Maďarizácia. O jednom konšpiračnom blude a motívoch jeho šíriteľov

Maďarizácia. Niet azda obyvateľa Slovenska, ktorý by nepoznal dôverne toto zlovestné slovo. Už 90 rokov, z detských liet a školských lavíc si fixujú túto tajomnú formulku stále nové a nové generácie Slovákov ... ako aj menšinových Maďarov. Porovnať tento dedičný hriech Maďarov možno azda iba s vinou Židov za ukrižovanie Ježiša Krista, božieho syna. A paralela sa črtá i v tom, že ani rímsky klérus – súc priamym dedičom Rimanov - za ukrižovanie Žida Krista neznenávidel seba, ale ... Židov. A hoci evanjelistom formátu Sv. Pavla slovenskí Hungarofóbi nikdy nedisponovali, vždy sa našli motivovaní apoštoli - rôzni "priatelia mieru", alebo "priatelia slovenského národa" z Foreign-Office, ktorí v čase najväčšej núdze prispeli nejakým tým zjavením.
Skúmať korene protimaďarských nálad v slovenskej spoločnosti nebude možné bez toho, aby sme sa aspoň okrajovo nevenovali aj iným oblastiam, predovšetkým pokrivenému jazyku, falošnej kultúrnej pamäti a fragmentárnemu historickému vedomiu.
V našich úvahách sa budeme musieť vrátiť ku zrodu pangermanizmu a reakcií naň fo forme pan-, austro- a neo- slavizmov a ich neskorým reinkarnáciám v podobe čechoslovakistického, resp. slovakofilského hnutia.
Táto skromná práca samozrejme nezmení stereotypy v myslení slovenských ľudí, ani nespôsobí hromadné precitnutie. I v najlepšom prípade môže pretendovať len na nálepku "iredentistického pamfletu", tak aspoň urobíme čo je v našich silách, aby tento pamflet nerobil hanbu svojmu menu :-)

Pritom nepochybujeme ani najmenej o dobrej viere radového obyvateľa. Je zrejme úprimne presvedčený o tom, čo číta a sám ďalej šíri. Snaží sa pospájať jemu známe fragmenty tak, aby dávali spolu aspoň aký - taký zmysel, veď žiť v zrozumiteľnom svete je základná ľudská potreba. Rovnako budeme zhovievaví aj voči slovenskej politickej triede, ktorá sa k protimaďarskému štvaniu utieka z núdze. Keďže ide zhusta o príslušníkov mestskej inteligencie v 1. generácii, zatiaľ je nereálne očakávať masový výskyt občianskych cností a dobrých mravov, ktoré by v konečnom dôsledku narovnali vzťahy. Neostáva než oceniť aspoň nevšedné budovateľské úsilie faľšovateľov histórie. Ide nepochybne o unikátny intelektuálny výkon na seba nadväzujúcich generácií funkcionárov, historikov a kultúrnych pracovníkov... o"najväčší slovenský priemysel". Plodom ich úsilia je zbrusu nové historické vedomie určené ako výbava pre nového slovenského človeka – Slovk-a, ktorého historická misia spočíva v udržaní – na vlne sociálnej demagógie a antimaďarizmu - národno-socialisického funkcionárskeho aktívu pri moci čo najdlhšie.

Kapitola 1.

Ты помнишь, как все начиналось?
Все было впервые и вновь.
Как строили лодки, и лодки звались
"Вера", "Надежда", "Любовь".
А. Макаревич, За тех, кто в море

Pamätáš, ako sa všetko začínalo?
Všetko bolo nové a poprvýkrát.
Ako stavali sa koráby
a tie koráby pomenovali: Viera Nádej a Láska
A. Makarevič, Na počesť tých, ktorí odchádzajú na more

Učenec, evanjelický kazateľ a jeden z veľkých nemeckých romantikov Johann Gottfried von Herder vo svojom diele Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit napísanom v rokoch 1784 až 1791 skúsil vyveštiť budúcnosť strednej Európy. V jeho víziach čakala Slovanstvo skvelá budúcnosť, kým Maďari mali byť do nejakých 100-200 rokov pohltení slovanským morom a ich jazyk mal zaniknúť. ("Da sind sie jetzt unter Slawen, Deutschen, Wlachen und andern Völkern der geringere Teil der Landeseinwohner, und nach Jahrhunderten wird man vielleicht ihre Sprache kaum finden") (16. Buch, II. Kapitel). Svojim spôsobom to bola logická dedukcia. Vo vzduchu zrela idea zjednotenia rozdrobených nemeckých štátov a v reakcii na tento pohyb vznikala aj silná dostredivá vôľa v slovanských etnikách. V nárazníkovej zóne týchto siločiar sa nachádzalo Uhorsko so svojimi historickými tradíciami vystavené silnej germanizačnej a centralizačnej politike Habsburgovcov, s pestrým mnohoetnickým obyvateľstvom, v ktorom sa po tureckom vpáde maďarské etnikum ocitlo v menšine. Národnostný pomer sa začal narovnávať až v posledných dekádach 19. storočia vďaka vyššiemu prirodzenému prírastku Maďarov, prirodzenej asimilácii mestského obyvateľstva a zvýšeného vysťahovalectva národnostného obyvateľstva. V roku 1900 dosiahol podiel Maďarov 51,4 % v roku 1910 54,4%.

Práve toto obdobie je slovenskými historikmi nazývané tuhou, inokedy najtuhšou ba až brutálnou maďarizáciou (t.j. 3% prírastok maď. etnika za 10 rokov). Tiež býva nazývané dobou "o 5 minút 12". Prostou trojčlenkou dôjdeme i k približnému času, koľko by trvalo týchto 5 minút pri rovnako brutálne pokračujúcej maďarizácii – na strovenie inojazyčného obyvateľstva by brutálna maďarizácia bola potrebovala minimálne ďaľších 150 rokov. Toľko času však Maďarstvu história nedožičila, keďže na scéne strednej a výchovnej Európy sa od začiatku 19. storočia začali objavovať navzájom si konkurujúce jazykové a kultúrne nacionalizmy Nemcov a slovanských národov. Zabiehajúc dopredu len pre porovnanie uveďme, že československým demokratom sa z väčšej časti podarilo realizovať ideu slovanského národného štátu za púhe 3 roky v období 1945-48...

V r. 1803 bol v Bratislave založený Ústav reči a literatúry česko-slovanskej (Institut der böhmisch-slowakischen Sprache und Literatur) nasledovaný v roku 1828 Spoločnosťou česko-slovanskou. (Pokračovanie)

Slovensko-slovenský dialóg o slovensko-maďarských vzťahoch spred 14 rokov

Pred takmer 14 rokmi 19. decembra 1996 uverejnil Rudolf Chmel článok v denníku Pravda o slovensko-maďarských vzťahoch. Na článok reagoval Viliam Fábry celostránkovou replikou v orgáne tzv. pronárodných síl Slovenský juh. Myslím si, že táto výmena názorov môže byť poučná i dnes.

O potrebe slovensko-maďarského dialógu alebo: Prečo nie sú vzťahy Slovákov a Maďarov dobré
Rudolf Chmel

Ešte sa iba začína nejasne črtať o čosi zmysluplnejšia a perspektívnejšia spolupráca niektorých opozičných strán Slovenska a už sa v rukách koalície ocitol jej najväčší tromf: takzvaná maďarská karta. Nie je to nič nové, ale vždy to v našom kraji zaberie. Táto koalícia zásluhou veteránov a veteránok vo vládnucom hnutí a nacionalistického satelitu, ktorý žije len vďaka tejto karte, od začiatku využíva maďarskú otázku na deformovanie vedomia spoločnosti, jeho falšovanie, vyvolávanie atmosféry permanentného ohrozenia, stupňovanie stáleho nepriateľského vzťahu medzi Slovákmi a Maďarmi - doma i za hranicami.

Jednoducho: karta je vhodná no strašenie Slovákov, najmä tým, že sa Maďari "odtrhnú", v lepšom prípade nás naisto napadnú, ako už toľko ráz v tomto storočí, alebo isto zapríčinia, že Slovensko bude isto rozdelené, medzi tvojich višegrádskych bratov, ktorí si ho rozoberú, a tak tak bude maximálne tvorif hraničnú čiaru medzi Poľskom a Maďarskom. Bolo by to smiešne, keby to nebolo srnutné. Takýmito hlúposťami totiž kŕmili o aj kŕmia túto spoločnosť navonok vážne sa tváriaci politici.
Nielen pred voľbami, hoci na Slovensku je pred voľbami stále. Aj preto je tzv. ma ďarská karta taká vďačná, ba výnosná. Keďže vládnuca koalícia strany maďarskej menšiny vytesňuje na okraj zámerne, vytláča ich do polohy nepriateľskej takpovediac hromadne, keďže sa absolútne nepokúša o produktŕvnu terapiu maďarskej
problematiky, keďže nemá v tejto veci nijakú koncepciu, neusiluje sa ani o tú naj minimálnejšiu komunikáciu, nieto ešte o dialóg, stav slovensko-maďarských vzťahov na Slovensku je zlý, veľmi jemne povedané, nie je dobrý. Realistickejšie povedané, je chladný, latentné konfliktný. A tento vzťah pritom podstatne určuje aj kvalitu vzťahov Slovenska a Maďarska. Ide totiž o spojité nádoby. Tou prvou je vzťah Slovákov a Maďarov doma, na Slovensku, vzťah slovenskej väčšiny a maďarskej menšiny transponovaný cez vzťah slovenských o maďarských politikov na Slovensku.

• KARDINÁLNY PROBLÉM
Tento vzťah, teda vyriešenie či aspoň terapia maďarskej otázky na Slovensku, vzťahu Slovákov a Maďarov na Slovensku, je kardinálnym problémom slovenskej politiky - vnútornej takisto ako zahraničnej. Nie nadarmo na jeho aspoň formálne vyriešenie, podpísanie a ratifikovanie základnej medzištátnej zmluvy medzi Slovenskom a Maďarskom, tak naliehali euroatlantické politicko-bezpečnostno-hospodárske zoskupenia i jednotlivé štáty, predovšetkým veľmoci. Nie nadarmo prijatie tejto zmluvy ako nezanedbateľnej záruky stability a mieru v strednej Európe bolo doslova akousi predbežnou vstupenkou Slovenska (aj Maďarska) aspoň do čakární NATO a EU. Takmer dva roky po podpise a po búrlivej ratifikácií zmluvy nie sú však vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi, medzi Slovenskom a Maďarskom dobré, nesvedčia o priateľskej spolupráci a dobrom susedstve, ako stoji v jej názve. Samotní signatári majú síce, opojení významom a ohlasom zmluvy pri jej podpise, sklon k preceňovaniu jej pozitívneho vplyvu na slovensko-maďarské vzťahy, ale realita nedáva ich ilúziám za pravdu.
Pravdaže, problém sa zrkadlí vo viacerých farbách Či priam trikolórach. Aj v Maďarsku je predsa ešte vždy populárne a vďačné (aspoň v politike, nechce sa veriť, že radového občana to môže väčšmi zaujímať) hrať s kartou menšín v susedných štátoch, ktoré sú podľa niektorých politikov dokonca v totálnom ohrození (čo je, pravdaže, nezmysel). Túto kartu zdedila dnešná maďarská socialisticko-liberálna koalícia od predchádzajúcej konzervatívno-kresťansko-národnej, ktorá ju mala priamo v erbe, a napriek nepochybné dobrej vôli má s jej terapiou ťažkosti. Keďže aj Hornovej koalícii niekedy takpovediac povolia nervy, stane sa jej, že podľahne nacionalistom viac, ako je zdravé. Naposledy sa jej to prihodilo pri povestnom júlovom maďarsko-maďarskom summite, čo si nepochybné sama uvedomila, hoci priznať si to, pochopiteľne, nemôže.
V dnešnom Maďarsku hrá s kartou menšín najmä opozícia (početne neveľká kým na Slovensku hrá s maďarskou kartou predovšetkým koalícia. Aj to zrkadlí permanentnú nekompatibilitu vlád u nás a v Maďarsku po roku 1989, čo je však problém inej úvahy.

• PREDSUDKY STÁLE ŽIVÉ
Nateraz je komunikácia slovenskej koalície, teda vlády, s maďarskou menšinou absolútne zablokovaná. A nejestvuje nijaký náznak, že by sa niekedy mohla oživiť. Cestu z tejto slepej uličky preto treba hľadať inde. Dialóg s touto vládou sa ukázal ako nemožný. Najvyšší predstavitelia koalície živia stále akútne nebezpečenstvo iredenty, hoci ratifikovaná zmluva hovorí veľmi jasne a nedvojznačne, že hranice sú nemeniteľné. Neverí jej signatár svojmu podpíšu? Takáto interpretácia (nebezpečenstvo iredenty spomína rád doma aj v zahraničí najmä V. Mečiar) lahodí slovenským ušiam napriek tomu, že sociologické prieskumy ukazujú, že drvivá Väčšina Maďarov na Slovensku je vyslovene proti iredente. A pre slovenskú opozíciu (aj tak v maďarskej otázke prestrašenú maďarskou kartou v rukách známych veteránov) značne zužuje manévrovací priestor a akú-takú vôľu po komunikácii či nedajbože kooperácii.
V. Mečiar na začiatku svojho posledného premiérstva pochopil aspoň jedno: že z. Hadiska svojich zahraničných snažení či aspoň minimálnej akceptability v zahraničí nepotrebuje zlé vzťahy s Maďarskom. No ako to už v slovenskej schizofrénii chodí, takýto zlý, alebo ešte horší vzťah s Maďarskom a Maďarmi mu vyhovuje z vnútropolitického hľadiska. Zmluvou si preto mohol, na chvíľu, vylepšiť svoji imidž v zahraničí. Od začiatku mu hrozilo nebezpečenstvo, že vnútropolitický vývoj Slovenska nebol ešte zrelý na to, aby do neho táto zmluva prirodzene zapadla.
Nie je isto náhoda, že nacionalisti na oboch stranách Dunaja, tu najmä koaliční, tam opoziční, reagovali na zmluvu hystericky. V Maďarsku sa nacionalisti navyše nazdávali,že Maďari by mohli predsa len čosi dosiahnuť, že nebodaj nastal čas nejakej satisfakcie starých krívd. Snívať však o posúvaní hraníc je nezmysel. Ale aj sen o tom, že sa Maďari ospravedlnia za maďarizáciu, Šurany, či Slováci za tzv. Benešove dekréty, výmenu obyvateľstva, reslovakizáciu je nielen ilúzia, ale priam donkichotstvo.
Iné je, že raz na tieto veci isto dôjde, že raz bude musieť ktosi na oboch stranách vysloviť to historické politické: prepáčte, odpusťte. Historické predsudky, falošné predstavy, nezvládnuté emócie o partnerovi však majú zatiaľ oveľa tuhší život ako si nielen naivní politici myslia.

• ZAČAROVANÝ KRUH
V dnešnej situácii je síce stále aktuálna nedávna výčitka Miklósa Duraya, že jedna zo slabostí slovenskej opozície spočíva v tom, že sa dodnes nerozhodla, či je ochotná spoluvládnuť s Maďarmi, ale má niekoľko chýb krásy. Bolo by možné položiť aj protiotázky: boli by Maďari ochotní ísť do vlády so Slovákmi s úprimnými zámermi, vo svetle toho, čo napríklad M. Duray vyhlásil v poslednom čase o politickej reintegrácii maďarského národa a boli by ochotní prijať také minimum pre konsenzus, že je Slovensko v dnešných hraniciach ich vlasťou? Nesiaha ich záujem len do chvíle, kým sa nevytvorí nejaká etnická autonómia či provincia, ktorú mali v pláne? Ako sa slovenské opozičné strany majú dať zapriahnuť so stranami či stranou, ktorá koketuje s veľkomaďarskými myšlienkami, so stranou a stranami, ktoré majú blízke kontakty s takými stranami v Maďarsku, ktoré nielenže boli proti medzištátnej zmluve, ale majú revizionistické a iredentistické zámery? A ako by strany Maďarskej koalície zastupovali záujmy integrovaného Slovenska? Prinajmenšom by sa museli zrieknuť n maďarstva (presnejšie faktickej identity záujmov Maďarska a maďarstva predovšetkým v zahraničnej politike) a museli by uznať, že o osude Maďarov žijúcich na Slovensku napriek internacionalizácii menšinovej problematiky a napriek pätnástemu článku medzištátnej slovensko-maďarskej zmluvy sa rozhoduje - na Slovensku.
Otázka M. Duraya adresovaná slovenskej opozícii je preto trochu, farizejská. Odhliadnuc od toho, že jeho osobné konotácie v slovenskom prostredí sú priam katastrofálne, čo je však iný problém. Pri akomkoľvek kalkulovaní so zmysluplným zapojením Maďarskej koalície do bloku so-slovenskou demokratickou opozíciou treba brať do úvahy krutú realitu, že Mečiar a koaliční nacionalisti vyjdú znova, ba už vyšli, s maďarskou kartou. Demokratická opozícia nemôže však na túto spoluprácu rezignovať. Ak je naozaj technokratická. Je to začarovaný kruh slovenskej opozície včera i dnes, ale raz ho bude musieť ráznejšie prekročiť.
Iná vec je, že i strany Maďarskej koalície budú musieť v tejto veci urobiť hlbšiu seba reflexiu, nevyhovárať sa na slovenskú neústretovosť, ale vyjsť ústretovo samy s kompromisnými návrhmi. Veď sú v jej radoch aj politici všeobecne akceptovatelnejší, schopní prekonať terajšie psychologické bariéry.

• V HRE JE DEMOKRACIA
Vo vedomí občanov Slovenska sú fixované isté stereotypy, silné predstavy napríklad o tom, že akékoľvek menšiny by sa mali podriadiť záujmom a požiadavkám väčšiny (v roku 1994 to bolo 87 percent a o zmenách niet správ), že by sa mali ráznejšie presadzovať záujmy slovenského národa (v roku 1994 si to myslelo 51 percent, o dva roky neskôr 49 percent). Musia si byť vedomé, že iba 20 percent Slovákov sa prikláňa k názoru, že na vrcholnom politickom rozhodovaní by sa mali zúčastňovať aj Maďari. Slovenskí politici aj ich sympatizanti si zhodne myslia, že Maďari na Slovensku žijú vcelku v priaznivých podmienkach (názor slovenskej opozície), ba dokonca, že majú nadštandardné práva, a preto by ich bolo treba obmedziť (tak uvažujú predstavitelia a voliči vládnej koalície). Ak sa pozrieme no výskumy agentúry FOCUS zo začiatku tohto roku, vidíme, že len 34 percent Slovákov uprednostňuje hľadanie vzájomne prijateľnej dohody s maďarskou rnenšiiou, kým spomínaných už 49 percent sa prihovára za razantnejšie kroky.
V hre je v tomto kontexte osud demokracie na Slovensku. "Maďarská karta", teda maďarská otázka je dnes tým, čím vydávame my Slováci správu nielen o Maďaroch a Maďarsku, ale najmä o sebe, o stave demokracie, o tom, akí sme. Vydávame svedectvo, žiaľ, aj o našej obmedzenosti, o tom, že sa ešte stále boríme s našou identitou, s tým, že náš výklad vecí je poplatný minulému storočiu, ktoré interpretujeme vždy oko slovensko-maďarský zápas, čo pretrváva nielen v osvete a výchove. Bez hĺbkovej slovenskej sebareflexie, bez reflexie slovenskej sub specie Maďarov sa však nedostaneme ďalej ani pri formulovaní perspektív slovenského štátu, ani pri jasnom artikulovaní štátnej doktríny. Takejto formulácii a artikulovaniu však musí predchádzaf dôkladný, permanentný dialóg.
Kto spolu nehovorí, ten sa nikdy nikdy nedohovorí!

P.S.: Neprepadám predčasnému optimizmu, ale dnešná povolebná situácia v Rumunsku sa zdá byť predsa len nádejná, aj keď analogickú situáciu sme v čomsi už zažili aj u nás, keď po novembri '89 bola viac ako dva roky v koalícii vtedajšia Maďarská nezávisia iniciatíva, dnešná Maďarská občianska strana: Rumuni nedávno podpísali dlho sa rodiacu zmluvu s Maďarmi a zdá sa, že táto zmluva, napriek pokriku nacionalistov na oboch stranách, mala predsa len blahodárnější vplyv na praktickú politiku, na rumunsko-maďarské vzťahy i na situáciu Maďarov v Rumunsku. Drvivá väčšina rumunských Maďarov (830-tisíc hlasov) podporila demokratického prezidenta, ich politickí reprezentanti sa rozhodli vstúpiť do vlády. Rumunské voľby ukázali, že nemožno donekonečna nezodpovedne hrať s maďarskou kartou v tom zmysle, že Maďarom ide len o nejakú deštrukciu či anexiu. Nacionalistickej demagógii možno čeliť inou „kartou" - demokratickou, proeurópskou, prointegračnou, ktorá je schopná zredukovať nacionalizmus i v takejto krajine. Napriek všetkému by teda demokratické, jedine autentické riešenie vzťahu Slovákov a Maďarov, Slovenska a Maďarska mohlo mať svoj happyend. Ale iba vtedy, ak si vysúkajú rukávy slovenskí a maďarskí demokrati. Lebo, pripomeňme si naposledy, ide o demokraciu. Teda o všetko.

(Autor je historik, literárny vedec a bývalý diplomat)

---------------------------------------------------------------

O VZŤAHOCH SLOVÁKOV A MAĎAROV
Viliam Fabry

Bývalý veľvyslanec ČSFR v Maďarsku Rudolf Chmel uverejnil 19. decembra 1996 v Pravde obsiahly článok „O potrebe slovensko-maďarského dialógu", v ktorom sa snažil odpovedať na otázku „Prečo nie sú vzťahy Slovákov a Maďarov dobré". Pri jeho čítaní nemôže človek vysloviť, alebo aspoň nemo pocítiť údiv nad tým, ako málo vie bývalý diplomat, inak literárny vedec, o súčasnej politike vlády SR k Maďarsku. Malá československá encyklopédia o ňom predsa píše, že sa zaoberá slovensko-maďarskými vzťahmi a okrem iného publikoval aj štúdiu Literárne vzťahy slovensko-maďarské, a napriek tomu dochádza často v tomto článku k podivným konštatovaniam.


Tvrdí, že táto koalícia zásluhou veteránov a veteránok vo vládnucom hnutí (odpusťme mu tento slovník!) vraj využíva maďarskú otázku na deformovanie vedomia spoločnosti, jeho falšovanie, vyvolávanie atmosféry permanentného ohrozenia, stupňovanie stáleho nepriateľského vzťahu medzi Slovákmi a Maďarmi - doma i za hranicami. Ako keby pán Chmel nevedel, že jedným z podstatných bodov programu každej maďarskej vlády je „starostlivosť o maďarské menšiny v zahraničí, hoci by mala dosť čo robiť, keby sa chcela úprimne starať o svojich trinásť menšín a etnických skupín. Napriek tomu zasahuje do záležitostí susedných štátov, čo nemôžeme kvalifikovať inak, ako, použijúc slovník pána Chmela,

vyvolávanie atmosféry permanentného ohrozenia.

Na druhej strane treba sa kriticky pozerať na to, že všetky doterajšie slovenské vlády, ale aj vlády bývalého režimu, sa o slovenskú menšinu v Maďarsku až trestuhodne málo starali. Je tiež nepochopiteľné, že
pán Chmel nevidel, že aj v čase jeho pôsobenia v Maďarsku sa na uliciach Budapešti predávali mapy s označením „Tisícročné Maďarsko" (Az ezeréves Magyarország). Boli to azda turistické mapy, ktoré majú dnešným Maďarom iba ukázať, kam až siahala ríša svätoštefanskej koruny? Iba ako historická zaujímavosť sa na mapách (bolo ich viacej druhov) uvádzali názvy slovenských miest a riek iba v maďarčine a aj vrchy boli označené iba po maďarsky - Gertach sa nazýval (alebo podľa autorov máp sa azda bude nazývať?) Ferencz József csúcs.
Nie je azda vyvolávaním atmosféry permanentného ohrozenia to, že nová maďarská vláda si po prevrate v roku 1989 zvolila za štátny znak symbol zvýrazňujúci dve časti starého Uhorska: Délvidéku a Félvidéku - červenostrieborné pásy a zelené trojvŕšie s dvojitým krížom?

Nemá nás to azda znepokojiť,

pretože v tomto prípade „kartu vhodnú na zastrašenie Slovákov", ako píše pán Chmel, nevytiahla naša vláda, ale v tom čase vláda na čele s J. Antallom, ktorý sa oficiálne vyhlásil za premiéra 15 milió-nov Maďarov, hoci v Maďarskej republike žije iba desať miliónov občanov, vrátane
menšín? Do počtu tých 15 miliónov iste započítal aj ten necelý polmilión Maďarov na južnom Slovensku, ktorí sú občanmi nášho štátu. Pán Chmel nemá pravdu ani v tom, že „vládnuca koalícia vytesrtuje strany maďarskej menšiny na okraj", pričom ten okraj nijako nedefinuje. Nazdáva sa azda, že by ich mala pribrať do vlády? Nestačí azda to, že sú plnoprávnymi zástupcami slovenských Maďarov (zatiaľ, čo slovenská menšina v maďarskom parlamente zastúpenie nemá) a že je toto zastúpenie počtom poslancov väčšie, než je štatistický podiel Maďarov na počte obyvateľov Slovenska? O aký okraj teda ide?
V článku ďalej hovorí, že sa naša vláda „absolútne nepokúša o produktívnu terapiu maďarskej problematiky". Ak autor chápe terapiu tak, že je to spôsob liečby, treba povedať, že opäť nemá pravdu. Predovšetkým preto, že táto problematika nie je vôbec chorá, keďže práva maďarskej menšiny v SR sú na takej úrovni, na akej nie sú práva menšiny v nijakom inom štáte. Maďarmi často spomínaní južné Tirolsko nie je ani typickým, ani porovnateľným prípadom z geografického, ani historického, ani sociologického hľadiska. A ak by sme potrebu terapie predsa pripustili, či azda liekom, aj keď nie odôvodnene potrebným, nebol zákon o označovaní obcí, zákon o písaní osobných mien a priezvisk, a či nie sú tiež určitou terapiou pribúdajúce školy s maďarským výchovným a vyučovacím jazykom na Slovensku? O čo účinnejšou terapiou na liečenie menšinovej
problematiky sú tieto opatrenia našej vlády, než bezzubý, nepoužiteľný a teda doteraz neúčinný zákon o národnostných menšinách v Maďarsku, ktorý je podľa slov jedného slovenského spisovateľa žijúceho v Maďarsku, iba akousi ponukou na lietanie pre vtáka, ktorému pristrihli kridla.
Ak je „stav slovensko-marfarských vzťahov na Slovensku zlý", ako to tvrdí pán Chmel, vinu na tom maju iba vodcovia (podľa českého historika M. Hübla zvodcovia) slovenských Maďarov, ktorí, podobne ako v 30. rokoch sudetskí Nemci,

kladú stále vyššie požiadavky.

Oni totiž, podobne, ako Henlem a Frank, vedia, že ich Slovenská republika nebude môcť splniť, že im nebude
môcť dať viac, ako im zaručuje naša ústava, ktorá im dáva plné politické, občianske a kultúrne práva. Jasným „nábehom" k vyslovovaniu ďalších požiadaviek je záver konferencie Maďarsko a Maďari žijúci za hranicami, v ktorom sa jasne vyslovuje požiadavka menšinovej autonómie. A keď si k tomu prečítame navm zákona o právnom postavení menšín (oni však dobre vedia, že ide len o maďarskú menšinu), ktorý vypracovali strany maďarskej koalície, v ktorom sa jasne hovorí nielen o územných samosprávach, ale aj o republikovej rade (maďarskej) menšiny, inak povedané o maďarskom menšinovom parlamente S nemalými kompetenciami,
vieme si predstaviť, čo by nasledovalo ďalej. To však ani nevyslovím, lebo tak ďaleko vývin udalosti nemožno pripustiť.
Škoda, že bývalý veľvyslanec ČSFR, ktorý mohol dobre poznať podmienky života slovenskej menšiny v Maďarsku a mohol ich porovnať s kráľovskými, aj keď nie svätoštefanskými podmienkami života slovenských Maďarov, toto porovnanie neurobil a nevyvodil podľa toho aj svoje názory. Takto totiž neprispel ani k slovensko-maďarskému dialógu, ni neodpovedal na otázku, prečo nie sú vzťahy Slovákov a Maďarov dobré a to je škoda. Od neho by totiž takéto pravdivé porovnanie malo aj patričnú váhu na oboch stranách Dunaja. Ešte raz - Škoda!