Príležitostná fascinácia Gregora Papučeka reciprocitou...

V kontexte slovenskej historiografie je niekoľko termínov, ktoré získali celkom špecifický vnútorný význam, často len vzdialene pripomínajúci pôvodný obsah slova. Jedným z takýchto termínov je nepochybne slovo RECIPROCITA, ktorého neskorším derivátom je i STATUS QUO používané aktuálnym slovenským vládnym establishmentom vo vzťahu k maď. menšine (za účelom jej mätenia:-).

Zatiaľ posledným výrazným prejavom k téme Reciprocity prispel do spoločenskej diskusie známy básnik, dôstojník maď. ľudovej armády na dôchodku Gregor Papuček, otec inej známej celebrity - gurmána, korešpondenta slovenských i českých médií z Budapešti Gregora Martina Papučeka.
Gregor Papuček vystúpil na stretnutí angažovaných národniarov v sept. 2008 s príspevkom Potreba riešenia slovensko-maďarských vzťahov na základe princípu reciprocity (pozri). Ostatne nie je isté, či je to jeho posledné slovo k danej téme, keďže rodina Papučekovcov zo slovenskej obce Mlynky ležiacej v Maďarsku sa vyznačuje nezvyčajnou schopnosťou "naladiť sa na strunu" tých, ktorí objednávajú muziku. Jeho syn, ktorý ako štipendista maď. štátu študoval v Bratislave, kde sa neskôr oženil a pracoval v maď. denníkoch, sa tiež niekedy javí ako šarmantný spoločník ovplývajúci vtipom, inokedy britký kritik maďarského nacionalizmu. Jeho publicistickou bravúrou je, keď komentujúc rok čo rok spomienkové zhromaždenia k výročiu Trianonu, dokáže tieto takmer tak autenticky nechápať, ako jeho slovenský poslucháč, len s tým rozdielom, že ten to nepredstiera...

Čo je to Reciprocita

O Reciprocite všeobecne treba vedieť, že ide o princíp medzinárodného práva odvodený ešte zo starozákonného "oko za oko, zub za zub", podľa ktorého sa vzťahy medzi štátmi (typicky napr. vízová povinnosť, alebo práva držiteľov diplomatických pasov) upravujú rovnako. Ide o uplatnenie princípu vzájomnosti v situácii, ktorá je oboma stranami vnímaná ako symetrická, pozície oboch strán sú rovnoprávne a rovnocenné a ako také sú aj obomi stranami vnímané.

Z toho teda vyplýva, že riešenie na základe reciprocity (skutočnej, alebo domnelej) nemožno nanútiť nikomu jednostranne, napr. USA až donedávna uplatňovali jednostrannú vízovú povinnosť voči post-soc. krajinám, nech sa už otieto o reciprocitu snažili sebeviac. Princípom reciprocity sa NEriadia ani mierové zmluvy uzatvorené po prehratých vojnách, spojenecké zmluvy uzatvárané s veľmocami, ale ani vnútorný právny poriadok jedn. krajín. Je krajne nepravdepodobné, že by dôsledky faktorov, ktoré vznikli uplatnením sily, alebo nátlakom, bolo možné v ďaľšom riešiť na báze reciprocity. Podobne ako vreckoz zlodej prichytený pri čine by sa Reciprocity v ďaľšom konaní proti nemu s najväčšou pravdepodobnosťou nedovolal...

(Ne)reciprocita v (česko)slovensko-maďarských vzťahoch

Otázku reciprocity (v zmysle odčinenia minulých krívd, alebo preventívnych opatrení, alebo vo forme vydierania, alebo vo forme brania rukojemníkov) sa ČSR a neskôr SR snažila rozohrať viackrát v dielčich otázkach, kde a voči komu sa jej to zdalo byť výhodné. Tak v rokoch 1919-1920 široko uplatňovala branie rukojemníkov z radov civilného obyvateľstva (ktoré malo byť v prípade násilia proti vojsku recipročne trestané), pri pozemkovej reforme sa mali na základe reciprocity odčiniť krivdy spáchané v minulosti na československom národe a pod.

Po roku 1940 vytiahol princíp reciprocity na svetlo božie Vojtech Tuka, ktorí sa ho snažil využiť na vydobytie si ústupkov od maď. vlády v prospech predstaviteľov Slovákov, ktorí sa rozhodnutím 2. viedenskej arbitráže ocitli v Maďarsku (predovšetkým v prospech funkcionárov Strany Slovenskej jednoty vedenej Dr. E. Bohmom). Toto slovenské spoločenstvo (cca 120 tisíc ľudí z celkového počtu 600-700 tis. Slovákov v Maďarsku) sa len ťažko zmierovalo s faktom, že kým počas 1. ČSR profitovali na svojej národnosti na úkor slovenských Maďarov, teraz sa karta obrátila a oni sa dostali do situácie blízkej tej spred r. 1918. Z jej radov vzišli protimaďarské provokácie v Šuranoch, Komjaticiach a inde a slovenská vláda, ktorá nadviazala na štvavú protimaďarskú rétoriku z čias ČSR, uplatňovaním "reciprocity" vydierala maďarské úrady a držala maďarskú menšinu na Slovensku v roli rukojemníka.

V r. 1945-48 sa princíp reciprocity priamo založil do fundamentu Medzištátnej zmluvy o výmene obyvateľstva (chybičkou krásy bolo, že práve zásada dobrovoľnosti nebola recipročná - a súhlas maď. strany s nedobrovoľným vysťahovávaním malo zabezpečiť vydieranie deportáciami do Čiech, rovnako ako v prípade reslovakizácie). Reciprocita tu hrala teda opäť funkciu zavádzania naivných zahraničných pozorovateľov (úlohu "pasce na sedliakov" ako by povedal by Dr. G.)

Je preto potrebné jasne povedať, že ani v slovensko-maďarských vzťahoch, ani v otázke vzájomného postavenia menšín sa princíp reciprocity neuplatnil nikdy v minulosti. Otázka postavenia národnostných menšín v nástupníckych štátoch nebola a ani nemohla byť dvostrannou otázkou, kde by sa čo i len teoreticky mohol takýto princíp uplatniť - vždy sa uplatňoval veľmocenský diktát.

V otázke menšín je výrazná asymetria v ich početnosti i postavení - je krajne nepravdepodobné, že by strany mohli vôbec nájsť otázku, v ktorej by sa reciprocita mohla uplatniť. Maďari by napr. pravdepodobne chceli najprv "recipročne" odčiniť krivdy, ktoré na nich boli celkom jednostranne a nerecipročne spáchané a sú dnes súborne nazývané "Benešovymi dekrétmi", alebo ošetriť "nereciprocitu" dopustenú v rámci výmeny obyvateľstva a pod. V uplatnení akejkoľvek reciprocity v otázke menšín bráni aj fakt, že v právnom štáte je nemysliteľné, aby ústavou garantované práva občanov-príslušníkov menšín boli zviazané s právnym režimom iného štátu (čím by sa dotknutí občania prekvalifikovali na rukojemníkov, resp. vojnových zajatcov). Niet teda najmenšieho dôvodu sa domnievať, že by sa princíp reciprocity mohol uplatniť niekedy v budúcnosti.

Toľko azda na úvod kvôli vyjasneniu si terminológie skôr než sa budeme zaoberať svojráznou slohovou prácou Gregora Papučeka.

Bolo by treba

"Bolo by treba" sa nazýva záver onoho sviežeho dielka, my sa mu však budeme venovať na začiatku. Tak čím by bolo načim obšťastniť Slovákov v Maďarsku všeobecne a Gregora Papučeka špecificky ?

1. Experti by mali definovať „národnostné školy" a tie by mali dostať rovnako Slováci v Maďarsku i Maďari na Slovensku. Poslovenčiť slovenských Maďarov by bolo treba... dodávame.
2. TV-signál, médiá a ešte niečo ako maďarské „Duna TV" by potrebovali maďarskí Slováci veľmo. A niečo ako "Duna TV" by zrejme potrebovalo aj niečo ako riaditeľa. A kto už by mohol byť tým najvhodnejším kandidátom, než mediálna hviezda G.M.P. ? dodávame my.
3. Malé sú redakcie národnostných médií Maďarsku kým nepomerne veľká je redakcia Új Szó v Bratislave. Treba to vyrovnať! "Ak Maďari nedajú viac, musia dať Slováci menej. Len tak je to dostatočne spravodlivé... " tvrdí autor "... a dostatočne šialené" dodajme my.
4. Monitorovať treba južné Slovensko. Nedopustiť protislovenské aktivity, rozvratnú činnosť protislovenských živlov, napr. ich prednášky o histórii Svätej Koruny. Slováci na Slovensku teóriu Svätej Koruny nepoznajú, spravodlivé by bolo, aby ju nepoznali ani Maďari na Slovensku.
5. Nepriateľstvo medzi Slovákmi a Maďarmi spôsobuje pravidelná polhodinová relácia maď. rozhlasu "Bez hraníc" užívajúca bezhraničné maniere 19. a 21. storočia. Tieto maniere vyostrujú napätie, lebo tí čo hranice potrebujú sa cítia byť zaskočení a oklamaní. Frustrovaných občanov Európa nerada vidí. Reláciu zrušiť, prípadne rušiť a/alebo obnoviť hranice!
6. Čo Gregorov Papučekov znechucuje najviac - je rozpoltenosť slovenskej politickkej scény na priateľov Gregorov Papučekov a ich nepriateľov - Slovákov a „Protislovákov" ak chcete. Protislovenské SME, Pravdu, Plus 7 dní, Listy (?), Új Szó dostať všade, kým jemne národné Slovenské národné noviny nie všade. Jemne Literárny (dvoj)tyždenník MUSÍ zápasiť s fin. ťažkosťami a svojou periodicitou, kým iní zrejme môžu, ale nemusia. Slov. "inteligencia" hanlivo vraví o všetkom slovenskom, najmä o Jánošíkovi, alebo „starých Slovákoch". Degradujú historické fakty, na ktoré by mali byť hrdí. Univerzitná mládež povinne číta texty v češtine a preto považuje češtinu za krajší jazyk ako svoj rodný. Slovenské médiá nazývajú maď. mestá maď. menami a maďarské ženy maď. priezviskami, čo je v poslednom čase nesprávne (v tejto otázke ale rodina Papučeková súčasne zastáva aj opačný názor*), to Gregorov Papučekov ubíja, znechucuje.

G.P. nie je z tých, čo budú hrdí na Slovensko zadarmo

Slováci si MUSIA urobiť PORIADOK doma, len tak budú na nich zahraniční Slováci hrdí. A podobnú hrdosť by načim honorovať. Politici sa musia správať SUVERÉNNE. Treba národnej JEDNOTY, hospodárskeho zázraku treba, vyspelého hospodárstva treba. Róbert Fico vo vláde robí dobrý dojem. ZDÁ SA, že ide dobrým smerom, ešte by pár miliónov, aby neostalo len pri zdaní a dojmoch... Potrebná je ešte NáDEJ (tá tiež nie je lacná) a USPOKOJENIE (čo tiež nie je zadarmo).

... pokračovanie...

Jukebox, alebo Július Handžárik a jeho texty zabudnutia a nenávisti

Júliusa Handžárika zastihla nežná revolúcia vo veku 59 rokov. Jeho generáciu poznačila vojna, chrbtovú kosť zlomil socializmus, aby ho v prakticky dôchodkovom veku osud vypľul do zmätku ekonomickej aj spoločenskej transformácie. Dnes už 79-ročný publicista nemal veľa šancí nájsť onen pevný bod, o ktorý by sa mohol oprieť a nezablúdiť v novej situácii - či to boli vrodené predispozície a či onen otrocký reflex človeka sformovaného v totalitnom systéme - isté je len, že ho doviedli ta, kam by slušný človek nemal zablúdiť. Nevieme, či súc redaktorom plátku Slovenská republika, bol rozorvaný rovnako, ako jeho dávny predchodca Milo Urban denne zápasiaci s vnútorným imperatívom nepodielať sa ďalej na diablovej práci na poste šéfredaktora Gardistu, faktom ostáva, že súc neobdarený Urbanovym talentom sa rovnako ako ten nedokázal vzoprieť zlu.

Handžárik sa v Mečiarovej ére smutne preslávil antisemitskými a nenávistnými článkami*, ktoré ho diskvalifikovali zo slušnej spoločnosti a teraz, v záverečnej rovinke, keď iní žnú plody svojej celoživotnej práce, starý pán svojim rozhodnutím vydať súborne svoje "dielo", opäť si "šije z ostudy kabát". A zdá sa, že to už bude kabát posledný, v ktorom sa vyberie aj na cestu do večnosti ... a zabudnutia.

Zatiaľ vyšli knižky dve (ale ak mám správne informácie, malo by ich byť spolu až päť): Maďarské podvody (Eko-Konzult Bratislava 2009, 142s.) a Maďarské blúznenie (Eko-Konzult Bratislava 2009, 160s.) Svojim žánrom ich možno zaradiť do mútnej vlny "literatúry nespracovaných frustrácií" reprezentovanej dielkami Dušana Slobodníka**, alebo Hanďžárikovho redaktorského kolegu Jerguša Ferka, so smutne známym štvavým opusom ktorého (Maďarské sebaklamy, Matica slovenská Martin 2003) je podobnosť dilógie priam do očí bijúca.

Pri čítaní literatúry tohoto typu má človek pocit, že vznikla pre potreby orwelovských "desaťminútoviek nenávisti", že ide o čisto funkcionálny tovar, na ktorý sa nedajú uplatniť nielen estetické kritériá, ale ani elementárne požiadavky zdravého rozumu. Nie sú určené na vecnú a konštruktívnu, tobôž vedeckú diskusiu, ide o súvislý prúd tendenčnej propagandistickej hatlatiny, a keďže ide navyše o re-kompiláty zo všakovakých minulých prác, v knihách úplne absentuje štruktúra a vnútorná logika - ak za ňu pravda nepovažujeme logiku Jukeboxu - vhodíš mincu a dostaneš svoje 3 vety zabudnutia a nenávisti.

Lebo ani na chvíľu nezabúdajme, že tieto nenávistné floskuly nie sú samoúčelné a plnia silnú substitučnú funkciu. Majú pomôcť "zabudnúť" a vytlačiť nevhodné asociácie z vedomia čitateľa. Veď prečo by už mali p. Handžárika privádzať do nepríčetnosti nejaké latinské kroniky z 12. - 14. storočia - Ak by hneď aj Anonymova Gesta Hungarorum, Budínska kronika, Obrázkové kroniky, Kronika magistra Jána a množstvo ďalších boli vo vzácnej zhode iba súpisom účelových vyfabrikovaných klamstiev ako tvrdí autor a ak by sa o ne aj opierala akademická maďarská historiografia, ktorú autor obviňuje z chorobnej snahy "vymýšľať si nepravdivé príbehy" (sic! :-), stále nedostávame odpoveď na otázku - už prečo by to malo trápiť slovenského čitateľa. Nuž a tuje pes zakopaný - skutočnými legendistami sú pán Handžárik a spol. - len na ich nešťastie - ó beda - nemôžu sa oprieť o nejakú tú kroniku z 12. storočia, alebo aspoň "sporný" rukopis královodvorského typu.

Nebyť tejto okolnosti, nepochopili by sme ani rozhorčenie starého pána, keď v súvislosti so svätoštefanskou korunou hovorí o jednom z hlavných maďarských sebaklamov a lživej rozprávke, ktorou "Maďari 800 rokov balamútia maď. ľud a historikov celého sveta" (sic! :-). Táto koruna totiž "nikdy nebola na hlave Sv. Štefana" a až od 13. storočia ňou začali korunovať uhorských kráľov. To je podľa Handžárika ten jasný dôvod, prečo nemôže byť symbolom tisícročného Uhorska, a je len "koncentrátom fikcie maďarskej štátnej idey", ktorú Handžárik vysvetľuje ako ideu podrobenia si a pohltenia nemaďarských národov karpatskej kotliny "fiktívnym a štatistickým maďarským politickým národom". Aj samotný pojem "tisícročného Maďarska" (sic! :-) je podľa autora používaný maď. expanzionistami na maskovanie "bývalého žalára národov - Uhorska".

Jeden by mohol skúšať vyvracať tieto nezmysly - Uhorsko tieto národy nepohltilo, ale diferencovalo, sformovalo a chránilo (a že neobišli najhoršie svedčí nielen existencia slovenského a chorvátskeho národa, ale naopak aj neexistencia lužickosrbského národa, ktorý nemal to šťastie žiť v podobnom "žalári"), mohol by uvádzať nespočet príkladov, ako do tohoto žalára národov prúdili zástupy utečencov - Srbov, Rumunov, Čechov (po Bielej hore) , Židov, Cigánov,... koniec koncov ako sa Slováci vracali z Ameriky - ale podarilo sa už niekomu diskutovať s Jukeboxom ?

Miestami sa autor ocitne až v psychedelickej rovine a jeho samého museli prekvapiť konštrukcie, ku ktorým dospel: Tak napr. keď konštatuje, že po Moháči bola maďarská politika trójskym koňom cudzích záujmov, na ktoré plynulo nadviazalo 50 ročné posluhovanie Moskve, za ktoré bola honorovaná sov. súhlasom s genocídou menšín a ako jediný štát východného bloku mohol "bezohľadne aspoň štaticticky zlikvidovať menšiny" (zámerná štylistická nešikovnosť je súčasťou autorovej tvorivej metódy). Nie je ťažké uhádnuť, že podobné vety vznikli ako dôsledok nespracovanej frustrácie z maďarského ozbrojeného povstania proti Rusom 1956, a azda ešte ťažšej frustrácie z etnických čistiek organizovaných čsl. úradmi v r. 1946-48 v rámci ktorej až 3/4 odhadovaného počtu obyvateľov slov. pôvodu v Maďarsku odmietli ponuku čsl. vlády stať sa nástrojom týchto čistiek a prihlásiť sa na presídlenie v rámci Výmeny obyvateľstva.

Iná veľká frustrácia starého pána (možno tá najväčšia, ak uvážime že 18 z 20 položiek zoznamu použitej literatúry v závere 1. knižky a takmer polovica jej rozsahu je práve o Petőfim) sa volá Sándor Petőfi. Z jednej strany ho z ľahkej ruky nazýva agresívnym maďarónskym renegátom inokedy prosto odpadom, z druhej strany vyčíta maďarskej historiografii, že nezdôrazňuje v dostatočnej miere jeho čistokrvnú slovenskosť čo do tretice vyčíta i českej a slovenskej historiografii. Handžárika nepresvedčili maď. historici exaktnými dôkazmi o jeho smrti "v bojoch maďarskej 'revolučnej' armády proti sedmohradským revolucionárom" (ťažko pochopiť, z čoho pramení ten mentálny blok brániaci nazývať uhorskú reolúciu revolúciou) preto sa kloní skôr k verzii, že "z bojiska zmizol na neznáme miesto".

Starý pán je rozhorčený faktom, že v Bratislave stojí Petofiho socha a tiež "nepatričným mediálnym revom", ktorý sa na Slovesnku strhol potom, ako bola socha v marci 2001 počmáraná hanlivými nápismi. A ak podobné hanobenie priamo neschvaľuje, tak len "z čisto humánnemu súcitu s týmto nešťastným človekom". Tento "nešťastný človek" si totiž na krížnych cestách - Handžárikom rozpoznaných - vybral zle: Medzi národnou identitou a systematickým brutálnym maďarizačným nátlakom si vybral druhú cestu (nech už to znamená čokoľvek) a medzi serióznym štúdiom a ľahkým žonglovaním s maďarskou básnickou rečou si takisto vybral zle. Tak žalostne skončil slovenský mládenček z viny vlastnej osobnej slabosti a pod tlakom psychopatickej maďarskej spoločnosti a stal sa národným hrdinom a najväčším maďarským básnikom všetkých čias. Veru bol by si vybral správne i stal by sa etalónom cti... stal by sa takým Karolom Kuzmánym napríklad! Nežongloval by básnickým slovcom nadarmo - písal by udania. "Za pravdu horiac" samozrejme.

Psychedélii sa nám nevyhnúť ani v súvislosti s Petofim - to keď p. Handžárik zostavil priamo príručný slovníček, aby dokázal, ako tento Alexander Petrovič (na rozdiel od autora príručného slovníčka) nevedel po maďarsky. Čitateľa sa zmocňuje až pocit neskutočna - a podozrenia, že tieto konštrukty azda nevznikali v stave rýdzo triezvom.

Nuž zapsychologizoval si starý pán - triezvy a možno aj nie celkom - nehľadal on odpovede na racionálne otázky (a vari otázky aj zabudol cestou) i nenašiel odpovede... Možno nabudúce.



----------------------------------------
* Slovenská republika 7. 4. 1998, s. 15, Kultúra roč. 2003, č. 5, s. 7, "Bojovníci proti strašidlám" Kultúra roč. 2003, č. 22, s. 12, "Existuje slovenský neofašizmus ?" Extra Plus roč. 2003 č. 11 s. 17
** Proti sedemhlavému drakovi (Spolok slovenských spisovateľov Bratislava 1998), Zámery iredenty v plnej nahote (spoluautor, Kubko Goral Bratislava 1999), Hra o Slovensko (JUGA Bratislava 2000)

Ako maďarizovať slovenčinu, alebo Hrnček v porceláne...

Ad: Anton Hrnko, Čo trápi Slovenskú akadémiu vied, alebo ako maďarizovať slovenčinu In: Literárny dvojtýždenník 25. 3. 2009

Aktuálne vojenský historik A. Hrnko kritizuje SAV, píše jej otvorené listy, deje sa totiž niečo neslýchané: V akadémii vied, konkrétnejšie v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra a v Historickom ústave sa za uplynulé roky naakumuloval určitý mravný kapitál a spoločne pripravujú aktivity na vymazanie jednej z najneslávnejších kapitol slovenskej jazykovedy a historiografie - pokusu o primitívnu manipuláciu s identitou uhorských historických osobností prostredníctvom inštitucionálnej falzifikácie autografu ich priezvisk cez Pravidlá slovenského pravopisu vydané v r. 1991.

Totiž identita je Vám náramne zvláštna vec. Nedá sa uchopiť rukami, ani kúpiť, tobôž ukradnúť. Ona jednoducho len tak levituje v mysliach ľudí, núti ich robiť pre nich nevýhodné rozhodnutia, brať na seba riziko a čeliť násiliu. Individuálne identity vyvierajú z kolektívnych, sú v nich zakódované mravné posolstvá odovzdávané z generácie na generáciu a pre ich nositeľov sú dôležité. Ale nájdu sa i takí - a zďaleka nielen bývalí politruci - ktorí by sa tých svojich najradšej zbavili a obliekli si nejaké nové. A aby im azda nebolo ĺúto, najradšej by identity zbavili aj tých ostatných, alebo ich aspoň obdarovali tou svoou novonadobudnutou...

Človek neďaleký by mohol považovať za samozrejmosť, že západnej civilizácii je vlastný rešpekt voči jedincovi ako neopakovateľnej ľudskej bytosti so svojimi individuálnymi znakmi a preferenciami a identitou. V slovenských reáliách by však rýchlo naďabil na niektoré miestne zvláštnosti akoby z iného sveta - napr. keď ženským priezviskám, ktoré v jazyku ich majiteliek azda nie sú náhodným zhlukom slabík, pripájajú komické prechyľovacie koncovky z iného jazyka. Samozrejme nie z nízkych úmyslov, božechráň. Ale preto, lebo tak káže zákon, prípadne aspoň nejaký ministerský obežník, alebo v najhoršom prípade aspoň pravopisná príručkka. Lebo iniciátori podobne láskavých darov nie sú len horliví národovci, ale ešte aj zbabelci na pohľadanie. Svoje pravé pohnútky dôsledne skrývajú a oni dobre vedia prečo...

My sa však vráťme k novodobým pokusom o manipuláciu s identitou, ktorých tradícia je relatívne nová. Veď kedysi nositeľov uhorských priezvisk nenútili ku zmene mena, naopak - po r. 1919 to bol dôležitý a vítaný poznávací znak človeka určeného na okradnutie.

Niektorých prvorepublikových demokratov nesmierne iritovali napr. aj šľachtické tituly - zdalo by sa, že o takýto efemérny majetok majiteľa ani nemožno olúpiť - tu by sme však podcenili vynaliezavosť republikánskeho ducha, ktorý sa vysporiadal aj s touto otázkou - zákonom. Našťastie boli vo svojom odpore k šľachte dostatočne selektívni - napr. taký zámok v Topoľčiankach sa demokratom veľmi zapáčil, ono bodaj by nie, ak uvážime ako lacno ho od Habsburgovcov, ktorým patril, "kúpili" :-)

Milí republikáni však čoskoro opustili scénu (doslova uleteli) keď sa do popredia predral ujo Adolf, vedľajším povolaním krstný otec slovenskej štátnosti... On mal tiež problém s priezviskami niektorých jedincov, preto im nahradil mená čísielkami a veľmi prakticky im ich rovno nechal vytetovať na predlaktia, aby svoju novú identitu náhodou nestratili...

Ani krsňatá sa nedali zahanbiť a po vojne v ošiali budovania slovanského národného štátu premenovávali ulice, alebo rovno celé obce. Často vo veľom strese a tak sa niekedy aj postrácali nejaké tie "zbytočné hlásky", napríklad Kolárovo malo naveky uchovať dobrú pamiatku istého Jána Kollára...

Maďarčinou bolo v tom čase zakázané hovoriť na verejnosti a "uhorské priezvisko" vystavovalo nositeľa už nielen okradnutiu, ale priamo deportácii. Stačí si nalistovať úradné vestníky z týchto rokov - majú stálu rubriku "Zmeny priezvisk" v ktorej sa to hemží oznámeniami Povereníctva vnúta o tom, že napr. Arpád Brüll z Ban. Štiavnice bude odteraz Besedom, kým Štefan Tóth z Budatína bude sa volať Tatranským (Úr. vestník č. 45/1946).

Rodoľubi orlým zrakom odhaľovali pravú identitu pomaďarčených Slovákov z juhu Slovenska a umným dohováraním ich veľmi rýchlo zreslovakizovali - žiaľ neskôr už doba týmto bohumilým praktikám nepriala a čerství reslovakizanti zasa zremaďarizovali a vrátili sa od svojej pravej národnosti k tej nepravej...

Takže pôda už bola patrične pripravená, keď v roku 1977 vskutku dozrela doba na založenie Komisie pre historické termíny pri Historickom ústave SAV. Schádzala sa viac menej pravidelne až do roku 1981. Určite nemôžeme hádzať všetkých aktérov oných čias do spoločného vreca. Predseda uvedenej komisie Richard Marsina sa azda pôvodne aj chcel zaoberať starými historickými termínmi pre župných, súdnych, mestských, vojenských hodnostárov, pre jednotlivé vrstvy obyvateľstva a pod., ale verejnosť žila Antichartou a spoločesnký dopyt po protimaďarských provokáciách v radoch slovenských inteligentov prvej generácie bol tak veľký, že už na prvom zasadnutí komisie sa pozornosť zvrtla na problematiku písania uhorských šľachtických priezvisk. Na piatom zasadnutí komisie bol prehlasovaný návrh predsedu komisie R. Marsinu, ktorý chcel v priezviskách meniť iba hlásky nevyskytujúce sa v slovenčine (mohli by sme ich nazvať hláskami zbytočnými :-) a bol schválený návrh predložený Pavlom Horváthom a Františkom Sedlákom, ktorí vytvorili aj praktické ukážky transformácie najčastejšie sa vyskytujúcich uhorských šľachtickkých priezvisk na slovenské šľachtické priezviská. Slovenská historiografia sa náhle zaľudnila celou plejádou zbrusu nových slovenských historických postáv od Palúckeho (Palugyai) až po Svätojánskeho (Szentiványi). Nezabudlo sa ani na takých synov slovenského národa ako Košut či Petrovič (a či Petéfi ?) a rovnaký osud bol nepochybne pripravený aj pre ďalšieho strateného syna slovenského národa Františka Múčku (provizórne zvaného Ferencom Lisztom).

Po uvoľnení pomerov v r. 1989 sa opäť dostala na pretras aj táto už uzatvorená kapitola a vo vzácnom súdružskom súzvuku ozvali sa prvé disonancie. V snahe potlačiť ich sa vlastencom podarilo presadiť do Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1991 nenápadnú kapitolu o písaní tzv. uhorských priezvisk. Znie pozoruhodne: "Mená osôb vystupujúcich v uhorskom období slovenských dejín (do roku 1918), písané dosiaľ nejednotne (zložkovým, alebo maďarským pravopisom), sa píšu podľa zásad slovenského pravopisu; odstraňujú sa aj zdvojené a ďaľšie nefunkčné písmená, najmä h, a kvantita v nich podlieha rytmickému zákonu. Napríklad: Pázmány sa píše Pázmaň, Rákóczi/Rákóczy sa píše Rákoci, Forgách/Forgács sa píše Forgáč, Zichy sa píše Ziči...''

Unikátny odstavec a súčasne ojedinelý intelektuálny výkon (krása výrazu "uhorské obdobie slovenských dejín (do roku 1918)" sa ešte vystupňuje, ak logicky nazveme periódu po r. 1918 slovenským obdobím slovenských (a či uhorských ?) dejín. Celé tragično uhorskej reality precítime aj vo vete, podľa ktorej sa mená osôb oných čias písali nejednotne (zrejme i samotnými nositeľmi týchto mien) - už aký útlak to musel byť, aby človek miestami zabúdal vlastné priezvisko ?!.

Rebelantské hlasy však neustali a z vážených kodifikátorov si začal uťahovať kde-kto. Napr. v čísle 1/1999 Historického časopisu sa proti vtedy už kodifikovaným pravidlám vyslovila Eva Kowalská. P. Horváth, ktorý napriek jednej zbytočnej hláske vo svojom priezvisku úspešne zdolal svoju grandióznu úlohu a prakticky vrátil slovenskému národu Bernoláka (od čias raného Rapanta zavrhnutého maďaróna), vo svojej odpovedi "Neuvážený návrh na zrušenie slovenskej transkripcie starých rodových mien a priezvísk" v HČ č. 2/1999 to síce mladej dáme vytmavil, situácia sa však začala uberať nepredvídateľným smerom.

Že si z vlastencov-kodifikátorov strieľajú už aj v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV, svedčí napr. úvodná poznámka jej riaditeľa Slavomíra Ondrejoviča v jednej z jeho prednášok venovaných jazykovedcovi Czambelovi: "Ako si každý môže všimnúť hneď na prvý pohľad, v týchto názvoch sa zachováva pôvodný spôsob písania mena Samo Czambel (teda nie Cambel). ... Hoci aj naše Pravidlá slovenského pravopisu kážu písať meno Czambel ako Cambel, domnievam sa, že je vhodnejšie graficky zachytiť toto meno tak, ako si ho písal sám pôvodca, o ktorom dobre vieme, že by sotva súhlasil s tým, keby vedel, ako sa dnes manipuluje s jeho menom. Potvrdzuje to aj list Ľudovíta Riznera Andrejovi Kmeťovi z 29. novembra 1904, kde sa píše: „Czambel by mu oči vydriapal, keby ho písal Cambel“

Hľa do akého nevábneho oného šľiapol zasa svojou neomylnou intuíciou náš smutno-krásny hrdina Anton Hrnko (a nemali by sme ho premenovať z českého Hrnka na slovenského Hrnčeka ?). Útechou nech mu je skutočnosť, že medzi komickými falzifikátormi sa ocitol v spoločnosti seberovných :-)