Ad: Anton Hrnko, Čo trápi Slovenskú akadémiu vied, alebo ako maďarizovať slovenčinu In: Literárny dvojtýždenník 25. 3. 2009
Aktuálne vojenský historik A. Hrnko kritizuje SAV, píše jej otvorené listy, deje sa totiž niečo neslýchané: V akadémii vied, konkrétnejšie v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra a v Historickom ústave sa za uplynulé roky naakumuloval určitý mravný kapitál a spoločne pripravujú aktivity na vymazanie jednej z najneslávnejších kapitol slovenskej jazykovedy a historiografie - pokusu o primitívnu manipuláciu s identitou uhorských historických osobností prostredníctvom inštitucionálnej falzifikácie autografu ich priezvisk cez Pravidlá slovenského pravopisu vydané v r. 1991.
Totiž identita je Vám náramne zvláštna vec. Nedá sa uchopiť rukami, ani kúpiť, tobôž ukradnúť. Ona jednoducho len tak levituje v mysliach ľudí, núti ich robiť pre nich nevýhodné rozhodnutia, brať na seba riziko a čeliť násiliu. Individuálne identity vyvierajú z kolektívnych, sú v nich zakódované mravné posolstvá odovzdávané z generácie na generáciu a pre ich nositeľov sú dôležité. Ale nájdu sa i takí - a zďaleka nielen bývalí politruci - ktorí by sa tých svojich najradšej zbavili a obliekli si nejaké nové. A aby im azda nebolo ĺúto, najradšej by identity zbavili aj tých ostatných, alebo ich aspoň obdarovali tou svoou novonadobudnutou...
Človek neďaleký by mohol považovať za samozrejmosť, že západnej civilizácii je vlastný rešpekt voči jedincovi ako neopakovateľnej ľudskej bytosti so svojimi individuálnymi znakmi a preferenciami a identitou. V slovenských reáliách by však rýchlo naďabil na niektoré miestne zvláštnosti akoby z iného sveta - napr. keď ženským priezviskám, ktoré v jazyku ich majiteliek azda nie sú náhodným zhlukom slabík, pripájajú komické prechyľovacie koncovky z iného jazyka. Samozrejme nie z nízkych úmyslov, božechráň. Ale preto, lebo tak káže zákon, prípadne aspoň nejaký ministerský obežník, alebo v najhoršom prípade aspoň pravopisná príručkka. Lebo iniciátori podobne láskavých darov nie sú len horliví národovci, ale ešte aj zbabelci na pohľadanie. Svoje pravé pohnútky dôsledne skrývajú a oni dobre vedia prečo...
My sa však vráťme k novodobým pokusom o manipuláciu s identitou, ktorých tradícia je relatívne nová. Veď kedysi nositeľov uhorských priezvisk nenútili ku zmene mena, naopak - po r. 1919 to bol dôležitý a vítaný poznávací znak človeka určeného na okradnutie.
Niektorých prvorepublikových demokratov nesmierne iritovali napr. aj šľachtické tituly - zdalo by sa, že o takýto efemérny majetok majiteľa ani nemožno olúpiť - tu by sme však podcenili vynaliezavosť republikánskeho ducha, ktorý sa vysporiadal aj s touto otázkou - zákonom. Našťastie boli vo svojom odpore k šľachte dostatočne selektívni - napr. taký zámok v Topoľčiankach sa demokratom veľmi zapáčil, ono bodaj by nie, ak uvážime ako lacno ho od Habsburgovcov, ktorým patril, "kúpili" :-)
Milí republikáni však čoskoro opustili scénu (doslova uleteli) keď sa do popredia predral ujo Adolf, vedľajším povolaním krstný otec slovenskej štátnosti... On mal tiež problém s priezviskami niektorých jedincov, preto im nahradil mená čísielkami a veľmi prakticky im ich rovno nechal vytetovať na predlaktia, aby svoju novú identitu náhodou nestratili...
Ani krsňatá sa nedali zahanbiť a po vojne v ošiali budovania slovanského národného štátu premenovávali ulice, alebo rovno celé obce. Často vo veľom strese a tak sa niekedy aj postrácali nejaké tie "zbytočné hlásky", napríklad Kolárovo malo naveky uchovať dobrú pamiatku istého Jána Kollára...
Maďarčinou bolo v tom čase zakázané hovoriť na verejnosti a "uhorské priezvisko" vystavovalo nositeľa už nielen okradnutiu, ale priamo deportácii. Stačí si nalistovať úradné vestníky z týchto rokov - majú stálu rubriku "Zmeny priezvisk" v ktorej sa to hemží oznámeniami Povereníctva vnúta o tom, že napr. Arpád Brüll z Ban. Štiavnice bude odteraz Besedom, kým Štefan Tóth z Budatína bude sa volať Tatranským (Úr. vestník č. 45/1946).
Rodoľubi orlým zrakom odhaľovali pravú identitu pomaďarčených Slovákov z juhu Slovenska a umným dohováraním ich veľmi rýchlo zreslovakizovali - žiaľ neskôr už doba týmto bohumilým praktikám nepriala a čerství reslovakizanti zasa zremaďarizovali a vrátili sa od svojej pravej národnosti k tej nepravej...
Takže pôda už bola patrične pripravená, keď v roku 1977 vskutku dozrela doba na založenie Komisie pre historické termíny pri Historickom ústave SAV. Schádzala sa viac menej pravidelne až do roku 1981. Určite nemôžeme hádzať všetkých aktérov oných čias do spoločného vreca. Predseda uvedenej komisie Richard Marsina sa azda pôvodne aj chcel zaoberať starými historickými termínmi pre župných, súdnych, mestských, vojenských hodnostárov, pre jednotlivé vrstvy obyvateľstva a pod., ale verejnosť žila Antichartou a spoločesnký dopyt po protimaďarských provokáciách v radoch slovenských inteligentov prvej generácie bol tak veľký, že už na prvom zasadnutí komisie sa pozornosť zvrtla na problematiku písania uhorských šľachtických priezvisk. Na piatom zasadnutí komisie bol prehlasovaný návrh predsedu komisie R. Marsinu, ktorý chcel v priezviskách meniť iba hlásky nevyskytujúce sa v slovenčine (mohli by sme ich nazvať hláskami zbytočnými :-) a bol schválený návrh predložený Pavlom Horváthom a Františkom Sedlákom, ktorí vytvorili aj praktické ukážky transformácie najčastejšie sa vyskytujúcich uhorských šľachtickkých priezvisk na slovenské šľachtické priezviská. Slovenská historiografia sa náhle zaľudnila celou plejádou zbrusu nových slovenských historických postáv od Palúckeho (Palugyai) až po Svätojánskeho (Szentiványi). Nezabudlo sa ani na takých synov slovenského národa ako Košut či Petrovič (a či Petéfi ?) a rovnaký osud bol nepochybne pripravený aj pre ďalšieho strateného syna slovenského národa Františka Múčku (provizórne zvaného Ferencom Lisztom).
Po uvoľnení pomerov v r. 1989 sa opäť dostala na pretras aj táto už uzatvorená kapitola a vo vzácnom súdružskom súzvuku ozvali sa prvé disonancie. V snahe potlačiť ich sa vlastencom podarilo presadiť do Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1991 nenápadnú kapitolu o písaní tzv. uhorských priezvisk. Znie pozoruhodne: "Mená osôb vystupujúcich v uhorskom období slovenských dejín (do roku 1918), písané dosiaľ nejednotne (zložkovým, alebo maďarským pravopisom), sa píšu podľa zásad slovenského pravopisu; odstraňujú sa aj zdvojené a ďaľšie nefunkčné písmená, najmä h, a kvantita v nich podlieha rytmickému zákonu. Napríklad: Pázmány sa píše Pázmaň, Rákóczi/Rákóczy sa píše Rákoci, Forgách/Forgács sa píše Forgáč, Zichy sa píše Ziči...''
Unikátny odstavec a súčasne ojedinelý intelektuálny výkon (krása výrazu "uhorské obdobie slovenských dejín (do roku 1918)" sa ešte vystupňuje, ak logicky nazveme periódu po r. 1918 slovenským obdobím slovenských (a či uhorských ?) dejín. Celé tragično uhorskej reality precítime aj vo vete, podľa ktorej sa mená osôb oných čias písali nejednotne (zrejme i samotnými nositeľmi týchto mien) - už aký útlak to musel byť, aby človek miestami zabúdal vlastné priezvisko ?!.
Rebelantské hlasy však neustali a z vážených kodifikátorov si začal uťahovať kde-kto. Napr. v čísle 1/1999 Historického časopisu sa proti vtedy už kodifikovaným pravidlám vyslovila Eva Kowalská. P. Horváth, ktorý napriek jednej zbytočnej hláske vo svojom priezvisku úspešne zdolal svoju grandióznu úlohu a prakticky vrátil slovenskému národu Bernoláka (od čias raného Rapanta zavrhnutého maďaróna), vo svojej odpovedi "Neuvážený návrh na zrušenie slovenskej transkripcie starých rodových mien a priezvísk" v HČ č. 2/1999 to síce mladej dáme vytmavil, situácia sa však začala uberať nepredvídateľným smerom.
Že si z vlastencov-kodifikátorov strieľajú už aj v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV, svedčí napr. úvodná poznámka jej riaditeľa Slavomíra Ondrejoviča v jednej z jeho prednášok venovaných jazykovedcovi Czambelovi: "Ako si každý môže všimnúť hneď na prvý pohľad, v týchto názvoch sa zachováva pôvodný spôsob písania mena Samo Czambel (teda nie Cambel). ... Hoci aj naše Pravidlá slovenského pravopisu kážu písať meno Czambel ako Cambel, domnievam sa, že je vhodnejšie graficky zachytiť toto meno tak, ako si ho písal sám pôvodca, o ktorom dobre vieme, že by sotva súhlasil s tým, keby vedel, ako sa dnes manipuluje s jeho menom. Potvrdzuje to aj list Ľudovíta Riznera Andrejovi Kmeťovi z 29. novembra 1904, kde sa píše: „Czambel by mu oči vydriapal, keby ho písal Cambel“
Hľa do akého nevábneho oného šľiapol zasa svojou neomylnou intuíciou náš smutno-krásny hrdina Anton Hrnko (a nemali by sme ho premenovať z českého Hrnka na slovenského Hrnčeka ?). Útechou nech mu je skutočnosť, že medzi komickými falzifikátormi sa ocitol v spoločnosti seberovných :-)
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Ide akurát o to, že v čase pred rokom 1918 boli asi všetky slovensky znejúce mená pomaďarčené, resp. písané maďarskou transkripciou. Napr. priezvisko mojich predkov som v hist. záznamoch našiel tak skomolené, že som ho takmer nespoznal. A nebolo to preto, že by sa tak podpisovali - písať totižto nevedeli. Takže toto "poslovenčovanie" je kvôli maďarizácií trochu komplikovanejšie, ako si predstavuješ, Morse. Ako chceš odlíšiť, kto mal maďarské meno pretože chcel a komu ho dobrovoľne-nasilu skomolili úradníci? Ale aj v prípade takého Košúta - ťažko by bol z neho taký zapálený Maďar, nebyť tvrdej maďarizácie. A to platí o mnohých, dnes maďarských menách, ktoré majú pôvod v slovenčine a na Slovensku sa stále vyskytujú. Tak prečo by sme ich mali písať po maďarsky?
OdpovedaťOdstrániťPS: Hrnček po česky je hrnek, nie hrnko.
PS2: V tvojom článku je pár gramatických chýb, ale inak celkom slušné. Som rád, že Maďarom nerobí slovenčina až taký problém, ako sa stále sťažujú poslanci SMK :)
Milý Michal, predpokladám, že Tvojich predkov by Tvoje dnešné priezvisko prekvapilo nemenej :-) Nemyslím si, že by našich podarených kodifikátorov viedla úprimná snaha o rekonštrukciu autentického autografu jedn. osobností... Stačí si všimnúť ako prudko sa menia ich dôvody v prípade prechyľovania neslovenských priezvisk :-) Nesmieš naletieť na ich quasi argumenty - tie sú len súčasťou spomínaného permanentného mimikry...
OdpovedaťOdstrániťTakže Hrnko nekorení v hrnku ? A ja si zasa myslím, že je nemiestne przniť slovenčinu a tvrdošijne sa volať po česky a to ešte skomolene. Zvlášť národovci by si mali písať svoje mená podľa zásad slovenského pravopisu... Tak ako si naši svetlí buditelia na Devíne pripli nové mená (istý Ľudevít Staur sa prekrstil tuším na Velistava Štúra), tak môžeme aj od Antona Hrnčeka-Hrnka právom žiadať angažovaný postoj :-)
Vysvetli mi prosím Ťa, keď už máme písať historické mená z čias Uhorska, prečo ich nepísať po latinsky? Prečo chceš niekomu nanucovať maďarský pravopis z doby, ktorá pre nemaďarské národy Uhorska znamenala útlak? PS: Tvoj článok je plný jedovatých poznámok, ktorých účelom je uraziť (od "krstného otca Adolfa" až po Hrnka). Takže ani moc nestojí za to s tebou diskutovať. Čókolom.
OdpovedaťOdstrániťMilý Michal, kladieš si nesprávnu otázku. Nie je dôležité, ako MY chceme, alebo nechceme písať nejaké mená, dôležité je, ako si ich písali ich majitelia. Meno a priezvisko je elementárnym vlastníctvom danej osoby a idea znárodniť ich je je vskutku šialená. Ak je u Janusa Panoniusa známy iba latinský autograf, budeme ho volať práve tak (hoci latinčina zrejme nebola jeho materinčinou), ak sa Lajos Kossuth podpisoval takto, budeme to akceptovať, a ak sa jeho strýko podpisoval Ďorď Košut nie je dôvod na tom čokoľvek meniť. Podporiť ambície nejakých vykorenených zúfalcov, ktorí majú problémy s vlastnou identitou, v ich snahe "robiť poriadok" s menami historických osobností je neseriózne.
OdpovedaťOdstrániťZa jedovaté poznámky sa ospravedlňujem, snažím sa byť naopak láskavý aj k nehodným synom národa. K zmene priezviska p. Hrnka inšpiruje on sám tým, ako vytrvalo prepisuje napr. meno Bélu Kúna do transkripcie Kuhn (zrejme s ohľadom na slov. pravopis)... Peace and Love !
Keďže sa ale od polovice 19. storočia učilo výlučne po maďarsky a oficiálna nálada v Uhorsku bola krajne promaďarská, ťažko povedať, nakoľko bolo pomaďarčenie ich mien objektívne.
OdpovedaťOdstrániťPS: ako sa podpisoval Franz Liszt? :)
Milý Michal,
OdpovedaťOdstrániťnechcem Ti brať vieru v to, ako sa v Uhorsku od polovice 19. storočia učilo výlučne po maďarsky a ako bola "oficiálna nálada" v Uhorsku krajne promaďarská (sú to úsmevné hlúposti), ale tvrdenie, že poslovenčovanie historických mien sleduje "objektívnu" rekonštrukciu identity daných osobností, sa dá poľahky vyvrátiť - zober si celkom evidentný prípad Czambela a ďalších.
Čo sa týka Franza Liszta, veru nemám poňatia, ako sa podpisoval, ale buď vôľa Tvoja, skončí ako František Múčka, o tom nepochybujem :-)
milanxyz hovorí:
OdpovedaťOdstrániťApríl 16, 2009 o 16:47
Ale, ale pán „morse“,
teda Vám prechyľovacie koncovky k ženským priezviskám pripádajú „komické“, „zvláštnosti akoby z iného sveta“? A čo je Vám na nich také komické?
Ako to vlastne je, keď na jednej strane tvrdíte, že (dodržiavanie prechyľovacích koncoviek) je „samozrejme nie zo zlého úmyslu“, ale vraj preto, „lebo tak káže zákon, prípadne aspoň nejaký ministerský obežník.“
Podľa Vás sú teda nemenovaní „aktéri podobných zásahov“ nielen „horliví národovci, ale údajne aj „zbabelci na pohľadanie“, ktorí „svoje pravé pohnútky“- predpokladám, že uplatňovanie prechyľovania – „dôsledne skrývajú“ a vraj „dobre vedia prečo…“
Nenapísali ste síce prečo, ale poriadne ste ma ohúrili tvrdením, že „kedysi nositeľov uhorských priezvisk nenútili k zmene mena“, čo je vyložená lôž, lebo opak je pravdou. Dôkazom sú nespočetní Slováci, prisťahovalci do USA s uhorským pasom.
Ale pre Vás lôž je asi tá pravá pracovná metóda, lebo na tejto lži je založené celé Vaše „vedecké rozjímanie“.
Váš „prelet“ históriou k roku 1977 je naozaj veľmi „zaujímavý“, len jeho hodnota je možno dobrá pre maďarských spoluobčanov, ale historicky tak nulová. Vy, „morse“, nadávate do „zbabelcov na pohľadanie“ tým, ktorí sa snažia uplatňovať jazykové zásady, ale sám na vlastnom blogu sa hanbíte, alebo nebodaj bojíte uviesť pod svoje výtvory svoje meno, tvrdíte, že Komisia pre historické termíny pri Historickom ústave SAV bola založená len preto, že „bol veľký“ „spoločenský dopyt po protimaďarských provokáciách“?
A čo Vám vadí na tom, že „už na prvom zasadnutí komisie sa pozornosť zvrtla na problematiku písania uhorských šľachtických priezvisk“? A prečo „zvrtla“? Vami spomínané priezviska jednoznačne dokazujú ich slovenský pôvod. Pomaďarčený, ale rozhodne nie maďarský.
Výraz “uhorské obdobie slovenských dejín (do roku 1918)” nie je žiadným „ojedinelým intelektuálnym výkonom“, ale pravým pomenovaním toho obdobia v slovenských dejinách, ktorých začiatok podľa posledných výskumov siaha až do doby bronzovej, dlhé štyri tisícročia pred príchodom Maďarov. Nazývať obdobie po r. 1918 „slovenským obdobím uhorských dejín“ môže len chorý mozog prislušníka iredentistickej organizácie „64 žúp“, ku ktorého zmýšľaniu žiaľbohu nemáte veľmi ďaleko.
Aby ste precítili „celú tragickosť uhorských dejín“ a až „aký útlak to musel byť“, Vám radím, aby ste si prečítali nemaďarských autorov tej doby a kedže viete písať/čítať po slovensky, diela slovenských klasikov tohto obdobia by Vám nemali robiť problémy.
A čo sa týka článku pána Hrnka, myslím, že svojím príspevkom ste úplne – ako hovorí to dobré slovenské porekadlo – vedľa jak tá jedľa“.
Drahý Morse-úr:
OdpovedaťOdstrániť1. je obrazom Vášho charakteru uťahovať si z priezviska p. Hrnka, kým sám vystupujete pod "statočnou" prezývkou.
2. podporujem príspevok Michala Slováka - slovenské priezviská boli v čase maďarského vyčíňania písané v matrikách a úradných záznamoch výhradne maďarskou gramatikou. Obhajujete revizionizmus.
Milý Anonym, dovoľte s Vami nesúhlasiť - p. Hrnko, a o tom som presvedčený, nemá nič proti poslovenčovaniu jeho mena - on je totiž demokrat a ani vo sne by mu nenapadlo upierať inému to, čo on sám praktizuje voči B. Kúnovi. Argumentácii s matrikami a úradnými záznamami pravdu povediac ani zamak nerozumiem - tu ide o zachovanie AUTOGRAFU, t.j. ako sa podpisoval sám dotyčný. Keby sa bol p. Hrnko (ostaňme pri tomto príklade) narodil v Rusku, v matrike by nepochybne figuroval ako Grnko, bolo by to azda prejavom "vyčíňania" ruských úradov ?
OdpovedaťOdstrániťMilý Morse, meno Hrnko je odvodené od slovesa "hrnúť sa", nie od slova hrnček, takže ste ako obvykle úplne vedľa.
OdpovedaťOdstrániťMartin
Milý Martin,
OdpovedaťOdstrániťmyslím, že sú to rovnocenné hypotézy, len súc ako obvykle vedľa podotýkam, že "hrnúť sa" pochádza z českého "hrnout se"... :-)
"hrnúť sa" pochádza z českého "hrnout se"
OdpovedaťOdstrániťfiha, toto som az dodnes netusil :)))) chudak morse, zakomplexovana, rozdvojena osobnost
„nechcem Ti brať vieru v to, ako sa v Uhorsku od polovice 19. storočia učilo výlučne po maďarsky a ako bola "oficiálna nálada" v Uhorsku krajne promaďarská (sú to úsmevné hlúposti)“ – nuz ano, tvoja nekonecna hlupost, kratkozrakost a uplna absencia sebareflexie je naozaj usmevna
OdpovedaťOdstrániťCsaky, Duray, Lanstyak - "rydzo madarske" mena :DDDDDDDDDD
OdpovedaťOdstrániťrád by som vedel, prečo sú maďarkovia takí nenávistní voči všetkým okolitým národom? čo im urobili? okrem teda toho, že im darovali svoju vlastnú zem a svojich ľudí? ani neviem či sa na nich vlastne treba hnevať, lebo ich komplex spočíva vo veľkej nevedomosti...dnešná veda to, čo mi slováci - sloveni cítime v kostiach už dávno, začína dokazovať a nakoniec to budú musieť priznať aj samotní maďari. že sú to vlastne naši slovenskí bratia :). Aké úsmevné však? či? oni si to vlastne nikdy nepriznajú a radšej si vyrežú žily kde si myslia, že im koluje slovenská krv? :)) Tak to chcel urobiť aj najväčší "maďarský" básnik Alexander Petrovič - ale maďari jeho slovenské meno asi poznajú pod pseudonymom Sándor Petofi :)
OdpovedaťOdstrániťAké smutné takto sa klamať