Jukebox, alebo Július Handžárik a jeho texty zabudnutia a nenávisti

Júliusa Handžárika zastihla nežná revolúcia vo veku 59 rokov. Jeho generáciu poznačila vojna, chrbtovú kosť zlomil socializmus, aby ho v prakticky dôchodkovom veku osud vypľul do zmätku ekonomickej aj spoločenskej transformácie. Dnes už 79-ročný publicista nemal veľa šancí nájsť onen pevný bod, o ktorý by sa mohol oprieť a nezablúdiť v novej situácii - či to boli vrodené predispozície a či onen otrocký reflex človeka sformovaného v totalitnom systéme - isté je len, že ho doviedli ta, kam by slušný človek nemal zablúdiť. Nevieme, či súc redaktorom plátku Slovenská republika, bol rozorvaný rovnako, ako jeho dávny predchodca Milo Urban denne zápasiaci s vnútorným imperatívom nepodielať sa ďalej na diablovej práci na poste šéfredaktora Gardistu, faktom ostáva, že súc neobdarený Urbanovym talentom sa rovnako ako ten nedokázal vzoprieť zlu.

Handžárik sa v Mečiarovej ére smutne preslávil antisemitskými a nenávistnými článkami*, ktoré ho diskvalifikovali zo slušnej spoločnosti a teraz, v záverečnej rovinke, keď iní žnú plody svojej celoživotnej práce, starý pán svojim rozhodnutím vydať súborne svoje "dielo", opäť si "šije z ostudy kabát". A zdá sa, že to už bude kabát posledný, v ktorom sa vyberie aj na cestu do večnosti ... a zabudnutia.

Zatiaľ vyšli knižky dve (ale ak mám správne informácie, malo by ich byť spolu až päť): Maďarské podvody (Eko-Konzult Bratislava 2009, 142s.) a Maďarské blúznenie (Eko-Konzult Bratislava 2009, 160s.) Svojim žánrom ich možno zaradiť do mútnej vlny "literatúry nespracovaných frustrácií" reprezentovanej dielkami Dušana Slobodníka**, alebo Hanďžárikovho redaktorského kolegu Jerguša Ferka, so smutne známym štvavým opusom ktorého (Maďarské sebaklamy, Matica slovenská Martin 2003) je podobnosť dilógie priam do očí bijúca.

Pri čítaní literatúry tohoto typu má človek pocit, že vznikla pre potreby orwelovských "desaťminútoviek nenávisti", že ide o čisto funkcionálny tovar, na ktorý sa nedajú uplatniť nielen estetické kritériá, ale ani elementárne požiadavky zdravého rozumu. Nie sú určené na vecnú a konštruktívnu, tobôž vedeckú diskusiu, ide o súvislý prúd tendenčnej propagandistickej hatlatiny, a keďže ide navyše o re-kompiláty zo všakovakých minulých prác, v knihách úplne absentuje štruktúra a vnútorná logika - ak za ňu pravda nepovažujeme logiku Jukeboxu - vhodíš mincu a dostaneš svoje 3 vety zabudnutia a nenávisti.

Lebo ani na chvíľu nezabúdajme, že tieto nenávistné floskuly nie sú samoúčelné a plnia silnú substitučnú funkciu. Majú pomôcť "zabudnúť" a vytlačiť nevhodné asociácie z vedomia čitateľa. Veď prečo by už mali p. Handžárika privádzať do nepríčetnosti nejaké latinské kroniky z 12. - 14. storočia - Ak by hneď aj Anonymova Gesta Hungarorum, Budínska kronika, Obrázkové kroniky, Kronika magistra Jána a množstvo ďalších boli vo vzácnej zhode iba súpisom účelových vyfabrikovaných klamstiev ako tvrdí autor a ak by sa o ne aj opierala akademická maďarská historiografia, ktorú autor obviňuje z chorobnej snahy "vymýšľať si nepravdivé príbehy" (sic! :-), stále nedostávame odpoveď na otázku - už prečo by to malo trápiť slovenského čitateľa. Nuž a tuje pes zakopaný - skutočnými legendistami sú pán Handžárik a spol. - len na ich nešťastie - ó beda - nemôžu sa oprieť o nejakú tú kroniku z 12. storočia, alebo aspoň "sporný" rukopis královodvorského typu.

Nebyť tejto okolnosti, nepochopili by sme ani rozhorčenie starého pána, keď v súvislosti so svätoštefanskou korunou hovorí o jednom z hlavných maďarských sebaklamov a lživej rozprávke, ktorou "Maďari 800 rokov balamútia maď. ľud a historikov celého sveta" (sic! :-). Táto koruna totiž "nikdy nebola na hlave Sv. Štefana" a až od 13. storočia ňou začali korunovať uhorských kráľov. To je podľa Handžárika ten jasný dôvod, prečo nemôže byť symbolom tisícročného Uhorska, a je len "koncentrátom fikcie maďarskej štátnej idey", ktorú Handžárik vysvetľuje ako ideu podrobenia si a pohltenia nemaďarských národov karpatskej kotliny "fiktívnym a štatistickým maďarským politickým národom". Aj samotný pojem "tisícročného Maďarska" (sic! :-) je podľa autora používaný maď. expanzionistami na maskovanie "bývalého žalára národov - Uhorska".

Jeden by mohol skúšať vyvracať tieto nezmysly - Uhorsko tieto národy nepohltilo, ale diferencovalo, sformovalo a chránilo (a že neobišli najhoršie svedčí nielen existencia slovenského a chorvátskeho národa, ale naopak aj neexistencia lužickosrbského národa, ktorý nemal to šťastie žiť v podobnom "žalári"), mohol by uvádzať nespočet príkladov, ako do tohoto žalára národov prúdili zástupy utečencov - Srbov, Rumunov, Čechov (po Bielej hore) , Židov, Cigánov,... koniec koncov ako sa Slováci vracali z Ameriky - ale podarilo sa už niekomu diskutovať s Jukeboxom ?

Miestami sa autor ocitne až v psychedelickej rovine a jeho samého museli prekvapiť konštrukcie, ku ktorým dospel: Tak napr. keď konštatuje, že po Moháči bola maďarská politika trójskym koňom cudzích záujmov, na ktoré plynulo nadviazalo 50 ročné posluhovanie Moskve, za ktoré bola honorovaná sov. súhlasom s genocídou menšín a ako jediný štát východného bloku mohol "bezohľadne aspoň štaticticky zlikvidovať menšiny" (zámerná štylistická nešikovnosť je súčasťou autorovej tvorivej metódy). Nie je ťažké uhádnuť, že podobné vety vznikli ako dôsledok nespracovanej frustrácie z maďarského ozbrojeného povstania proti Rusom 1956, a azda ešte ťažšej frustrácie z etnických čistiek organizovaných čsl. úradmi v r. 1946-48 v rámci ktorej až 3/4 odhadovaného počtu obyvateľov slov. pôvodu v Maďarsku odmietli ponuku čsl. vlády stať sa nástrojom týchto čistiek a prihlásiť sa na presídlenie v rámci Výmeny obyvateľstva.

Iná veľká frustrácia starého pána (možno tá najväčšia, ak uvážime že 18 z 20 položiek zoznamu použitej literatúry v závere 1. knižky a takmer polovica jej rozsahu je práve o Petőfim) sa volá Sándor Petőfi. Z jednej strany ho z ľahkej ruky nazýva agresívnym maďarónskym renegátom inokedy prosto odpadom, z druhej strany vyčíta maďarskej historiografii, že nezdôrazňuje v dostatočnej miere jeho čistokrvnú slovenskosť čo do tretice vyčíta i českej a slovenskej historiografii. Handžárika nepresvedčili maď. historici exaktnými dôkazmi o jeho smrti "v bojoch maďarskej 'revolučnej' armády proti sedmohradským revolucionárom" (ťažko pochopiť, z čoho pramení ten mentálny blok brániaci nazývať uhorskú reolúciu revolúciou) preto sa kloní skôr k verzii, že "z bojiska zmizol na neznáme miesto".

Starý pán je rozhorčený faktom, že v Bratislave stojí Petofiho socha a tiež "nepatričným mediálnym revom", ktorý sa na Slovesnku strhol potom, ako bola socha v marci 2001 počmáraná hanlivými nápismi. A ak podobné hanobenie priamo neschvaľuje, tak len "z čisto humánnemu súcitu s týmto nešťastným človekom". Tento "nešťastný človek" si totiž na krížnych cestách - Handžárikom rozpoznaných - vybral zle: Medzi národnou identitou a systematickým brutálnym maďarizačným nátlakom si vybral druhú cestu (nech už to znamená čokoľvek) a medzi serióznym štúdiom a ľahkým žonglovaním s maďarskou básnickou rečou si takisto vybral zle. Tak žalostne skončil slovenský mládenček z viny vlastnej osobnej slabosti a pod tlakom psychopatickej maďarskej spoločnosti a stal sa národným hrdinom a najväčším maďarským básnikom všetkých čias. Veru bol by si vybral správne i stal by sa etalónom cti... stal by sa takým Karolom Kuzmánym napríklad! Nežongloval by básnickým slovcom nadarmo - písal by udania. "Za pravdu horiac" samozrejme.

Psychedélii sa nám nevyhnúť ani v súvislosti s Petofim - to keď p. Handžárik zostavil priamo príručný slovníček, aby dokázal, ako tento Alexander Petrovič (na rozdiel od autora príručného slovníčka) nevedel po maďarsky. Čitateľa sa zmocňuje až pocit neskutočna - a podozrenia, že tieto konštrukty azda nevznikali v stave rýdzo triezvom.

Nuž zapsychologizoval si starý pán - triezvy a možno aj nie celkom - nehľadal on odpovede na racionálne otázky (a vari otázky aj zabudol cestou) i nenašiel odpovede... Možno nabudúce.



----------------------------------------
* Slovenská republika 7. 4. 1998, s. 15, Kultúra roč. 2003, č. 5, s. 7, "Bojovníci proti strašidlám" Kultúra roč. 2003, č. 22, s. 12, "Existuje slovenský neofašizmus ?" Extra Plus roč. 2003 č. 11 s. 17
** Proti sedemhlavému drakovi (Spolok slovenských spisovateľov Bratislava 1998), Zámery iredenty v plnej nahote (spoluautor, Kubko Goral Bratislava 1999), Hra o Slovensko (JUGA Bratislava 2000)