Ladislav Deák (narodený 13.01.1931 v malej rusínskej dedine Markovce, okres Michalovce) sa od posledného prevratu živí spriadaním protimaďarských pamfletov a nemožno tvrdiť, že by čas pridával jeho príspevkom na kvalite. Pred odchodom na dôchodok pôsobil v akademickej sfére (HÚ SAV) a dnes si v spoločnosti býv. nomenklatúrnych kádrov a národovcov s r. o. musí pripadať ako oná zlatá muška na kope hnoja, o ktorej písal francúzsky spisovateľ-naturalista Émile Zola.Predstavované dielko je kompilát z Deákových článkov, ktorý vyšiel pôvodne v r. 1996 pod názvom "Slováci v maďarskej politike v r. 1918-1939". Druhé vydanie je podľa autora "spestrené dobovými ilustráciami" čoho dôkaz si môžeme všimnúť hneď na prebale knižky. Nedozvieme sa žiaľ, čo viedlo autora k zmene názvu knižky, čo by bola vzhľadom na 2. nezmenené vydanie veľmi zvláštna prax i keby sme nezaregistrovali nonsens v novom názve dielka, keď obdobie medzi Trianonom a "Malou vojnou" má byť obdobím medzi dvomi vojnami. Nazývať mierovú konferenciu vojnou je veľmi svojrázne i keď vymyslieť "Malú vojnu" bol tiež počin z radu nevšedných...
Úvodný príspevok je charakteristickou perlou L. Deáka. Je nazvaný "Gróf Albert Apponyi a Slováci" a autor nás obšťastní hneď niekoľkými samodokazujúcimi formulkami zo svojej zbierky, ktoré mu aj vystačia na charakteristiku Apponyiho.
Dozvieme sa, že Apponyiho prejavy pôsobili akoby kultivovane a demokraticky, ale muselo ísť iba o pretvárku, veď aristokrat Apponyi bol nepriateľ spoločenskému pokroku a revolučných premien.
Vzápätí odznie kľúčova sentencia, keď sa čitateľ dozvie, že maďarskú spoločnosť v druhej polovici 19. stor. charakterizoval netolerantný maďarský šovinizmus sprevádzaný násilnou maďarizáciou nemaďarských národov.
Nasleduje nešikovná ekvilibristika so zamieňaním adjektíva "uhorský" na "maďarský", z ktorej vypadne vskutku svojrázna veta, že A. "chápal Slovákov ako súčasť maďarskej štátnej idey, v ktorej sa všetci občania Uhorska pokladali za Maďarov nezávisle od toho, akou rečou hovorili a k akej národnosti sa hlásili." Zvláštne, že p. Deák štát nazýva Uhorskom, ale štátnu ideu uhorskou nenazýva. Tiež je veľmi zvláštne, že na uhorskej štátnej idei si nevšimne práve jednu drobnosť a to, že všetkých občanov štátu pokladá za rovných nezávisle od národnosti. A tu by bolo p. Deákovi s čím porovnávať - napr. s preambulou slovenskej ústavy :-) S rovnakou dávkou cynizmu napáda Apponyiho školské zákony za zavedenie výuky štátneho jazyka na ľudových školách zabúdajúc na slovenskú školskú prax. K dialektike takéhoto typu sa človek zrejme neprepracuje zo dňa na deň - tento typ jednostrannosti si vskutku vyžaduje i iné osobnostné kvalíty, napr. dávku celkom profánnej bezočivosti. Tu niekde nachádzame i odpoveď na otázku, prečo takéhoto akademického klasika zahraničie po celý čas ignoruje a až doteraz od neho nevydali žiadnu knižku...
Ďaľšia z čarovných formuliek, donekonečna recyklovaných, znie: "K akým následkom viedli smutne známe apponyiovské školské zákony v praxi, poznáme zo spomienok našich otcov a materí, ktorí už v útlom veku museli naspamäť odriekať maďarské texty, ktorým nerozumeli, pričom každý omyl a prerieknutie sa po slovensky mali za následok prísne fyzické tresty." I keby sme opomenuli, že ide o didaktický nonsens a ťažké znevažovanie slovenských detí, ktoré sa - rovnako ako všetky deti sveta - rýchlo adaptujú, a naučia nový jazyk bez problémov, nemôžeme opomenúť fakt, že z pamätí Hlinku, Šrobára, alebo Šoltésovej je doložený opak. Uvedení dejatelia ukončili ľudové školy bez toho, aby vedeli čo i len ceknúť po maďarsky - na ľud. školách, ktoré navštevovali sa totiž úradný jazyk vôbec nevyučoval... a to v prostredí "netolerantného maďarského šovinizmu, ktorý charakterizoval maďarskú spoločnosť v druhej polovici 19. stor. a ktorý bol sprevádzaný násilnou maďarizáciou", ak by sme pravda mali veriť Deákovi.
L. Deák si vzápätí spomenie na Bjonsona a jeho "zničujúcu" kampaň proti Apponyimu... Možno disponuje L. Deák inými prameňmi než my, lebo nám sa skôr zdá, že to Bjornson sa zosmiešnil, keď sa nechal (na rozdiel napríklad od Tolstého) "nachytať" Kálalom. Tak sa nám marí, že aj na pamätnú mníchovskú konferenciu, z ktorej chcel vystrnadiť Apponyiho, necestoval nakoniec on...
Rovnako floskulke o "plamennej reči slovenského poslanca Jurigu v uhorskom sneme v októbri 1918" môže uveriť práve a len ten, kto túto "plamennú reč" známeho excentrika nikdy nečítal (a dodajme, že to je práve prípad slovenského čitateľa). Nám sa na uvedené improvizácie až bláboly javí výstižnou skôr charakteristika Š. Tiszu, ktorý "plamenný prejav" nazval stručne "grajciarovou komédiou".
Deák ďalej uvádza Apponyiho vetu "Česko-Slovensko je púhou fantáziou" a "Slováci v severných stoliciach si neželajú opustiť Uhorsko" ako príklad absolútneho nedostatku realizmu. My si naopak myslíme, že p. Deák považuje svojich čitateľov za hlupákov. Asi by nebolo pre neho celkom triviálne dokázať ani to, že Česko-Slovensko vzniklo s pomlčkou, nieto ešte, že bolo "vyjadrením želania Slovákov opustiť Uhorsko". Preto sa opäť utieka k starostlivo naformulovanej floskule aby potom trielil rýchlo preč z tenkého ľadu!
Ale asi najhlúpejšieho neprofesionalizmu sa dopúšťa L. Deák ako historik, keď pojednávajúc o nástupe Károlyiho vlády zabudne?-zamlčí?-nevie o tom? (L. D. totiž nevedno z akého dôvodu desaťročia predstiera, že ovláda maďarčinu) existenciu Apponyiho listu Károlyimu z 29. 12. 1918, z ktorého je celkom zrejmé, že Apponyi "nezutekal" a v miere svojich možností zápasil ďalej.
Celkom nepravdepodobne sa javí i príbeh bez uvedenia prameňov o tom, ako mali čsl. úrady zachrániť Apponyimu život poskytnutím azylu na jeho statku v Eberharde v čase Kunovej "hrôzovlády". Nejaví sa to 2x pravdepodobné, keďže Malinovo (Eberhard) ležal priamo pod nosom útočiacich boľševických oddielov a naopak je známa epizóda stretnutia Šrobára s Kunom v Komárne začiatkom mája 1919. Tu zapracovala zrejme autorova bujná fantázia, keď skombinoval Károlyiho pražský azyl a fakt, že Apponyi bol (resp. mohol byť) na svojom panstve v máji-júni 1919 prítomný.
Rovnako hlúpy neprofesionalizmus je zamlčanie Apponyiho protestov proti prehmatom ("bielemu teroru") Horthyho jednotiek. Z nejakého dôvodu je Apponyi vykreslovaný ako Horthyho prívrženec a celkom hlúpo lživo sú vykresľované aj okolnosti dosadenia Horthyho k moci. Podľa Deáka nie Dohoda dosadila Horthyho k moci v krajine okupovanej Rumunmi, ale dostala sa ona k moci vlastnou silou a s programom revízie Uhorska).
Že sa pri pojednávaní o Apponyiho účasti na parížskej mierovej konferencii opäť akosi zabudlo práve na samotný prejav, z ktorého autor necituje ani slovo, nás už akosi ani neprekvapuje...
to be continued...
(Hypo)téza o sfaľšovaní uhorskej (a rakúskej) národnostnej štatistiky z r. 1910 bola kľúčovým stavebným prvkom v argumentácii československej delegácie na parížskych mierových rokovaniach v r. 1919-1920 a v podstate legitimizuje/spochybňuje hranice ČR a SR dodnes.
