaleka sa to netýkalo iba "ľudí slova".
Príbehov emigrantov, ako je Čulenov, je viac. Spája ich veľmi nízke sociálne niveu, ktoré títo dejatelia v zahraničí dosiahli. Výkvet národa, za koho sami seba považovali, sa akosi nevedel uchytiť na demokratickom západe. A zďaleka sa to netýkalo iba "ľudí slova".
Dr. Ján Mikula vo svojich spomienkach (Ján Mikula, Cesta života tŕnistá, Tatrapress 1992) píše: "Z mojich súkromných listov s našimi poprednými emigrantami, K. Sidorom v Montreali, Matúšom Černákom v Nemecku, K. Čulenom, dr. Ciekerom v Madride, i dr. Ďurčanským dala by sa zostaviť celá kniha o slovesnkej chudobe v emigrácii. To ma niekedy viac zožieralo, ako svetová situácia. 'Už pomaly nemám ani na poštové známky na listy a toľko sa mi valí korešpondencie' ponosoval sa mi pri jednej príležitosti K. Sidor". Dr. Mikula bol za Slovenského štátu predsedom Združenia priemyslu, po emigrácii žil v Kanade a pretĺkal sa raz pestovaním paradajok, inokedy chovaním býkov, až sa nakoniec živil maľovaním kostolných zástav.
Karol Sidor, veliteľ Hlinkovej gardy, predseda slov. autonómnej vlády, neskôr veľvyslanec vo Vatikáne žil po vojne v Ríme a v Kanade. 14. marca 1952 píše J. Martinkovi: "Boleli nás zuby, dal som si všetko vytrhať v klinike chudobných po 52 centov..."
Dr. Murín, právnik a býv. osobný tajomník J. Tisa popisuje svoje pôsobenie v Kanade (Dr. Karol Murín, Spomienky a svedectvo, Garmond Partizánske 1992): "...sme sa dopočuli, že farmári hľadajú robotníkov pre poľné práce... Ohmatávali nás skúmali rukami naše svaly a tým aj naše pracovné možnosti. Tak, ako sa to robí pri kúpe dobytka. Našťastie bol som zapojený do práce každý deň. No nebolo to ľahké. Pred sadením paradajok farmár sedel na traktore, na ktorý bola zapojená vlečka plne naložená ťažkými debnami vodou poliatych paradajok... Farmár diktoval tempo skladania rýchlosťou, akou hnal traktor. Aby som sa prispôsobil rýchlosti traktora, musel som s ťažkou debnou bežať na rolu aj späť..." Samozrejme hľadal aj pozíciu zodpovedajúcu intelektuálovi jeho typu: "Zašiel som aj do č.-s. rozhlasového vysielania Radio Canada... Mal som tam asi 20 minútový rozhovor s istým Delafieldom, ktorý mi na konci nášho interview povedal: 'We might consider to hire reformed Nazis but for the time being there is no vacancy'... "
Ak sú teda tieto často tragikomické spomienky ľudáckej emigrácie v niečom poučné, je to predovšetkým v tom, že poskytujú unikátnu možnosť získať objektívny pohľad na "váhu" týchto dejateľov, ktorý vo svojich najlepších rokoch hľadali uplatnenie v podmienkach slobodného sveta... a nenašli ho. "Odvážený bol si na váhe, a najdený si bol nedostatočný" (Daniel 5:27) vraví písmo a myslím, že sa to na nich vzťahuje v plnej miere. Mali k dispozícii všetky prostriedky pre nádenie si uplatnenia okrem jediného, ale ich prosperita - ako v minulosti doma - bola vybudovaná práve na tom jedinom - prístupe k "cudzím grošom" ...
Zdravím pán Morse
OdpovedaťOdstrániťCelkom sa vám podarilo obnažiť jeden ťažký bod slovenskej histórie. A to konfesionálny boj medzi katolíkmi a evanjelikmi. Dnes, dúfam, sa Slováci poučili z histórie a túto chybu opakovať nebudú. Zrejme aj z tohto dôvodu sa dosť obchádza táto téma a len občas niečo vyskočí na povrch.
Zrejme pod vplyvom súčasnej postboľševickej propagandy ste spravili niekoľko faktografických chýb:
1.
Prvá Slovenská republika nebol vojnový štát. Vznikla 14. marca 1939 a teda PRED vojnou.
1. januára 1993 bola Slovenská republika "len" obnovená.
2.
Tiso, rovnako ako Sidor, odmietol Hitlerovu ponuku vyhlásiť samostatný štát. Slovenská štátna samostatnosť bola vyhlásená Slovenským snemom.
3.
Vyhlásenie vojny Slovenskej republiky Spojeným štátom americkým je zvláštna záležitosť. Tuka postupoval neústavne a vojnu USA vyhlásil v novinách. USA pred obnovením slovenského štátu v 1992 vyhlásili, že vojnový stav nenastal, lebo nedošlo k bojovému kontaktu. K tomu však došlo 14.júna 1944 keď USAAF bombardovali rafinériu Apollo a prístav v Bratislave. Proti nim vyštartovalo 8 stíhacích Messerschmittov legendárnej 13. letky Slovenských vzdušných síl. Proti presile stovky Mustangov však nemali šancu a iba jeden pristál na letisku v Piešťanoch naspäť, pričom 1 US bombardér zostrelili. Takže Morse raď.
Hej, s tou chudobou ľudákov v emigrácii to je naozaj smutné. To máte pravdu pán Morse. Ťažko sa ale dá očakávať od idealistov, že budú kradnúť. Oni postupovali v zmysle hesla Ľudovíta Štúra - Málo stroviť, veľa tvoriť. Neverím, pán Morse, že je vám sympatický Beneš. Ten legálne abdikoval a utiekol ale predtým previedol kopu peňazí do Británie a tie potom spreneveril. V tom mal prax. Takouto cestou ľudáci nešli. O Karvašovi je škoda hovoriť, čo ten človek spôsobil.
A naozaj to "reformed Nazis" je tragikomické. Najprv boli s Hitlerom kamaráti Briti, Francúzi a Taliani, teda boli Nazi friendly (Mníchovská zrada). Potom boli s Hitlerom kamaráti Poliaci a Maďari (Viedenská arbitráž) teda tiež boli Nazi friendly. Potom sa s Hitlerom skamarátil Stalin (obsadenie Poľska) a teda aj Ďzugašvili bol Nazi friendly. Potom ale sa zas skamarátili Briti a Amíci so Stalinom teda boli bolshevik friendly. Po vojne už boli bolshevik friendly aj Česi a Maďari. Maďari pravda to bolshevik friendly skúsili už po prvej vojne.
Takže, pán Morse, tragikomické to je. Ale ako sa hovorí, koniec dobrý - všetko dobré. Sloboda slovenského národa bola obnovená a ľudácke dielo bolo dokončené.
Pravda hodnota dnešnej slobody je na ďalšiu diskusiu.
S pozdravom
Ján Horal
KAŽDÉ ČÍTANIE TOHOTO SVEDECTVA O tom, AKO ZÍSKAM PÔŽIČKU ZO ZÁKONNEJ A DÔVEROVANEJ ÚVEROVEJ SPOLOČNOSTI Volám sa Kjerstin Lis, hľadal som pôžičku na vyrovnanie svojich dlhov, všetci, s ktorými som sa stretol, boli podvedení a brali som svoje peniaze, až kým som sa konečne nestretol s pánom Benjaminom Breil Lee Mohol mi požičať 450 000,00 R. Pomáhal tiež niektorým mojim ďalším kolegom. Hovorím ako najšťastnejšia osoba v celom dnešnom svete a povedal som si, že ak každý poskytovateľ pôžičiek, ktorý zachráni moju rodinu z našej zlej situácie, poviem meno celému širokému svetu a som šťastný, že môžem povedať, že moja rodina je späť nadobro, pretože som potreboval pôžičku, aby som mohol začať svoj život po celý čas, pretože som slobodná mama s 3 deťmi a celý svet sa zdal akoby visel na mne, kým som nemyslel Pána, ktorý poslal pôžičku, ktorá zmenila môj život a že z mojej rodiny, bohabojný veriteľ, pán, Benjamin, bol Spasiteľ, ktorý bol BOH poslaný na záchranu mojej rodiny, a spočiatku som si myslel, že to nebude možné, kým nedostanem svoju pôžičku, pozval som ho k svojej rodine - spolu strana, ktorú neodmietol, a poradím každému, kto skutočne potrebuje pôžičku, aby kontaktoval pána Benjamina Breila Leeho prostredníctvom e-mailu na adrese (247officedept@gmail.com), pretože je tým najrozumnejším a najlaskavejším veriteľom, sa niekedy stretli so starostlivým srdcom. Nevie, že to robím šírením jeho dobrej vôle smerom ku mne, ale mám pocit, že by som sa o to s vami mal podeliť, kontaktujte správnu pôžičkovú spoločnosť. E-mail: 247officedept@gmail.com alebo whatsapp + 1-989-394-3740. ,
OdpovedaťOdstrániť