Slovenskí kolaboranti v službách maďarskej iredenty (1920-1938)

(Česko)slovenská historiografia v súvislosti so slovenskými a maďarskými snahami o navrátenie Slovenska pod Svätoštefánsku korunu v období rokov 1920-1938 používa termíny ako Maďarský nacionalizmus, Maďarský revizionizmus a Maďarské iredentistické hnutie.


Terminológia
Revizionizmus je snaha o preskúmanie, korektúru a návrat k predchádzajúcemu stavu. Maďarský revizionizmus je ideologická a propagandistická činnosť sledujúca ako cieľ revíziu Trianonskej mierovej zmluvy z júna 1920, ktorá ukotvovala výsledky 1. sv. vojny a stanovila hranice medzi zbytkovým Maďarskom a nástupníckymi štátmi.

Iredentizmus je politická ideologia usilujúca sa o pripojenie časti iného štátu s vlastnou národnostnou menšinou. Názov sa odvodzuje od talianskeho terre irredente, „stratené územia“. Hnutie talianskej iredenty sa usilovalo po zjednotení Talianska (1861) o pripojenie rakúskeho južného Tyrolska , Terstu, Dalmácie a Istrie. Maďarský iredentizmus je snaha o pripojenie území obývaných maďarskou menšinou v nástupníckych štátoch k Maďarsku.

Kolaborant (z neskorolatinského collaborare = spolupracovať) je osoba spolupracujúca s vojenským nepriateľom, okupačnou mocou, prípadne s politickým nepriateľom proti záujmom vlastnej krajiny/politickej skupiny. Činnosť kolaboranta/kolaborantov sa nazýva kolaborácia alebo kolaborantstvo. Výraz sa v tomto zmysle používa najmä od 2. svetovej vojny, v ktorej sa takto označovali ľudia na okupovaných územiach spolupracujúci s nemeckými okupantmi (pôvodne vo Francúzsku, po fr. collaborateur). Slovenskí kolaboranti v službách maďarskej iredenty sú v ponímaní slovenskej historiografie všetci Slováci, ktorí sa podieľali na aktivitách maďarského iredentistického hnutia a tým automaticky spadajú do kategórie "poľutovaniahodných vlastizradcov"[1], keďže možnosť, že by akíkoľvek Slováci mohli v r. 1918-1938 z vlastného presvedčenia optovať pre Uhorsko sa nepovažuje za legitímnu.


Slovenská historiografia o maďarskej iredente
Otázka posudzovania maďarskej iredenty a jej slovenských protagonistov je jednou z mála konštánt (česko)slovenskej historiografie v období od r. 1919 až podnes.

Po uvoľnení pomerov v r. 1989 sa obvinenia z iredentizmu používajú predovšetkým proti maďarským menšinovým politikom obhajujúcim práva maď. národnostnej menšíny resp. príslušníkom maď. menšiny an-bloc. Hoci títo zjavne nemajú žiadne možnosti, prostriedky ani programy na pripojenie území obývaných maď. menšinou k materskej krajine, označenie Iredentistov sa proti nim používa podobne ako kampaň proti Sionistom v 50. rokov (nominálne namierená proti štátu Izrael) slúžila predovšetkým na útoky proti Židom v Československu a v ostatných krajinách východného bloku.

Obdobie po r. 1919
Jehlička, úplně ve službách maďarského revizionizmu, skoro po celých dvacet let trvání republiky vyvíjel velmi čilou podkopnou činnost...Sdružoval kolem sebe ztroskotané, kriminální existence, které většinou pro obyčejné zločiny museli opustit území republiky a potom v zahraničí našli u něho útulek a zaměstnání (Koreň, Mutňanský, atď.)...Jehličkova akce byla maďarskou revisionistickou politikou myšlena jako doplněk akce Tukovy. Jehlička měl provádět rozvratnou činnost zvenku, Tuka uvnitř republiky. Je zajímavé a poučné, že se myšlenka slovesnké orientace k Maďarsku v mladé generaci slovenské skoro vůbec neujala a ani v ľudácké mládeži neměla pozoruhodních přívrženců. Bylo to výsledkem působení republikánského školství. Takové zjevy se objevovali i v určité výstřední vrstve evanjelické skupiny slovenské národní strany (Bazovský)... Zato Jehličkova a Tukova ideologie koruny svatoštěpánské a návratu Slovenska k ní stále hojně zaměstnávala mysli bývalých renegátů, maďaronů a Maďarů, kteří se pohybovali od převratu anebo později ve slovesnké společnosti, jmenovitě v řadách staršího kněžstva a jiných intelektuálních vrstev...[2]

Obdobie vojnového Slovenského štátu 1939-1945

Obdobie "národnej demokracie" 1945-1948
Naše smutné skúsenosti s Maďarskom v dávnej i nedávnej minulosti, podiel Maďarska na utrpení nášho ľudu bezprostredne pred vojnou a za vojny, ale aj neuspokojivý stav našich vzťahov v prítomnosti, dávali nám politické a morálne právo dožadovať sa na tejto konferencii jasných, azda aj tvrdých záruk, že spáchané krivdy budú napravené a že v budúcnosti nikdy viac nedôjde k ich opakovaniu. A pritom všetkom vyhli sme sa v našich návrhoch k tejto mierovej zmluve všetkému, čo by bolo výrazom ducha pomsty, ktorý je nášmu národu cudzí... žiadali sme, aby nám rozhodnutím mierovej konferencie bolo umožnené zamedziť na našom vlastnom území v rámci nášho suverénneho štátu opakovanie sa tejto podkopnej činnosti, ktorá napomáhala vonkajšiemu útočníkovi rozbíjať náš štát. Preto sme si priali, aby bola Maďarsku uložená povinnosť prijať max. 200 000 etnických Maďarov, ktorí dnes žijú premiešaní so slovenským obyvateľstvom blízko našich južných hraníc... Našu požiadavku sme postavili na vedomí, že títo etnickí Maďari, ponechaní na doterajšom mieste , vždy budú príčinou revizionizmu a iredenty, a tým aj napätého vzťahu medzi nami a Maďarskom.[3]

Obdobie "ľudovej demokracie" 1948-1967

Obdobie "Pražskej jari" 1964-1968

Obdobie "normalizácie" 1968-1989
...Už od r. 1950 pôsobilo v Maďarsku 50 rôznych iredentistických organizácií rozdelených podľa jednotlivých národnostných oblastí... Už v septembri 1919 zriadil býv. prešovský advokát K. Bulissa v Budapešti Slov. ústrednú kanceláriu, začal vydávať časopis Slov. národ... Pod patronátom ministerstva národnostných menšín, pri kt. bolo zriadené osobitné slov. odd. pokračoval v svojej iredentistickej práci V. Dvortsák. V okt. 1919 založil renegát F. Jehlička stranu Magyarbarát Tót Néppárt, kt. cieľom bolo bojovať za autonómiu Slov. v rámci Maďarska... Organizácie zaujímajúce sa o Slov. vytvorili tajný výbor, tzv. Felvidéki komité, kt. predsedom sa stal J. Mészáros... Po dosiahnutí autonómie, alebo samostatnosti Slov. sa malo rozhodnúť o forme jeho spojenia s Maďarskom. V tomto smere bol najvýznamnejším predstaviteľom maď. iredenty na Slov. v 20. rokoch V. Tuka... zameriavali sa hlavne na podporu ľudáckeho nacionalizmu v republike i medzi Slovákmi v zahraničí a na jeho využívanie pre ciele maď. iredenty. Jednu z týchto skupín viedol F. Jehlička a F. Unger. V Poľsku vydávala časopis Slovák, neskôr Samostatnosť, založila SNR a v máji 1921 vyhlásila Slov. republiku. R. 1933 založil F. Jehlička spolu s V. Dvortsákom v Ženeve Slov. radu, ktorá sa mala stať reprezentačným orgánom slov. častí iredenty. Vo Viedni krátko pôsobil Zahr. slov. výbor vedený V. Bojanom, hl. miestom pôsobenia V. Dvortsáka bol Paríž, kde vydával časopis La Slovaque. R. 1927 oznámil založenie Slov. republiky V. Mihalus. V USA pôsobila v záujme a intenciách maď. iredenty skupiny vedená I. Košíkom...[4]

Obdobie po r. 1989
Dávno pred vznikom Slovesnkej republiky sa začala tá cieľavedomá, pre slovesnký národ neprijateľná kampaň, ktorej cieľom bola a je diskreditácia slovesnkej štátnosti, pokus skresľovať reálnu situáciu v štáte, najmä v oblasti národnostnej politiky. Treba objektívne povedať, že vďaka súhre celej iredenty, vrátane existencie takých maďarsko-šovinistických inštitúcií, ako je Federalistická únia európskych národnostných skupín (nemecká skratka FUEV, anglická FUEN), podporovaná štedrými darcami maďarského pôvodu, celá kapmpaň za obranu údajne ohrozovaných práv maďarských menšin najmä na Slovesnku, v Rumunsku a v Juhoslávii získala veľa stúpencov medzi politikmi, ktorí nechcú poznať pravdu, realitu, ale jej skreslenú podobu, predstavovanú systematicky maďarskými politikmi a - pokiaľ ide o Slovesnko - politikmi maďarskej národnosti.[5]

Osobnosti
Medzi Slovákmi - účastníkmi iredentistického hnutia sa obvykle menujú nasledovné osobnosti: František Jehlička, Štefan Mnoheľ, František Unger, Viktor Dvorčák, Ferdinand Machay, Ľudovít Koreň, Gustáv Košík, Vinco Mihalus, Ľudovít Bazovský, Anton Kadlec, Jozef Prokopec, Adolf Pechány, Juraj Podhradský, Michal Kmoško, Jozef Magorin, Ján Swiežényi, Viktor Bajan, Július Mészáros. Osobitné miesto zaujíma Vojtech Tuka, ktorého autori priradzujú k maďarskej iredente spravidla podľa svojho postoja k Prvej ČSR, resp. k vojnovému slovenskému štátu.


Organizácie
Aktivita uvedených osobností sa mala sústreďovať okolo nasledovných organizácií:

• Slovenská národná rada, založená v máji 1920 vo Varšave
• Dočasná Národná vláda Republiky Slovenskej
• Spišsko-oravská kompánia
• Maďarsko-slovenské légie organizované v Poľsku
• Zahraničný slovenský výbor vo Viedni
• Hornozemská liga (Felvidéki liga)
• Slovenský komitét (Felvidéki komité)
• Hornouhorská delegácia (Felvidéki delegáció)
• Slovenská emigrantská vláda v Budapešti

Odkazy

1. Fraňo Ruttkay, Slovenskí kolaboranti v službách maďarskej iredenty (1920-1938) (Kubko Goral Brat. 1998)
2. Ivan Dérer, Slovenský vývoj a luďácká zrada (Kvasnička a Hampl Praha 1946)
3. Vladimír Clemetis, Vystúpenie na záverečnom zasadaní pléna rokovania o mierovej zmluve s Maďarskom 12. 10. 1946 v Paríži In: Vlado Clementis, Medzi nami a Maďarmi. Poučenie z histórie (Eko konzult Brat. 2008) s. 87
4. článok "Iredenta" In: Encyklopédia Slovenska II. zväzok (Veda Brat. 1978) s. 464
5. Dušan Slobodník, Na margo Csákyho knihy In: D. Slobodník, J. Bobák, M. Baránik, D. Rusnák, M. Benža, P. Baco, M. Ferko, V. Fábry, E. Slavkovská, J. Lajš, J. Kalman, Zámery Iredenty v plnej nahote (Kubko Goral Brat. 1999) s. 11

Literatúra

• Michal Hertel, Komunisti, ľudáci a maďarská iredenta. In: Xénia Šuchová (ed.), Ľudáci. a komunisti (Universum Prešov 2006), s. 58
• Miroslav Kmeť, Fenomén odrodilstva (Historická revue č. 11/2005)