Neborák Konštantín Čulen...

Matica slovenská sa nedávno ocitla v paľbe kritiky zo strany ECAV (pozri) kvôli publikovaniu denníkov Konštantína Čulena z rokov 1945-46 (Konštantín Čulen, V amerických zaisťovacích táboroch, Matica slovenská Martin 2008) Dodajme že neprávom. Triezvouvažujúci človek uzná, že podobné opusy slovenských rodoľubov je lepšie mať publikované, než by strašili v archívoch čakajúc na svoju príležitosť - podobne ako je v tmavej ulici vždy lepšie mať podozrivé indivíduum na očiach, než aby nám bolo v pätách... Iná vec je, že pohnútky Matice zďaleka nesledovali prevenciu tohoto druhu, ale to už téma na inú úvahu (o konaní dobra nedorozumením)...

Kto bol Konštantín Čulen
Konštantín Čulen bol podľa úvodného medailónika Františka Vnuka predovšetkým zapáleným vlastencom. Pôsobil na poli slov. verejného a kultúrneho života v r. 1930-1945 tak úspešne, až sa ocitol v skupinke prchajúcich predstaviteľov vojnového slovenského štátu na čele s J. Tisom, ktorí ustupujúc pred boľševizmom padli do rúk Američanom v Kremmunsteri v Rakúsku. Kniha je zostavená z denníkových zápiskov autora tak, ako vznikali počas 9 mesiacov, ktoré strávil v zaisťovacej väzbe v období od 6. júna 1945 do 30. apríla 1946 až kým sa spoluprácou s americkou CIC z väzby "vyviazal". Z tábora Američania na základe žiadostí československých, maďarských, juhoslovanských úradov postupne "odoberali" dejateľov, ktorí boli následne doma súdení za kolaboráciu s nacizmom. K. Čulen mal to šťastie, že železná opona spadla skôr než naňho prišiel rad a tak sa vydaniu do Československa vyhol. Ostatne nie je isté, či to bola preňho výhra, ak si Čulenovo povojnové živorenie v USA a Kanade porovnáme s vcelku bezstarostným životom jeho druhov - napr. ďaľšieho člena skupiny Mila Urbana - ktorý po odpykaní si vcelku operetného trestu v ČSR si žil doma skromne a spokojne súc pionierom červeno-hnedého konsenzu (dosiahnutého vo svojej úplnosti až na dnešnom Slovensku).

Neláska K. Čulena k luteránom, alebo Ako Matica odmietla podávanú ruku ECAV
ECAV dráždia na Čulenových memoároch predovšetkým nenávistné floskuly, ktorými autor pri každej možnej i nemožnej príležitosti častuje Čechov i "luteránov". Ide pritom o skutočné perly ducha, napr. "... za čo to majú byť katolíci povďační slovenským evanjelikom? Za tie vraždy, národné súdy, krádeže, lúpenie a znásilňovanie? Zdá sa, že tak ako Slováci najväčších nepriateľov majú v Čechoch, práve tak doma slovenskí katolíci majú najväčších nepriateľov v slovenských evanjelikoch, ktorí sa v boji proti nim a za ich osobné hmotné pozície spoja i s čertom...". Čítajúc niektoré podobné úvahy by si človek najprv azda i pomyslel - reku tento Čulen sa určite riadi nejakým krajne striktným kódexom cti, preto tak príkro súdi... - keď však v inej pasáži komentuje dianie na Slovensku slovami "...Písali mu o senických luteránkach, ktoré sa kdesi poschovávali, a že to tam od Rusov poriadne dostali. Budú na to pamätať..." i krajne prajný čitateľ pochopí, čo za vysoké mravy hýbu týmto slovenským inteligentom...

Nemýľme sa však, ECAV nemá žiadne principiálne výhrady voči Matici, a v podstate ani voči Konštantínovi Čulenovi, kritizuje len rozhodnutie Matice "vydať z bohatého diela Konštantína Čulena práve tieto osobné, evidentne zaujaté zápisky". Nezabúda pripomínať Matici, že stoja na tej istej strane barikád (aj keď z mne neznámych dôvodov nespomína také slávne kapitoly spoločného zápasu - presnejšie delenia lupu - ako bolo obdobie Šrobárovho ministrovania v r. 1919, alebo vyhlásenie autonómie v okt. 1938 a slovákštátu v marci 1939, reslovakizačná a presídľovacia akcia v r. 1944-48, alebo koniec-koncov vytvorenie SR 1.1.1993) .

Vyhlásenie ECAV cituje slová evanjelického farára Samuela Mišiaka uverejnené v matičných SNN v marci 2009: „Matica slovenská má i v novodobých dejinách nezastupiteľnú úlohu. Matica stála pri Slovákoch v najťažších chvíľach, keď národu išlo o jeho zachovanie, doslova o život, osobitne v časoch násilnej maďarizácie. Myslím si, že ona je tá mať, ktorá vie svoje často rozhašterené dietky spájať, privinúť aj pokarhať, ak to treba. Verím, že tieto úlohy bude Matica slovenská plniť aj v budúcnosti“ a tým opäť raz podáva Matici otvorenú ruku - čo sme si, to sme si, hlavne že nás spájajú spoločné hodnoty - hoci z veľkého množstva spoločných hodnôt si i teraz, tak ako vždy, vedia spomenúť len na hodnotu jedinú - hungarofóbiu. Aby sme nanapínali ďalej čitateľa, prezradíme, že výzva ECAV bola vyslyšaná a preceda MS sa ospravedlnil (pozri tu), dosť bizarne objaviac, čo môže ľudákov a luteránov spájať - totiž viera v Boha.

Fero a Karol
Čulen udržiaval z väzenia čulú korešpondenciu so svojimi druhmi, najvýznamnejší z ktorých boli F. Ďurčanský a K. Sidor. Bol jasný zámer vytvoriť spoločnú emigrantskú organizáciu, dvaja protagonisti sa však rozchádzali vo svojich názoroch, čo viedlo bývalých spojencov k roztržke a neskôr k ľútemu nepriateľstvu. Bol to práve Sidor, Hlinkom určený za jeho nástupcu, ktorý na záver piešťanského zjazdu HSĽS v septembri 1936 presvedčil Hlinku prečítať a dať odhlasovať "alternatívnu" rezolúciu pripravenú Ďurčanským, ktorou rezolúciou sa HSĽS celkom neplánovane a prekvapivo i pre samotných delegátov prihlásila k národnému socializmu.
Bol to Sidor, ktorý sa po Homolovom puči a zosadení Tisa 10. marca 1939 stal predsedom autonómnej vlády a ktorý 11. marca 1939 odmietol ponuku od Hitlera (tú istú, ktorú o tri dni neskôr Tiso prijal). Ocitnúc sa v nemilosti cez vojnu pôsobil ako veľvyslanec vo Vatikáne a bol z ľudákov zdiskreditovaný azda najmenej. Po vojne presadzoval vyčkávaciu taktiku. Ďurčanský, iniciatívne v nemeckých službách vyhlásiaci samostatnosť vo viedenskom rádiu už v prvých dňoch marca 1939 bol po Salzburgu odsunutý z výslnia a nahradený Tukom a spol. V emigrácii bol oveľa agilnejší než Sidor, vydával rôzne proklamácie a petície. Následný vývoj ukázal, že bol aj lepší organizátor, minimálne v tom, ako sa votrel do priazne Š. B. Romana, ktorý mu neskôr aj financoval vydanie jeho 1000-stranového dielka "Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov" (tzv. Bielu knihu) z r. 1954. To však K. Čulen v r. 1945-46 ešte netuší, vo väzení sa cíti byť slabý a opustený a najradšej by videl zahraničnú emigráciu silnú a zjednotenú, aby mu účinne mohla pomôcť z jeho stiesneného stavu. Každým dňom očakáva vydanie do Československa a následný proces a z roztržky medzi dvomi hl. protagonistami "Karolom"a "Ferom" je patrične znechutený.

K akému poznaniu K. Čulen vo väzení dospel
Civilizačný zápas západných demokracií voči obom totalitným systémom Nemecku a Sov. zväzu vníma Čulen celkom obskúrnou až cynickou optikou človeka, ktorému je totalitný spôsob myslenia vlastný. Nevie sa vynačudovať, prečo mu Američania nie sú viac naklonení, raz sa k nim správal vždy priateľsky a so sympatiami (Čulen v medzivojnovom období pôsobil aj medzi krajanmi v Amerike, o čom napísal i knižku) akosi pozabudnúc, že vojnová SR vyhlásila USA vojnový stav. Americko - sovietsky stret v zápase o budúcnosť strednej Európy komentuje príznačným spôsobom: "Vzduch zaváňa naftou - potečie krv".

Osudy ľudáckej emigrácie, alebo čím sú tieto príbehy cenné
Príbehov emigrantov, ako je Čulenov, je viac. Spája ich veľmi nízke sociálne niveu, ktoré títo dejatelia v zahraničí dosiahli. Výkvet národa, za koho sami seba považovali, sa akosi nevedel uchytiť na demokratickom západe. A zďaleka sa to netýkalo iba "ľudí slova".

Dr. Ján Mikula vo svojich spomienkach (Ján Mikula, Cesta života tŕnistá, Tatrapress 1992) píše: "Z mojich súkromných listov s našimi poprednými emigrantami, K. Sidorom v Montreali, Matúšom Černákom v Nemecku, K. Čulenom, dr. Ciekerom v Madride, i dr. Ďurčanským dala by sa zostaviť celá kniha o slovesnkej chudobe v emigrácii. To ma niekedy viac zožieralo, ako svetová situácia. 'Už pomaly nemám ani na poštové známky na listy a toľko sa mi valí korešpondencie' ponosoval sa mi pri jednej príležitosti K. Sidor". Dr. Mikula bol za Slovenského štátu predsedom Združenia priemyslu, po emigrácii žil v Kanade a pretĺkal sa raz pestovaním paradajok, inokedy chovaním býkov, až sa nakoniec živil maľovaním kostolných zástav.

Karol Sidor, veliteľ Hlinkovej gardy, predseda slov. autonómnej vlády, neskôr veľvyslanec vo Vatikáne žil po vojne v Ríme a v Kanade. 14. marca 1952 píše J. Martinkovi: "Boleli nás zuby, dal som si všetko vytrhať v klinike chudobných po 52 centov..."

Dr. Murín, právnik a býv. osobný tajomník J. Tisa popisuje svoje pôsobenie v Kanade (Dr. Karol Murín, Spomienky a svedectvo, Garmond Partizánske 1992): "...sme sa dopočuli, že farmári hľadajú robotníkov pre poľné práce... Ohmatávali nás skúmali rukami naše svaly a tým aj naše pracovné možnosti. Tak, ako sa to robí pri kúpe dobytka. Našťastie bol som zapojený do práce každý deň. No nebolo to ľahké. Pred sadením paradajok farmár sedel na traktore, na ktorý bola zapojená vlečka plne naložená ťažkými debnami vodou poliatych paradajok... Farmár diktoval tempo skladania rýchlosťou, akou hnal traktor. Aby som sa prispôsobil rýchlosti traktora, musel som s ťažkou debnou bežať na rolu aj späť..." Samozrejme hľadal aj pozíciu zodpovedajúcu intelektuálovi jeho typu: "Zašiel som aj do č.-s. rozhlasového vysielania Radio Canada... Mal som tam asi 20 minútový rozhovor s istým Delafieldom, ktorý mi na konci nášho interview povedal: 'We might consider to hire reformed Nazis but for the time being there is no vacancy'... "

Ako vidíme, týmto vzácnym ľuďom sa v emigrácii neveľmi darilo. Ale v podstate mali jasno v tom, prečo tak tomu je: K. Čulen písal: "Hrušovský, Hronský, Bartek, Mečiar, Cincík sú v Ríme. Nik nemá prostriedky na živobytie. Pravdepodobne ich orabovali ako nás. Ani Karol nemá groša. Koľko sme sa s Ferom pred dva a pol rokom nachodili, aby dali groše do Vatikánu, Švajčiarska, atď. No ale rozumom ministerstva financií bol Karvaš, a ten to všetko hamoval...". Dôvodom ich živorenia boli teda "groše", ktoré si včas nepreviedli do zahraničia. Čitateľ môže len hádať, o koho grošiach je reč ?

Ak sú teda tieto často tragikomické spomienky ľudáckej emigrácie v niečom poučné, je to predovšetkým v tom, že poskytujú unikátnu možnosť získať objektívny pohľad na "váhu" týchto dejateľov, ktorý vo svojich najlepších rokoch hľadali uplatnenie v podmienkach slobodného sveta... a nenašli ho. "Odvážený bol si na váhe, a najdený si bol nedostatočný" (Daniel 5:27) vraví písmo a myslím, že sa to na nich vzťahuje v plnej miere. Mali k dispozícii všetky prostriedky pre nádenie si uplatnenia okrem jediného, ale ich prosperita - ako v minulosti doma - bola vybudovaná práve na tom jedinom - prístupe k "cudzím grošom" ...

Slováci ako rukojemníci trianonských hraníc

Reakcie na výsledky prvého kola prezidentských volieb dávajú tušiť, že najúčinnejším prostriedkom, ktorým sa pronárodné sily stojace za kandidatúrou súčasného prezidenta budú snažiť zabezpečiť víťazstvo v 2-m kole volieb bude nepochybne opäť maďarská karta. Ako môže k takejto situácii na Slovensku opakovane dochádzať?

Hra maďarskou kartou
Predovšetkým si musíme uvedomiť, že nejde o náhodné, alebo chvíľkové zlyhanie slovenských politických elít, ale o trvalú afinitu k provokovaniu menšiny, dlhodobo prítomnú v slovenskej politike. Protimaďarské vášne a pestovanie pocitu ohrozenia sú nesporne stmeľujúcim prvkom slovenskej spoločnosti. O to významnejším, že takýchto integračných prvkov je málo a nie je žiadna iná, ktorá by bola prítomná kontinuálne ako súčasť československej/slovenskej štátnej doktríny od r. 1918 až podnes.

Trianonské hranice
Hranice Slovenska stanovené v r. 1920 v Trianone nevznikli v záujme Slovenska ani Slovákov a neslúžia ich zdravému vývinu ani dnes. Veľmocenský (predovšetkým francúszky) kalkul na vytvorenie sanitárneho kordónu medzi Nemeckom a jeho potenciálnym spojencom Ruskom, ktorému Československo vďačí za svoj vznik, sa už po 20 rokoch ukázal ako chybný. Susedov azda najväčšmi iritovala arogancia, s akou nemecké, maďarské a poľské obyvateľstvo proti ich vôli "privrzli" do nového štátu, ktorý mal byť vyjadrením práva na sebaurčenie národov. Trianonské hranice a snaha čsl. štátu o zmenu etnických pomerov na menšinami obývaných územiach znemožnili kooperáciu krajín strednej Európy v prospech odvrátenia hrozby novej vojny. Navyše hranice nadiktované veľmocami sa zákonite spochybnili každou zmenou pomeru síl medzi nimi. Zmena geopolitickej pozície Nemecka po obsadení Porúria a Anšluse Rakúska viedla neodvratne k Mníchovu a k rozbitiu Československa. Geopolitický faktor sa prejavil aj neskôr, pri znovuvytvorení Československa v r. 1945 už bez Podkarpatskej Rusi a v jeho opätovnom rozpade po r. 1989 potom, ako Sovietsky Zväz prehral studenú vojnu.

Československo bolo vždy hračkou na geopolitickej šachovnici veľmocí a rovnako ani žiadna z dnešných nástupníckych štátov býv. Rakúska-Uhorska nemá možnosti prijímať samostatné rozhodnutia, alebo narušiť status-quo v otázke hraníc. To, že pomery a hranice sú v tejto časti sveta určované vonkajšími silami, dobre ilustruje príklad bombardovania zbytkovej Juhoslávie v r. 1999 v čase zoslabenia pozícií Ruska na Balkáne.


Trianonské hranice, ako významný faktor vnútornej politiky na Slovensku
Trianonské hranice, ktoré Slovensko zdedilo, hrajú výraznú úlohu vo vnútripolitickom vývoji krajiny. Znemožňujú zdravý vývin slovenskej (v menšej miere i maďarskej) spoločnosti. Trvalo odchyľujú krajinu od demokratického kurzu, a umožňujú politické angažmá krajne obskúrnych politických síl, ktoré utilizujú animálne vášne a reflexy v spoločnosti.

Zaujímavý experiment poskytla náhoda, keď sa kvôli osobnej animozite dvoch ĺídrov SNS strana v r. 2001 rozpadla na dve súperiace frakcie a obe ostali počas jediného volebného obdobia mimo parlamentu. V tomto období – v čase 2. vlády M. Dzurindu – sa naštartovali reformy, ktoré spôsobili na Slovensku "ekonomický zázrak". To bola ukážka, ako by mohla byť krajina úspešná, keby zbavila retardované sily slovenskej politiky ich živnej pôdy... čo sa však v trianonských hraniciach nikdy nemôže podariť...

Rétorika zameraná na vzbudzovanie pocitu ohrozenia trianonských hraníc nemôže byť neúspešná, keďže existencia národnostnej menšiny vskutku ohrozuje integritu národného štátu zrkadľovo a v rovnakej miere, ako národný štát ohrozuje túto menšinu. Pocit ohrozenia je teda celkom adekvátny a vzájomný. Maďarskou hrozbou je obyvateľstvo vydierateľné a aj vydierané, keďže vskutku neexistuje zrozumiteľná odpoveď, prečo by mali byť Maďarmi obývané územia súčasťou iného než maďarského štátu. Deterministické je aj chovanie maďarskej menšiny, ktorá, až kým nestratí svoje posledné morálne sily, nezmieri sa DôSLEDKAMI komplexu opatrení zjednodušene označovaných "Benešove dekréty", a to z toho jednoduchého dôvodu, že protirečia vyznávaným civilizačým hodnotám (zďaleka nielen Maďarov).

Problém nespočíva v hraniciach samotných, ale v ich vnímaní slovenskou verejnosťou
Základný problém ale nespočíva v hraniciach, tie oba štáty zdedili. Nespočíva ani v materiálnych pohľadávkach, lebo tých sa je maď. menšina ochotná za určitých podmienok vzdať. Základný problém je v deformácii slovenského verejného diskurzu, ktorú trianonský komplex spôsobuje.

Paradoxne trianonské hranice nekaličia fatálne maďarskú menšinu na Slovensku, keďže tá je posilňovaná étosom nerovného zápasu za správnu vec a svoju dôstojnosť. Neúprimnosť, pokrytectvo a dvojtvárnosť s akou sa k otázke hraníc zo slovenskej strany pristupuje, má ďalekosiahle deštruktívne dôsledky predovšetkým na mravnú integritu generácií slovenských ľudí, ktorým sú vštepované tieto patologické postoje pod rúškom vlasteneckej výchovy. Pritom inštrumentárium nenávistného protimaďarského štvania privezené českými učiteľmi po r. 1919 je medzičasom tvorivo rozvinuté silami miestnych entuziastov a poskytuje prakticky súvislú naráciu celých slovenských dejín ako previazaného prúdu poloprávd a mystifikácií. Ak sa slovenský človek o to špeciálne nesnaží, neprenikne za súvislú panamu týchto narácií a s vlastnými národnými dejinami sa nestretne za celý svoj život. (Podobne je to aj s jeho autentickým slovenským jazykom, ktorý mu ostane prakticky neznámy - ale to je iná téma). Týmto okolnostiam zodpovedá potom prirodzene aj jeho identita.

Slovenský človek je v otázke hraníc je krŕmený obrazmi o tom, ako sa maďarskíá iredenta nevie zmieriť s trianonskými hranicami, ktoré sú celkom prirodzené - slovne i mimoslovne sa mu vsugerúvajú rôzne obrazy a bludné predstavy o tom, že slovensko-maďarské hranice sú predmetom akejsi slovensko-maďarskej dohody, či zmluvy z minulosti, uskutočnením akéhosi aktu spravodlivosti alebo uplatnením nejakých prirodzených práv.

Vsugerúva sa mu, že slovenská strana má, alebo mala vplyv, resp. Francúzi mali mandát od Slovákov na vytvorenie týchto hraníc. Vštepuje sa im, že otázka slovensko-maďarských hraníc je dnes DVOJSTRANNOU záležitosťou Slovenska a Maďarska, kde pevný postoj Slovenska je garanciou nemennosti hraníc. Slovensko predstiera ochotu k diskusii o spravodlivosti týchto hraníc pózou " som ochotný o tom diskutovať, len vy ma nebudete vedieť presvedčiť...". Vsugerúva tiež, že maďarská menšina sa ocitla na Slovensku dobrovoľne a dobrovoľné je aj spolužitie so slovenskou väčšinou.

Sebevražedný cynizmus a morálny hazard
Slovenskú stranu to núti k sebevražednému cynizmu, keď sa musí tváriť, že nevie, akú vysokú cenu museli zaplatiť iní pre dosiahnutie jej partikulárnych (v skutočnosto domnelých) záujmov. Žiadne spoločenstvo si nemôže dovoliť morálny hazard, keď sa voči určitej skupine, alebo na určitý časový úsek vyviaže z desatora.
Relativizácia hodnôt dobre známa aj z čias komunizmu, keď bolo mravné všetko, čo slúžilo záujmom robotníckej triedy, je i dnes výraznou prekážkou v rozvoji slovenskej spoločnosti, bráni jej v sebareflexii a sebaspoznávaní. Deformuje jazyk i spoločenské vedomie, redukuje možnosti slovenskej politiky slúžiť skutočným slovenským záujmom.

Tým sa paradoxne odovzdávajú kľúče k riešeniu problému hraníc predstaviteľom maďarskej menšiy na Slovensku.

Kľúče k riešeniu má maď. politická reprezentácia
Svoju nezávideniahodnú situáciu terča a fackovacieho panáka môže maďarská menšinová reprezentácia zvrátiť, len ak si uvedomí, že:

• jej partnerom nie je vláda SR, ktorá sa pohybuje na vynútenom tracku, ale medzinárodná verejnosť a medzinárodné politické fóra. Mala by s nimi intenzívne komunikovať, ale nie o revízii hraníc - tej by sa mala vzdať už aj vzhľadom na síce odsúdeniahodne politicky motivované, ale nevratné zmiešanie obyvateľstva.
• sa má snažiť vynútiť si medzinárodnú deklaráciu o tom, že dnešné slovensko-maďarské hranice SÚ historický fakt, vznikli v procese širších európskych geopolitických procesov a NIE SÚ prejavom odmeny a trestu ani historickej spravodlivosti, ani nápravou minulých krívd, ani uplatnením nejakých prirodzených práv pod.
• sa má snažiť vynútiť si medzinárodnú deklaráciu o tom, že príslušníci menšín zaplatili vysokú cenu za takéto hranice dnešného Slovenska (a to predovšetkým Židia a až v druhej rade Maďari a Nemci)
• sa má snažiť vynútiť si medzinárodnú deklaráciu o tom, že územie dnešného Slovenska nie je národným územím Slovákov.
• by mala oveľa užšie spolupracovať so slovenskou menšinou v Maďarsku, ktorá pomohla slovenským Maďarom v najťažsom čase tým, že sa odmietla stať nástrojom etnických čistiek v rámci výmeny obyvateľstva v r. 1945-48
• síce nedobrovoľne, ale získala unikátnu príležitosť k súťaži v nerovnakých podmienkach a k mobilizácii svojich národných kvalít.
  

Záver
Trianonské hranice a ich interpretácia slovenskou politickou triedou ako hraníc spravodlivých a vzniklých uplatnením akýchsi slovenských práv a zásluh poškodzujú slovesnkú demokraciu, roba spoločnosť neslobodnou a objektívne brzdia jej rozvoj. Trianonský komplex utilizuje vrstva lumpen politikov naprieč slovenským politickým spektrom, ktorá vytrvale provokuje maďarskú menšinu a vydiera zbytok slovenskej spoločnosti maďarskou hrozbou. Veľká zodpovednosť leží i na maďarskej menšinovej politickej reprezentácii, keďže môže zmeniť status a medzinárodnú akceptáciu týchto hraníc bez toho, aby sa snažila o ich revíziu a môže začať intenzívne spolupracovať a hájiť záujmy slovenskej menšiny v Maďarsku, ktorá je na rozdiel od slov. pol. triedy jej prirodzeným spojencom.