Kolektív autorov, Bruselenie valašiek. Naša zahraničná politika po novom, Kalligram Brat. 2010Už prezentácia knihy v Univerzitnej knižnici 18. júna 2010 sa konala pred nezvyčajne noblesným publikom, keď sa jej zúčastnili rôzne zahraničnopolitické, treťosektorové a iné celebrity, za všetkých menujme len Jarku Hargašovú po boku jej manžela.
Autorský kolektív, ktorý sa vydavateľstvu Kalligram podarilo sústrediť, je nemenej zaujímavý: Jozef Bátora - docent FSEV UK v Bratislave, Karel Hirman - sekčný riaditeľ v Slovenskej energetickej agentúre, Balázs Jarábik, býv. posl. asistent Lászla A. Nagya, v súčasnosti konzultant v Kyjeve, Jana Kobzová - konzultantka pre tretí sektor v Londýne, Milan Nič z nadácie Pontis - býv. ext. poradca Lajčáka v Bosne, Tomáš Valášek - konzultant pre zahr. politiku v Londýne.
Uvedená zostava naznačuje, že kniha obsahuje to najlepšie, čo Slovensko vie v oblasti zahraničnopolitických vízií ponúknuť, určitú pro-európsku alternatívu voči oportunistickej rádoby národnej a socialistickej improvizácii štyroch rokov Ficovej vlády. Spolu so silnou pro-európskou angažovanosťou autorov však kniha verne ukazuje i limity, ktorými je v súčasnosti slovenský intelektuálny diškurz charakterizovaný.
Tak, ako je zahraničná politika len pokračovaním politiky vnútornej, rovnako výzvy, ktoré v diskusii odzneli - "Zodpovedzme si otázku, kto sme !" "Nájdime Raison d'être ministerstva zahraničných vecí!" príp. rovno "Zrušme ministerstvo zahr. vecí!" sa v skutočnosti iba v malej miere vzťahujú k zahraničnej politike.
Najzaujímavejšou časťou knihy je príspevok Milana Niča, ktorý síce nevybočí zo zvyčajných klišé slovensko-maďarských vzťahov vnímaných z Bratislavy, i tak však artikuluje niektoré nové pohľady:
"Nočnou morou slovenskej diplomacie môže byť perspektíva, že vo východnej Európe dôjde k užšej súčinnosti v menšinovej otázke medzi Ruskom, Maďarskom a Srbskom. Je to trojka revizionistických štátov, ktorým sa rozpadli väčšie štátne celky a za svojimi zmenenými štátnymi hranicami dnes majú početné národné menšiny. Časom sa k nim môže pridať Rumunsko, vedené asertívnou politikou voči Moldavsku, s ktorým odmiela podpísať dohodu o spoločnej hranici. Nemožno vylúčiť, že v našom regióne sa ešte budú hýbať hranice, resp. dôjde k pokusom o ich dorovnanie podľa etnického kľúča (Moldavsko - Podnestersko, Srbsko - severné Kosovo, vnútorná hranica v Bosne a Hercegovine). Osobitnou výzvou pre slovenskú diplomaciu by v takom prípade boli doterajšie pozície v srbskej otázke."
Uvedený citát ukazuje celý problém autorov, ktorým je principiálna nemožnosť jasného postoja v merite otázky - slovenská diplomacia sa dnes nevie prihlásiť ani k prirodzenému, ani k historickému právu bez toho, aby neohrozila buď svoje súčasné hranice ("dorovnanie hraníc podľa etnického kľúča" ako vyjadrenie práva na samourčenie), alebo svoje právo na existenciu (keďže trianonské hranice vznikli popretím historických hraníc). Neostáva jej než úfať v priazeň či inerciu veľmocí a trvalo sa triasť pri pomyslení na na nočnú moru "ostať osamotený". Hoci to nie je zrejmé na prvý pohľad, práve tento stav zakladá na Slovensku fenomén zvaný "hra maďarskou kartou". Konzistentne s vyššiepovedaným dochádza autor k záveru :
"Jadro problému je vlastne mimo politiky - v identite, historicky podmienených percepciách, odlišnom mentálnom nastavení na oboch stranách Dunaja. Teda v tom, ako Slováci a Maďari explicitne a implicitne vidia samých seba, ako sa vidia navzájom a ako potom v skutočnosti konajú. Takéto vnímanie je blízke teórii švédskeho autora Erika Ringmara, podľa ktorého ľudia a štáty konajú nielen zo zištných dôvodov, ale rovnako často aj preto, aby bránili alebo potvrdili určitú predstavu o tom, kto sú: Jeho cieľom nie je maximalizácia úžitku alebo minimalizácia strát, ale etablovanie štandardu - svojho ja - podľa ktorého sa úžitok a straty budú môcť merať. Nie sú to teda racionálne činy, ale činy uskutočnené v mene toho, aby racionálne činy boli možné. Konáme akoby v 'sebaobrane' v tom najzákladnejšom zmysle slova - bránime použiteľnosť vlastnej predstavy o sebe samých."
Domnelá vzájomnosť nesmie nikoho zmiasť - tu ide len o povinnú daň, ktorú slovenská historiografia v podobných prípadoch platí - azda neprezradíme veľké tajomstvo, že z hľadiska identity Maďarov je otázka ich vnímania Slovákmi celkom okrajová. Ničov záver je teda správny, ak si uvedomíme, že hovorí o špecificky slovenskom probléme a falošnej slovenskej identite, ktorá je založená na dôslednom klamaní o okolnostiach vzniku a charaktere svojich súčasných hraníc.
Nemôžeme sa diviť, že "definovanie kľúčových záujmov slovenskej diplomacie" je potom rovnako falošné a hneď skraja začne formulovaním jednej generickej nemožnosti: "aby sa maďarská menšina cítila doma pri jestvujúcich hraniciach":
- Zabezpečiť pokojné etnické spolužitie na južnom Slovensku, aby sa maďarská menšina cítila doma pri jestvujúcich hraniciach, využívala plný medzinárodný štandard práv národnostných menšín a vzniknuté problémy riešila na lokálnej či celoštátnej úrovni v rámci SR (a nie prostredníctvom štátnych orgánov Maďarska alebo podpory radikálnych zoskupení).
- Posilňovať medzinárodné postavenie Slovenska, kultivovať vzťahy s kľúčovými spojencami v EÚ i NATO, ako aj s partnermi v širšom regiónestrednej Európy. Predísť konštelácii, vktorej by bolo Slovensko oslabovanéako (jediný) problémový sused Maďarska,
- V bilaterálnych vzťahoch neustále testovať politickú vôľu Budapešti na politický dialóg a pragmatické riešenia v sporných historicko-štátnych otázkach, ktoré sú v záujme oboch krajín; na pôde EÚ udržať konštruktívnu spoluprácu s Maďarskom všade tam, kde identifikujeme prienik spoločných záujmov.
- MZV SR bude musieť robiť viac „domácej diplomacie". Medzinárodnú pozíciu Slovenska najviac posilnia presvedčivé opatrenia vo vnútornej politike, napr obnovenie vecného dialógu vlády s madarskou menšinou. Zároveň bude treba hľadať priestor na deetatizáciu dialógu tam, kde je to možné: zamestnanosť, infraštruktúra atd.
- Prehĺbenie dialógu s Maďarskom musí byť úprimné, jednoznačné a skutočné, dobre komunikované a pretavené do našich iniciatív. Bratislava musí byť neustále na ťahu, aby testovala Budapešť a stavala ju pred strategické rozhodnutie akceptovať nás ako partnera. Slovensko bude po júni 2010 potrebovať asertívnu a nápaditú diplomaciu, schopnú vytvárať nové príležitosti na rôznych úrovniach. Veľmi dôležitá bude verejná diplomacia (príklad: veľvyslanci SR dostanú pokyn urobiť raz ročne spoločné podujatie s veľvyslanectvami MR),
- Využívať totožné záujmy v európskej politike, energetickej bezpečnosti a regionálnej agende (napr. V4, energetická bezpečnosť, cezhraničná spolupráca, Dunajská stratégia}. Veľmi zanedbanou agendou je služba občanom, prepojenie diaľničnej siete (napr. chýbajúce úseky Bratislava - Gyór a Košice - Miškolc) a projekty občianskej spoločnosti.
