Drzovka. 21. augusta 1968 k nám vtrhli ruské, maďarské a ostatné vojská Varšavskej zmluvy, aby nám rečou tankov vyhovorili úmysel poľudštiť komunizmus. Práve v deň 21. výročia týchto udalostí si pán Sólyom zaumienil trošku sa pod ochranou našej polície poprechádzať po našom Komárne a odhaliť sochu sv. Štefana. Nebolo by na tom nič zlé, ak by zároveň dohovoril primátorovi Komárna, aby konečne umožnil inštaláciu sôch sv. Cyrila a Metoda, ktorú vehementne mestské zastupiteľstvo odmieta. Nebolo by na tom nič zlé, ak by on pozval na odhalenie sochy nášho prezidenta, keď sa k tomu nemali organizátori akcie. Neurobil však ani jedno ani druhé.
Išlo mu o sv. Štefana? Ale kdeže. Nešlo mu ani o utuženie našich vzájomných vzťahov a určite si ani netúžil prezrieť Komárno. Išlo mu totiž o jedno jediné - zahrať divadlo, upútať pozornosť a zvýšiť svoju popularitu. Vytasil úspešne Slovenskú kartu (my tasíme Maďarskú, Maďari Slovenskú) a ukázal svojim fanúšikom, ako sú tí Slováci zlí a zlí.
Keď sa však na vec pozrieme z nadhľadu, nemôžeme si nevšimnúť, že maďarský prezident urobil vlastne to isté, ako s obľubou robí náš prezident či premiér. O Slovtovi ani nehovoriac. Tiež s obľubou tasia Maďarskú kartu a vôbec im nejde o vec samú. Zatiaľ im totiž vždy išlo len o zahranie si divadla pred ľuďmi a odpútanie pozornosti od zlodejín Ficovej akožesociálnej vlády. No nie sú rovnakí? Sú.
Vyššie uvedený citát pochádza z pera p. Igora Matoviča, trnavského podnikateľa, ktorý sa presadil sieťou regionálnych novín naprieč Slovenskom. Vo svojich inzertných novinách uverejňuje na poslednej strane krátke glosy podpísané vlastným menom pod hlavičkou nezávislej občianskej iniciatívy Obyčajní ľudia. Sú ostro protivládne, a zaznieva z nich hlas angažovaného občana tak ojedinelý - zvlášť z úst úspešného podnikateľa - v našej dobe. V čísle 35 z 28. aug. 2009 bola glosa nazvaná "sv. Štefan" a dovolil som si ju odcitovať celú, keďže verne odzrkadľuje mravný marazmus prameniaci v hungarofóbii slovenskej spoločnosti vlastnej, z ktorej sa často nevedia vymotať ani inak mravne zachovalí jedinci.
Tento jav by sa dal najvýstižnejšie nazvať akýmsi skupinovým ručením/skupinovou korupciou (круговая порука) známym z ruskej obščiny, a niet jeho výstižnejšieho vyjadrenia ako pesnička ruskej skupiny Nautilius Pompilius "Skovaní spoločnou reťazou" (Наутилус Помпилиус, Скованные одной цепью) začínajúcou veršom "круговая порука мажет как копоть" (v rámci skupinového ručenia sa zašpiníš ako od sadzí...).
Samotný Matovičov čánok je nezvyklo protirečivý, ako keby autor nevedel celkom ustrážiť myšlienkovú niť v zápase srdca s rozumom. Autor na jednej strane chápe, že protimaďarská hystéria je účelový krok slovenskej vlády, na druhej strane ju (iba v tomto prípade?) pokladá za oprávnenú, keďže podľa jeho mienky je len odpoveďou na provokáciu maď. prezidenta, ktorému takisto prisudzuje akúsi hru "slovenskou kartou".
Pán Matovič, Trnavčan, sa v maďarských reáliách zrejme príliš neorientuje. Vedel by, že ním predpokladaná fikcia "slovenskej karty" v Maďarsku neexistuje, tam sa protislovenská hystéria jednoducho nedá dosť dobre rozohrať. Prečo ?
- proti vlastnej slov. menšine preto nie, lebo po Výmene obyvateľstva v r. 1945-1948 ostala zdecimovaná a navyše, tým, že sa odmietla nechať "vymeniť", zachránila rovnaký počet menšinových Maďarov v ČSR pred deportáciami.
- proti susednému Slovensku preto nie, lebo Slováci sú v Maďarsku vždy vítaní (ako turisti, či zákazníci) a bolo by absurdné poškodzovať vlastný business týmto spôsobom
- Maďari sami seba považujú za tradične inkluzívny národ, ktorý nikoho neodstrkuje, tobôž neprenasleduje, naopak, vie ponúknuť ideály príťažlivé pre iných. Tak sa mohol stať Séchenyi najväčším Maďarom, hoci po maďarsky nevedel, Kossuth a Petofi hrdinami aj pri ich známom slovanskom etnickom pôvode, mnohí Slováci vysokými predstaviteľmi katolíckeho kléru (prímas arcibiskup Černoch, atď.)
- Zo solidarity s maď. menšinou preto nie, lebo táto (solidarita) je v Maďarsku mizivá. V známom plebiscite o dvojitom občianstve zahraničných Maďarov Fidesz zo svojim návrhom neuspel a utrpel porážku.
Veľmi podobnou "projekciou" sa do obrazu podsúva i otázka súsošia Cyrila a Metoda, hlivejúcich v zákryte Štefánika na balkóne domu Matice slovenskej. Obyvatelia Komárna ústami svojich volených zástupcov odmietli tento "otrávený" dar, preto by darujúca strana nemala siliť niečo, o čo obdarovaný nejaví záujem. Presne naopak: keďže slovenská ústava upiera Neslovákom status štátotvorných občanov, rovnako ako ho upiera tým, ktorí sa nehlásia k cyrilometodskej tradícii (nech ten pojem už znamená čokoľvek), tento odpor je celkom prirodzený a nie bez etického rozmeru. Maďari ako "neštátotvorní" občania druhej kategórie sú na Slovensku majorizovaní vo všetkých demokratických inštitútoch štátu s výnimkou obecných samospráv, preto tu a len tu môžu hájiť svoju dôstojnosť.
p. Matovič aj celkom zmätočne predpokladá, že scenár "vykázania z krajiny" ktorý Ficova vláda aplikovala, bol maďarskej strane vopred známy a počítala s jeho propagandistickým využitím - opak je pravdou, idea o odovzdaní nóty sa zrodila na slovenskej strane 4-5 hodín pred plánovaním prekročením hraníc, maď. prezident o nej nemohol tušiť a keďže ide o bezprecedentný krok medzi dvomi krajinami EÚ, naisto s ňou ani nepočítal. Naopak, Fico otvorene priznal, že očakávali, že maď. prezident nótu neuposlúchne (a následne zrejme sami chceli spustiť propagandistickú mašinériu o porušení suverenity atď.) Sólyom však nótu vzal na vedomie, došiel do polovice mosta, dal interview a otočil sa späť. Toto "divadlo" už malo väčšiu šancu na ohlas v Maďarsku a vo svete, ale režisérom tohoto divadla nebol maď. prezident...
Obvinenia z nesprávne zvoleného dátumu sú nepresvedčivé, rovnako ako p. Fico (býv. káder Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS) je nepresvedčivý v póze bojovníka proti okupácii vojskami Varš. zmluvy, v ktorej hrali Maďari (sami vojensky okupovaní Rusmi kontinuálne od r. 1945) mizivú úlohu.
Je vcelku chvályhodné, že sa p. Matovič vyhol aspoň floskule o sv. Štefanovi ako "nie našom kráľovi", možno že aspoň v tomto bode precitol a nechcel sledovať bájnemu Róbertovi, ktorý sa takou ľahkosťou vzdáva jedinej reálnej (uhorskej) tradície, na ktorej by sa azda dali stavať dobré mravy (a možno práve preto).
Záver článku je charakteristicky alibistický, autor vcelku správne pomenujúc vinu slovenskej strany si politkorektne k nej pričaruje podobnú vinu z opačnej strany a zisťuje, že vlastne ani nieto medzi nimi rozdielu.
V článku sa to tiež hemží vlastníckymi pretenziami. Prísť k nám na naše Slovensko pod ochranou našej polície a stretnúť sa s našim prezidentom v našom Komárne,... evidentne nič z vyššie menovaných symbolov nepatrí príslušníkom maďarskej menśiny, rovnako ako im nepatrí ani samotné naše Slovensko. Nech sú skrátka radi, že sú až dosiaľ trpení na našom území, lebo keď veľmi chceme, veru si spomenieme, ako sme to s nimi riešili v r. 1919 a 1945, s Čechmi v r. 1938 , so Židmi v r. 1942 ...
Nuž a tu tkvie ten základný mentálny blok v hlavách našich slovenských priateľov: Za celých 90 rokov sa nenašiel nikto z predstaviteľov veľmocí, ktorí túto nešťastnú krajinu vytvorili, kto by sem prišiel a s potrebnou dávkou rozhodnosti povedal niektoré prosté pravdy:
- Územie Slovesnkej republiky nepatrí žiadnemu Slovákovi viac, než ktorémukoľvek príslušníkovi národnostnej menšiny, nenázyvajte ho preto svojim
- Hranice SR nie sú etnickými hranicami, nenazývajte preto územie SR slovenským národným územím
- Tieto hranice vznikli v kontexte širších geopolitických procesov, preto ich nepovažujte za akt historickej spravodlivosti, ani za uskutočnenie Vašich odvekých práv, ani za odmenu za čokoľvek.
- Vaše dnešné hranice boli vykúpené utrpením mnohých ľudí z radov príslušníkov menšín. Pamätajte na to.
- Snaha štátu o zmenu etnickým pomerov na svojom území je nezlučiteľná s mieovým spolunažívaním a európskymi hodnotami a ako taká priamo ohrozuje existenciu "vášho" štátu. Nepodnikajte preto ďalšie pokusy v tomto smere.
