Presídlenci (Výmena obyvateľstva v r. 1946-48)

Ako Presídlenci boli označovaní obyvateľia Maďarska ("Slováci z Dolnej zeme"), ktorí sa na základe Medzištátnej zmluvy o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z 27. 2. 1946 [1]dobrovoľne prihlásili u Československej presídľovacej komisii (ČsPK) na presídlenie na Slovensko. Český historik Karel Kaplan udáva ich počet na 59.774[2].


Priebeh presídľovacej akcie
Oficiálnym začiatkom výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a ČSR bol 17. apríl 1947. Prvý transport však prišiel už 13. apríla do žel. stanice Sereď. Boli v ňom Slováci z Pitvaroša, ktorí boli umiestnení v oblasti Diószegu (Sládkovičovo). V týždni do 20. apríla prišlo 19 transportov zo Slov. Komlóša do Levíc. Osídľovací úrad pre Slovensko, ktorý mal 15. úradovní a riadil umiestnenie presídlených obyvateľov, usmernil Komlóšanov do oblasti Galanty a presídlencov z Nyíregyházy do oblasti Levíc. Do akcie bola popri železnici zapojená aj armáda, ktorá na nákladných autách privážala na Slovensko najmä obyvateľov z väčších miest, napr. z Békešskej Čaby.

Počty presídlencov
Slováci presídlení z Maďarska v rokoch 1946-1948[3]

Oblasť	Prihlásení	Presídlení 1946	Presídlení 1947	Presídlení 1948	Spolu
Budapešť	9 350	1 486	2 142	747	4 375
Pilis	2 980	240	1 647	14	1 901
Aszód	5 283	283	912	1 435	2 630
Kiskőrös	2 641	40	1 491	86	1 617
Esztergom	7 386	935	1 605	1 061	3 601
Bánhida	6 502	1 003	1 370	1 148	3 521
Felsőpetény	2 212	130	388	822	1 340
Balassagyarmat	1 460	113	122	548	783
Salgótarján	2 181	318	170	493	981
Miskolc	6 100	862	1 237	436	2 535
Forró	612	60	59	12	131
Sátoraljaújhely	2 470	149	670	1 025	1 844
Nyíregyháza	6 065	576	3 417	515	4 508
Szarvas	5 691	842	2 823	564	4 229
Békéscsaba	17 266	618	7 340	3 785	11 743
Tót Komlós	12 956	446	9 940	446	10 832
Gyöngyös	3 308	297	1 905	203	2 405
Pécs	958	214	441	95	750
Iné				48	48
Spolu	95 421	8 612	37 679	13 483	59 774

Slováci presídlení z Maďarska
Záverečná správa o výsledkoch presídľovacej akcie vydaná Osídľovacím úradom pre Slovensko z 22. decembra 1948[4]

Spôsob presídlenia	Počet
Výmennými transportmi	37 961
jednosmernými transportmi	21 149
tzv. Režimisti	664
Pred platnosťou dohody	9 449
Po platnosti dohody	4 000
Spolu	73 223

Územné rozmiestnenie presídlencov
Územná dislokácia presídlencov určená Osídľovacím úradom pre Slovensko[5]

Presídlenci z obvodu	Usádzaní na Slovensku v obvode
Budapešť	Šamorín, Parkan (Štúrovo), Bratislava
Pilis	Šamorín, Parkan (Štúrovo), Bratislava
Aszód	Šamorín, Parkan (Štúrovo), Dun. Streda
Kiskőrös	Nové Zámky, Vráble, Želiezovce
Esztergom	Parkan (Štúrovo)
Bánhida	Nové Zámky
Felsőpetény	Rim. Sobota, Tornaľa
Balassagyarmat	Lučenec
Salgótarján	Lučenec
Miskolc	Rim. Sobota, Feledince (Jesenské)
Forró	Košice-vidiek
Sátoraljaújhely	Kráľovský Chlumec (Kráľovský Chlmec)
Nyíregyháza	Levice
Szarvas	Želiezovce
Békéscsaba	Komárno, Nové Zámky, Stará Ďala (Hurbanovo)
Tót Komlós	Galanta, Šaľa
Gyöngyös	Rim. Sobota, Feledince (Jesenské), Lučenec
Pécs	Nové Zámky

Politická reprezentácia
Presídlenci dostali svoje politické zastúpenie zvolením Ondreja Beňa do Slovenskej národnej rady. Zmenu nazerania na Presídlencov v (česko)slovenskej spoločnosti pred a po komunistickom prevrate dobre ilustrujú dva prejavy O. Beňa. Kým v čase vrcholiacej presídľovacej kampane v r. 1947 boli jeho vyjadrenia krajne protimaďarské:

Tlak maďarského elementu z hľadiska materinčiny i každodenného života je ešte stále ťažkou skúškou pre pocity presídlených Slovákov. Pred presídlením žili totiž v kompaktných celkoch (v Slovesnkom Komlpóši, Sarvaši, atď.) a v každodennom živote neprichádzali do styku s Maďarmi. A teraz ? Sú roztrhaní na malé skupiny a denne sú nútení znášať tlak nepriateľského okolia. Presídlenci sú v práve žiadať od všetkých zodpovedných činiteľov, aby múdrymi opatreniami zlepšili ich situáciu. Áno, presídlenci očakávajú, že vládni činitelia pochopia potrebu, aby sa zamedzilo tomu dusivému smradu, ktorý ak sa mu nezabráni, bude mať za následok likvidáciu slovenského spoločenstva."[6]

po nastolení "ľudovej demokracie" vo februári 1948 došlo k citeľnej zmene:

Naši presídlenci program tento a každé snaženie nášho ľudovodemokratického režimu plne budú podporovať. Dokázali to vo februárových udalostiach a v májových víťazných voľbách. Za to bratské a srdečné prijatie, s akým svojich vracajúcich sa bratov slovesnký národ a jeho vedúci činitelia prijali, za tú námahu vládnych činiteľov... Popri tom dovoľte pripomenúť, že máme aj problémy, ktoré vyvolávajú medzi presídlencami vážnu nespokojnosť. Je to vec bytová a najmä otázka samostatných bytových jednotiek.... Chcem vyzdvihnúť, že naši vracajúci sa bratia boli od starších čias, aj v časoch svojej neslobody, vždy prívržencami ľudovodemokratického režimu... môžem uistiť našu verejnosť, že oni nikdy a nikdy nestanú sa zdradcami našej drahej vytúženej Českoslovesnkej republiky.[7]

Hodnotenie presídľovacej akcie
Na presídľovaciu akciu existujú diametrálne odlišné názory.

Štefan Markuš
Hodnotenie jedného z presídlených, Štefana Markuša, je nasledovné:[8]

Súčasťou úsilia povojnovej československej politiky a jej programu vytvorenia národného štátu bola likvidácia maďarskej menšiny na Slovensku. Od roku 1943 Maďarov na Slovensku radili vedľa Nemcov. U oboch zdôrazňovali kolektívnu vinu za Mníchov, za rozbitie republiky aj spoluzodpovednosť za hrôzy okupačnej moci. ... Československá garnitúra, ktorú viedol E. Beneš uplatnila na presadenie likvidácie maďarskej menšiny vśetky prostriedky, ktoré mala k dispozícii: Odsun, výmenu obyvateľstva reslovakizáciu a tiež vnútornú kolonizáciu. Cieľ nebol dosiahnutý. Nás, presídlencov z Maďarska sa týkal týkal projekt výmeny obyvateľstva, ktorý zúfalo zlyhal. Zlyhal najmä preto, lebo v Maďarsku presídľovacia komisia nenašla toľkých maďarských Slovákov, ochotných k akcii. Cieľom bolo presídliť a odsunúť 400.000 Maďarov (pretože delegácia zahraničných Slovákov z Rumunska, Juhoslávie a Maďarska v r. 1945 tvrdila československej vláde, že asi 430.000 Slovákov túži po návrate na Slovensko). Zvyšok mienili reslovakizovať a vnútorne presídliť, kolonizovať (do Čiech a pod.) ... presídlenie bolo politickým aktom za účelom nie prinavrátiť Slovákov do ich pôvodnej vlasti, ale zbaviť sa politickými metódami Maďarov na Slovensku.
Slováci v Maďarsku túžili po domovine a chceli sa vymaniť z "maďarského mora"... Táto túžba a chcenie však má svoju cenu. A tá cena bola privysoká, lebo za ňu platili nevinní Maďari. Existuje trýznivý pocit z toho, že nadšení, presídlení Slováci z Maďarska sa nasťahovali do domov tých, ktorých násilím odsunuli, či vysídlili...


Zoltán Fábry
Maďarský ľavicový antifašista Zoltán Fábry vo svojom denníku[9] cituje Stefana Zweiga: Nie je nič, čo by mohlo tak stroviť morálnu silu masy, ako porážka a pokračuje:

Dnešná realita potvrdzuje i opačnú axiómu, keď masa, národ, alebo národnostná skupina získa nezaslúžene víťazstvo: viditeľná je napr. krajná demoralizácia Slovače. Žilo v očakávaní trestu a - môže trestať ! ... Vohnanie slovenských ľudí do protimaďarskej akcie je účelová machinácia. Niet dôvodu k pomste, niet príčiny k nenávisti. Niet ničoho, čo by malo prilievať olej do ohňa, ten musí dotlieť a zahasnúť. Na podobné správanie by mali dobrý dôvod Židia - voči Slovákom. Tí, čo pomáhali Nemcom vo vyháňaní Židov, arizovať a lacno vydražiť židovský majetok, sú dnes rovnako antisemitskí, len s tým rozdielom, že miesto "Židia von !" kričia "Maďari von !" ... 'Proti Československu sa popri Nemcoch previnili azda Slováci najviac. Ak sa teda niekto má sťahovať z Československa, tak to môže byť jedine Slovač. Jej charakteristickou črtou je malicherná nenásytnosť. Ešte nikdy sa žiadny národ takto mrzko, bez zábran a šikovne cigániac nevybral na cestu samostatnej historickej existencie.

Oral History - Presídlenci: Rozhovory o presídlení z Dolnej zeme (1946-47)

1. Beňová Alžbeta z Matúškova 1 2
2. Durovka Ján, MVDr. s manželkou Máriou z Matúškova 1 2
3. Fabrický Michal z Matúškova 1
4. Gažová Alžbeta z Galanty 1 2
5. Guľkášová Mária Helena z Kajalu 1 2
6. Hajtlerová Alžbeta z Dolných Salíb 1 2
7. Hovorková Helena z Horných Salíb 1 2
8. Karasová Mária z Matúškova 1
9. Kohútová Zuzana z Vozokan 1
10. Králiková Anna z Matúškova 1 2
11. Lehocká Alžbeta z Matúškova 1 2
12. Lehotský Pavel, Ing. z Galanty 1 2
13. Lóciová Alžbeta z Čiernej Vody 1 2
14. Majo Michal z Trenčína 1 2
15. Moravčíková Anna z Bratislavy 1 2
16. Ročkár Štefan z Veľkých Úľan 1 2

Odkazy

1. Medzištátna dohoda medzi Maďarskom a ČSR o výmene obyvateľstva z 27. 2. 1946 č.145/1946 Sb.
2. Karel Kaplan, Pravda o Československu 1945 - 1948. (Praha 1990) s. 97
3. Ján Bobák, Maďarská otázka v Československu 1944-1948 (Matica slovenská Martin 1996) s.102
4. Katalin Vadkerty, Maďarská otázka v Československu 1945-1948 (Kalligram Brat.2002) s.363
5. Katalin Vadkerty, Maďarská otázka v Československu 1945-1948 (Kalligram Brat.2002) s.320
6. Rozhovor s Ondrejom Beňom v bratislavskom týždenníku Náš Národ, cituje Rezső Szalatnai, Kissebségben és igazságban (Madách Brat. 1970) s. 406
7. Prejav Ondreja Beňa v rozprave o programovom vyhlásení Obrodenej Slovesnkej národnej rady 28. júla 1948 In: Obrodená SNR 1948 (Tatran Brat. 1948) s. 55
8. K 50. výročiu príchodu Slovákov z Dolnej zeme (Tvorba T č. 12/1996) In: Štefan Markuš, Zápas o otvorenú spoločnosť. Úvahy a eseje (Polygrafia SAV Brat. 1997)s. 130
9. Fábry Zoltán, Összegyűjtött írásai XII. (Madách Posonium Brat. 2001) s. 400,424
   

Slovenskí kolaboranti v službách maďarskej iredenty (1920-1938)

(Česko)slovenská historiografia v súvislosti so slovenskými a maďarskými snahami o navrátenie Slovenska pod Svätoštefánsku korunu v období rokov 1920-1938 používa termíny ako Maďarský nacionalizmus, Maďarský revizionizmus a Maďarské iredentistické hnutie.


Terminológia
Revizionizmus je snaha o preskúmanie, korektúru a návrat k predchádzajúcemu stavu. Maďarský revizionizmus je ideologická a propagandistická činnosť sledujúca ako cieľ revíziu Trianonskej mierovej zmluvy z júna 1920, ktorá ukotvovala výsledky 1. sv. vojny a stanovila hranice medzi zbytkovým Maďarskom a nástupníckymi štátmi.

Iredentizmus je politická ideologia usilujúca sa o pripojenie časti iného štátu s vlastnou národnostnou menšinou. Názov sa odvodzuje od talianskeho terre irredente, „stratené územia“. Hnutie talianskej iredenty sa usilovalo po zjednotení Talianska (1861) o pripojenie rakúskeho južného Tyrolska , Terstu, Dalmácie a Istrie. Maďarský iredentizmus je snaha o pripojenie území obývaných maďarskou menšinou v nástupníckych štátoch k Maďarsku.

Kolaborant (z neskorolatinského collaborare = spolupracovať) je osoba spolupracujúca s vojenským nepriateľom, okupačnou mocou, prípadne s politickým nepriateľom proti záujmom vlastnej krajiny/politickej skupiny. Činnosť kolaboranta/kolaborantov sa nazýva kolaborácia alebo kolaborantstvo. Výraz sa v tomto zmysle používa najmä od 2. svetovej vojny, v ktorej sa takto označovali ľudia na okupovaných územiach spolupracujúci s nemeckými okupantmi (pôvodne vo Francúzsku, po fr. collaborateur). Slovenskí kolaboranti v službách maďarskej iredenty sú v ponímaní slovenskej historiografie všetci Slováci, ktorí sa podieľali na aktivitách maďarského iredentistického hnutia a tým automaticky spadajú do kategórie "poľutovaniahodných vlastizradcov"[1], keďže možnosť, že by akíkoľvek Slováci mohli v r. 1918-1938 z vlastného presvedčenia optovať pre Uhorsko sa nepovažuje za legitímnu.


Slovenská historiografia o maďarskej iredente
Otázka posudzovania maďarskej iredenty a jej slovenských protagonistov je jednou z mála konštánt (česko)slovenskej historiografie v období od r. 1919 až podnes.

Po uvoľnení pomerov v r. 1989 sa obvinenia z iredentizmu používajú predovšetkým proti maďarským menšinovým politikom obhajujúcim práva maď. národnostnej menšíny resp. príslušníkom maď. menšiny an-bloc. Hoci títo zjavne nemajú žiadne možnosti, prostriedky ani programy na pripojenie území obývaných maď. menšinou k materskej krajine, označenie Iredentistov sa proti nim používa podobne ako kampaň proti Sionistom v 50. rokov (nominálne namierená proti štátu Izrael) slúžila predovšetkým na útoky proti Židom v Československu a v ostatných krajinách východného bloku.

Obdobie po r. 1919
Jehlička, úplně ve službách maďarského revizionizmu, skoro po celých dvacet let trvání republiky vyvíjel velmi čilou podkopnou činnost...Sdružoval kolem sebe ztroskotané, kriminální existence, které většinou pro obyčejné zločiny museli opustit území republiky a potom v zahraničí našli u něho útulek a zaměstnání (Koreň, Mutňanský, atď.)...Jehličkova akce byla maďarskou revisionistickou politikou myšlena jako doplněk akce Tukovy. Jehlička měl provádět rozvratnou činnost zvenku, Tuka uvnitř republiky. Je zajímavé a poučné, že se myšlenka slovesnké orientace k Maďarsku v mladé generaci slovenské skoro vůbec neujala a ani v ľudácké mládeži neměla pozoruhodních přívrženců. Bylo to výsledkem působení republikánského školství. Takové zjevy se objevovali i v určité výstřední vrstve evanjelické skupiny slovenské národní strany (Bazovský)... Zato Jehličkova a Tukova ideologie koruny svatoštěpánské a návratu Slovenska k ní stále hojně zaměstnávala mysli bývalých renegátů, maďaronů a Maďarů, kteří se pohybovali od převratu anebo později ve slovesnké společnosti, jmenovitě v řadách staršího kněžstva a jiných intelektuálních vrstev...[2]

Obdobie vojnového Slovenského štátu 1939-1945

Obdobie "národnej demokracie" 1945-1948
Naše smutné skúsenosti s Maďarskom v dávnej i nedávnej minulosti, podiel Maďarska na utrpení nášho ľudu bezprostredne pred vojnou a za vojny, ale aj neuspokojivý stav našich vzťahov v prítomnosti, dávali nám politické a morálne právo dožadovať sa na tejto konferencii jasných, azda aj tvrdých záruk, že spáchané krivdy budú napravené a že v budúcnosti nikdy viac nedôjde k ich opakovaniu. A pritom všetkom vyhli sme sa v našich návrhoch k tejto mierovej zmluve všetkému, čo by bolo výrazom ducha pomsty, ktorý je nášmu národu cudzí... žiadali sme, aby nám rozhodnutím mierovej konferencie bolo umožnené zamedziť na našom vlastnom území v rámci nášho suverénneho štátu opakovanie sa tejto podkopnej činnosti, ktorá napomáhala vonkajšiemu útočníkovi rozbíjať náš štát. Preto sme si priali, aby bola Maďarsku uložená povinnosť prijať max. 200 000 etnických Maďarov, ktorí dnes žijú premiešaní so slovenským obyvateľstvom blízko našich južných hraníc... Našu požiadavku sme postavili na vedomí, že títo etnickí Maďari, ponechaní na doterajšom mieste , vždy budú príčinou revizionizmu a iredenty, a tým aj napätého vzťahu medzi nami a Maďarskom.[3]

Obdobie "ľudovej demokracie" 1948-1967

Obdobie "Pražskej jari" 1964-1968

Obdobie "normalizácie" 1968-1989
...Už od r. 1950 pôsobilo v Maďarsku 50 rôznych iredentistických organizácií rozdelených podľa jednotlivých národnostných oblastí... Už v septembri 1919 zriadil býv. prešovský advokát K. Bulissa v Budapešti Slov. ústrednú kanceláriu, začal vydávať časopis Slov. národ... Pod patronátom ministerstva národnostných menšín, pri kt. bolo zriadené osobitné slov. odd. pokračoval v svojej iredentistickej práci V. Dvortsák. V okt. 1919 založil renegát F. Jehlička stranu Magyarbarát Tót Néppárt, kt. cieľom bolo bojovať za autonómiu Slov. v rámci Maďarska... Organizácie zaujímajúce sa o Slov. vytvorili tajný výbor, tzv. Felvidéki komité, kt. predsedom sa stal J. Mészáros... Po dosiahnutí autonómie, alebo samostatnosti Slov. sa malo rozhodnúť o forme jeho spojenia s Maďarskom. V tomto smere bol najvýznamnejším predstaviteľom maď. iredenty na Slov. v 20. rokoch V. Tuka... zameriavali sa hlavne na podporu ľudáckeho nacionalizmu v republike i medzi Slovákmi v zahraničí a na jeho využívanie pre ciele maď. iredenty. Jednu z týchto skupín viedol F. Jehlička a F. Unger. V Poľsku vydávala časopis Slovák, neskôr Samostatnosť, založila SNR a v máji 1921 vyhlásila Slov. republiku. R. 1933 založil F. Jehlička spolu s V. Dvortsákom v Ženeve Slov. radu, ktorá sa mala stať reprezentačným orgánom slov. častí iredenty. Vo Viedni krátko pôsobil Zahr. slov. výbor vedený V. Bojanom, hl. miestom pôsobenia V. Dvortsáka bol Paríž, kde vydával časopis La Slovaque. R. 1927 oznámil založenie Slov. republiky V. Mihalus. V USA pôsobila v záujme a intenciách maď. iredenty skupiny vedená I. Košíkom...[4]

Obdobie po r. 1989
Dávno pred vznikom Slovesnkej republiky sa začala tá cieľavedomá, pre slovesnký národ neprijateľná kampaň, ktorej cieľom bola a je diskreditácia slovesnkej štátnosti, pokus skresľovať reálnu situáciu v štáte, najmä v oblasti národnostnej politiky. Treba objektívne povedať, že vďaka súhre celej iredenty, vrátane existencie takých maďarsko-šovinistických inštitúcií, ako je Federalistická únia európskych národnostných skupín (nemecká skratka FUEV, anglická FUEN), podporovaná štedrými darcami maďarského pôvodu, celá kapmpaň za obranu údajne ohrozovaných práv maďarských menšin najmä na Slovesnku, v Rumunsku a v Juhoslávii získala veľa stúpencov medzi politikmi, ktorí nechcú poznať pravdu, realitu, ale jej skreslenú podobu, predstavovanú systematicky maďarskými politikmi a - pokiaľ ide o Slovesnko - politikmi maďarskej národnosti.[5]

Osobnosti
Medzi Slovákmi - účastníkmi iredentistického hnutia sa obvykle menujú nasledovné osobnosti: František Jehlička, Štefan Mnoheľ, František Unger, Viktor Dvorčák, Ferdinand Machay, Ľudovít Koreň, Gustáv Košík, Vinco Mihalus, Ľudovít Bazovský, Anton Kadlec, Jozef Prokopec, Adolf Pechány, Juraj Podhradský, Michal Kmoško, Jozef Magorin, Ján Swiežényi, Viktor Bajan, Július Mészáros. Osobitné miesto zaujíma Vojtech Tuka, ktorého autori priradzujú k maďarskej iredente spravidla podľa svojho postoja k Prvej ČSR, resp. k vojnovému slovenskému štátu.


Organizácie
Aktivita uvedených osobností sa mala sústreďovať okolo nasledovných organizácií:

• Slovenská národná rada, založená v máji 1920 vo Varšave
• Dočasná Národná vláda Republiky Slovenskej
• Spišsko-oravská kompánia
• Maďarsko-slovenské légie organizované v Poľsku
• Zahraničný slovenský výbor vo Viedni
• Hornozemská liga (Felvidéki liga)
• Slovenský komitét (Felvidéki komité)
• Hornouhorská delegácia (Felvidéki delegáció)
• Slovenská emigrantská vláda v Budapešti

Odkazy

1. Fraňo Ruttkay, Slovenskí kolaboranti v službách maďarskej iredenty (1920-1938) (Kubko Goral Brat. 1998)
2. Ivan Dérer, Slovenský vývoj a luďácká zrada (Kvasnička a Hampl Praha 1946)
3. Vladimír Clemetis, Vystúpenie na záverečnom zasadaní pléna rokovania o mierovej zmluve s Maďarskom 12. 10. 1946 v Paríži In: Vlado Clementis, Medzi nami a Maďarmi. Poučenie z histórie (Eko konzult Brat. 2008) s. 87
4. článok "Iredenta" In: Encyklopédia Slovenska II. zväzok (Veda Brat. 1978) s. 464
5. Dušan Slobodník, Na margo Csákyho knihy In: D. Slobodník, J. Bobák, M. Baránik, D. Rusnák, M. Benža, P. Baco, M. Ferko, V. Fábry, E. Slavkovská, J. Lajš, J. Kalman, Zámery Iredenty v plnej nahote (Kubko Goral Brat. 1999) s. 11

Literatúra

• Michal Hertel, Komunisti, ľudáci a maďarská iredenta. In: Xénia Šuchová (ed.), Ľudáci. a komunisti (Universum Prešov 2006), s. 58
• Miroslav Kmeť, Fenomén odrodilstva (Historická revue č. 11/2005)
  

Maďaróni

Neschopnosť slovenskej publicistiky rozlúčiť sa s pojmom Maďaróna ani po 80 rokoch cieleného vštepovania hungarofóbie do slovesnkej spoločnosti je fenomén, ktorý si zaslúži pozornosť. Vieme, že predstava Slováka dobrovoľne optujúceho za Uhorsko je pre slovenskú historiografiu svätokrádež a tabu, pozrime sa preto na tento pojem bližšie.

Podľa zaužívanej definície je Maďarón pejoratívny výraz označujúci človeka - Nemaďara, ktorý sa pomaďarčil. Synonymum pre pojmy "odrodilý Slovák", "slovenský renegát". Ide o jeden zo základných volacích kódov slovenskej národoveckej spisby. Slovenské národné obrodenie súbežne s ideálom slovanskej vznešenosti uviedlo na scénu i jeho protipól - "odrodilého Slováka" (najčastejšie z radov zemanov). V časoch, keď vykreslovať Maďara v obraze nepriateľa nemuselo byť taktické a vzhľadom na zákon o poburovaní proti národnosti ani bezpečné, sa ako zástupný obraz používala postava slovenského renegáta.

Pojem maďaróna/odrodilca v Mikulášskych žiadostiach z 10. 5. 1848

9. punkt Mikulášskych žiadostí[1]pamätal na "zradcov a odrodilcov":

"...Odrodilí zradcovia národa, ktorí svoju materskú reč postupujú a či tajne, či zjavne proti právu, cti a slobode národa úklady stroja, úrady verejnie zastávať nesmejú. Menovito žiadame, aby od týchto čias žiaden zradca slovenskieho národa medzí Slovákmi úradovať nemohol. Zabúdajúc na doterajšie viny odrodilstva, chceme sa ubezpečiť na budúcnosť s tým osvedčením, že zradu krve, reči a národnosti slovenskej za zradu nielen nášho národa, ale celej vlasti uhorskej považuvať budeme."

Obraz slovenského renegáta v básni J.M. Hurbana z r. 1861

Jozef Miloslav Hurban v r. 1861 v jednej zo svojich básní[2] píše:

"Slovenský renegát / Za uhorský kabát / Zapredal národnosť, / Rozosial nesvornosť..
Nie Maďar lež pluhák / Odrodilý Slovák / Na Uhriech rozdvojil / Čo sám pán Boh spojil."

Lajos Kossuth a Sándor Petőfi ako slovenskí odrodilci

Nevyriešeným problémom slovesnkej historiografie je, kam zaradiť vedúce osobnosti uhorskej revolúcie 1848/49 slovenského pôvodu Lajosa Kossutha a Sándora Petőfiho.

V spojitosti s nimi pretrváva tradícia považovať ich za odrodilcov "...Ako v iných mestách aj v Trenčíne je Kossuth Lajos utca (ulica Ľudovíta Kossutha), najväčšieho slovenského odrodilca"[3].

Pojem maďaróna/renegáta v politickom zápase po r. 1918

Po r. 1918 sa nálepka maďaróna/odrodilca/renegáta používala v rámci politického boja na elimináciu konkurentov.

V čase, keď T. G. Masaryk označoval slovenský národ za výmysel maďarskej propagandy, sa nálepkou maďarónstva biľagovalo celé automistické hnutie. Neskôr, keď sa v čechoslovakistickom tábore začali diferencovať postoje voči autonomistom (V. Šrobár vs. M. Hodža) sa začalo citlivejšie rozlišovať. Keďže sa jednotliví aktéri posúvali naprieč politickým spektrom, Dr. Ivan Dérer považoval z apotrebné odlíšiť bývalých renegátov, maďarónov a Maďarov(!) od súčasných: "... Jehličkova akce byla maďarskou revisionistickou politikou myšlena jako doplněk akce Tukovy. Jehlička měl provádět rozvratnou činnost zvenku, Tuka uvnitř republiky.... Jehličkova a Tukova ideologie koruny svatoštěpánské a návratu Slovenska k ní stále hodně zaměstnávala mysli bývalých renegátů, maďaronů a Maďarů, kteří se pohybovali od převratu anebo později ve slovesnké společnosti, jměnovitě v řadách staršího knězstva a jiných intelektuálních vrstev a seděli i ve státní a veřejné správě na vlivných místech."[4]

Pojem maďaróna/renegáta v súčasnej slovenskej historiografii

Slovenská historiografia dodnes narába s pojmom maďarón/renegát:

"... Medzi Slovákmi sa stalo meno Jehličku čoskoro synonymom zradcu a zapredanca. Jeho činnosť verejne odsudzovali nielen tzv. čechoslovakisti, ale aj jeho bývalí kolegovia z ľudovej strany. Zdá sa, že sa Jehlička stal zajatcom vlastných ambícií. Stojí za zamyslenie aj ten fakt, že súc profesorom dogmatiky a morálky, ako sa mohol dostať do podobnej nezávideniahodnej situácie. Na Slovesnku bol a je stále považovaný za zradcu a renegáta"[5]

Renegáti na oboch stranách - Maďaróni vs. Panslávi

Vratkosť obvinení z odrodilstva je zrejmá, ak ich uplatňuje aj druhá strana: F. Jehlička tiež nachádzal dôvody nazývať svojich oponentov renegátmi:

"Seton Watson calls his collaborators Slovaks, but they, themselves are content with the designation "Czechoslovaks", and with the exception of Hlinka they are all members of Czechoslovakian Parties. If these witnesses had merely said that they had been uplifted, enriched and advanced by the Czechs and therefore were loyal supporters of the Czecho-Slovakian State, it would have been a true and candid statement. ... These men now look down upon the situation in Slovakia from the stratosphere of their own opulence, and, although they have to admit that the inhabitants have grown poorer and poorer under Czech domination, that the industries of the country have been ruined and the unemployed forced to emigrate in large masses, they are content with things as they are, and they may well be so, owing that their personal affairs have taken such a decided turn for the better. It certainly throws a glaring light upon Scotus Viator's book that he found no witnesses to support his thesis other than renegades and traitors to their race who are despised by the Slovak people ... As is known the Czechs were afraid of a plebiscite-in Slovakia, for they knew the Slovaks would vote against them. To prevent one the Czech Maffia got a group of Slovak panslavs to make a declaration in which they professed to be Czechs and asked to be incorporated in one State with the other Czechs. This was the notorious-Declaration of Turciansky sv. Martin signed on 30-th Oct. 1918…. The Declaration denies the existence of a Slovak nation and declares the Slovak language to be the same as Czech. Is it to be imagined that the Slovak nation, as a whole, could possibly have made such a treacherous statement? Can any nation in the whole world be conceived as denying its own existence? Only venal traitors are capable of a statement of that kind.[6]

to be continued...

Externé zdroje

1. ↑ Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848 zostavené v Liptovskom Svätom Mikuláši In: Jaroslav Chovanec, Peter Mozolík, Historické a štátoprávne korene samostatnosti Slovenskej republiky (Procom Brat. 1994)
2. ↑ J. M. Hurban, Piesne na teraz (Viedeň 1861)
3. ↑ Karel Kálal, Utrpenie Slovákov a maďarizácia (Eko-Konzult Brat. 2006) str. 31
4. ↑ Dr. Ivan Dérer, Slovenský vývoj a luďácká zrada (Kvasnička a Hampl Praha 1946)
5. ↑ M. Michela, Politické kotrmalce Františka Jehličku v rokoch 1918-1920 (HÚ SAV 2007, rukopis)
6. ↑ rev. Francis Jehlicka, Reply to Mr. R.W. Seton Watson's book Slovakia then and now (Vienna 1932