Maďaróni

Neschopnosť slovenskej publicistiky rozlúčiť sa s pojmom Maďaróna ani po 80 rokoch cieleného vštepovania hungarofóbie do slovesnkej spoločnosti je fenomén, ktorý si zaslúži pozornosť. Vieme, že predstava Slováka dobrovoľne optujúceho za Uhorsko je pre slovenskú historiografiu svätokrádež a tabu, pozrime sa preto na tento pojem bližšie.

Podľa zaužívanej definície je Maďarón pejoratívny výraz označujúci človeka - Nemaďara, ktorý sa pomaďarčil. Synonymum pre pojmy "odrodilý Slovák", "slovenský renegát". Ide o jeden zo základných volacích kódov slovenskej národoveckej spisby. Slovenské národné obrodenie súbežne s ideálom slovanskej vznešenosti uviedlo na scénu i jeho protipól - "odrodilého Slováka" (najčastejšie z radov zemanov). V časoch, keď vykreslovať Maďara v obraze nepriateľa nemuselo byť taktické a vzhľadom na zákon o poburovaní proti národnosti ani bezpečné, sa ako zástupný obraz používala postava slovenského renegáta.

Pojem maďaróna/odrodilca v Mikulášskych žiadostiach z 10. 5. 1848

9. punkt Mikulášskych žiadostí[1]pamätal na "zradcov a odrodilcov":

"...Odrodilí zradcovia národa, ktorí svoju materskú reč postupujú a či tajne, či zjavne proti právu, cti a slobode národa úklady stroja, úrady verejnie zastávať nesmejú. Menovito žiadame, aby od týchto čias žiaden zradca slovenskieho národa medzí Slovákmi úradovať nemohol. Zabúdajúc na doterajšie viny odrodilstva, chceme sa ubezpečiť na budúcnosť s tým osvedčením, že zradu krve, reči a národnosti slovenskej za zradu nielen nášho národa, ale celej vlasti uhorskej považuvať budeme."

Obraz slovenského renegáta v básni J.M. Hurbana z r. 1861

Jozef Miloslav Hurban v r. 1861 v jednej zo svojich básní[2] píše:

"Slovenský renegát / Za uhorský kabát / Zapredal národnosť, / Rozosial nesvornosť..
Nie Maďar lež pluhák / Odrodilý Slovák / Na Uhriech rozdvojil / Čo sám pán Boh spojil."

Lajos Kossuth a Sándor Petőfi ako slovenskí odrodilci

Nevyriešeným problémom slovesnkej historiografie je, kam zaradiť vedúce osobnosti uhorskej revolúcie 1848/49 slovenského pôvodu Lajosa Kossutha a Sándora Petőfiho.

V spojitosti s nimi pretrváva tradícia považovať ich za odrodilcov "...Ako v iných mestách aj v Trenčíne je Kossuth Lajos utca (ulica Ľudovíta Kossutha), najväčšieho slovenského odrodilca"[3].

Pojem maďaróna/renegáta v politickom zápase po r. 1918

Po r. 1918 sa nálepka maďaróna/odrodilca/renegáta používala v rámci politického boja na elimináciu konkurentov.

V čase, keď T. G. Masaryk označoval slovenský národ za výmysel maďarskej propagandy, sa nálepkou maďarónstva biľagovalo celé automistické hnutie. Neskôr, keď sa v čechoslovakistickom tábore začali diferencovať postoje voči autonomistom (V. Šrobár vs. M. Hodža) sa začalo citlivejšie rozlišovať. Keďže sa jednotliví aktéri posúvali naprieč politickým spektrom, Dr. Ivan Dérer považoval z apotrebné odlíšiť bývalých renegátov, maďarónov a Maďarov(!) od súčasných: "... Jehličkova akce byla maďarskou revisionistickou politikou myšlena jako doplněk akce Tukovy. Jehlička měl provádět rozvratnou činnost zvenku, Tuka uvnitř republiky.... Jehličkova a Tukova ideologie koruny svatoštěpánské a návratu Slovenska k ní stále hodně zaměstnávala mysli bývalých renegátů, maďaronů a Maďarů, kteří se pohybovali od převratu anebo později ve slovesnké společnosti, jměnovitě v řadách staršího knězstva a jiných intelektuálních vrstev a seděli i ve státní a veřejné správě na vlivných místech."[4]

Pojem maďaróna/renegáta v súčasnej slovenskej historiografii

Slovenská historiografia dodnes narába s pojmom maďarón/renegát:

"... Medzi Slovákmi sa stalo meno Jehličku čoskoro synonymom zradcu a zapredanca. Jeho činnosť verejne odsudzovali nielen tzv. čechoslovakisti, ale aj jeho bývalí kolegovia z ľudovej strany. Zdá sa, že sa Jehlička stal zajatcom vlastných ambícií. Stojí za zamyslenie aj ten fakt, že súc profesorom dogmatiky a morálky, ako sa mohol dostať do podobnej nezávideniahodnej situácie. Na Slovesnku bol a je stále považovaný za zradcu a renegáta"[5]

Renegáti na oboch stranách - Maďaróni vs. Panslávi

Vratkosť obvinení z odrodilstva je zrejmá, ak ich uplatňuje aj druhá strana: F. Jehlička tiež nachádzal dôvody nazývať svojich oponentov renegátmi:

"Seton Watson calls his collaborators Slovaks, but they, themselves are content with the designation "Czechoslovaks", and with the exception of Hlinka they are all members of Czechoslovakian Parties. If these witnesses had merely said that they had been uplifted, enriched and advanced by the Czechs and therefore were loyal supporters of the Czecho-Slovakian State, it would have been a true and candid statement. ... These men now look down upon the situation in Slovakia from the stratosphere of their own opulence, and, although they have to admit that the inhabitants have grown poorer and poorer under Czech domination, that the industries of the country have been ruined and the unemployed forced to emigrate in large masses, they are content with things as they are, and they may well be so, owing that their personal affairs have taken such a decided turn for the better. It certainly throws a glaring light upon Scotus Viator's book that he found no witnesses to support his thesis other than renegades and traitors to their race who are despised by the Slovak people ... As is known the Czechs were afraid of a plebiscite-in Slovakia, for they knew the Slovaks would vote against them. To prevent one the Czech Maffia got a group of Slovak panslavs to make a declaration in which they professed to be Czechs and asked to be incorporated in one State with the other Czechs. This was the notorious-Declaration of Turciansky sv. Martin signed on 30-th Oct. 1918…. The Declaration denies the existence of a Slovak nation and declares the Slovak language to be the same as Czech. Is it to be imagined that the Slovak nation, as a whole, could possibly have made such a treacherous statement? Can any nation in the whole world be conceived as denying its own existence? Only venal traitors are capable of a statement of that kind.[6]

to be continued...

Externé zdroje

1. ↑ Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848 zostavené v Liptovskom Svätom Mikuláši In: Jaroslav Chovanec, Peter Mozolík, Historické a štátoprávne korene samostatnosti Slovenskej republiky (Procom Brat. 1994)
2. ↑ J. M. Hurban, Piesne na teraz (Viedeň 1861)
3. ↑ Karel Kálal, Utrpenie Slovákov a maďarizácia (Eko-Konzult Brat. 2006) str. 31
4. ↑ Dr. Ivan Dérer, Slovenský vývoj a luďácká zrada (Kvasnička a Hampl Praha 1946)
5. ↑ M. Michela, Politické kotrmalce Františka Jehličku v rokoch 1918-1920 (HÚ SAV 2007, rukopis)
6. ↑ rev. Francis Jehlicka, Reply to Mr. R.W. Seton Watson's book Slovakia then and now (Vienna 1932