O "šiestich rokoch šialenstva a tragédií na Horniakoch a o českej emigrácii, ktorá ich vyvolala". O jednom nevyrovnanom opuse Gy. Popélya

V januári bola na trh uvedená knižka Gyulu Popélya Felvidék 1914-1920 (vydavateľstvo Magyar Napló Kiadó, Budapešť, 2009), ktorá vzbudila pozornosť maďarskej verejnosti na oboch stranách hraníc. Autor je pedagóg a historik, bývalý dlhoročný riaditeľ maďarského gymnázia na Dunajskej ul. v Bratislave. Má za sebou bohatú publikačnú činnosť, napísal niekoľko dôležitých prác o histórii maďarskej menśiny na Slovensku, so zvláštnym zreteľom na otázky školstva a demografického vývoja. Žije v Štúrove a v súčasnosti pôsobí na katedre histórie pedagogickej fakulty komárňanskej univerzity. V r. 1990-92 bol poslancom federálneho parlamentu.

Predmetom Popélyovho skúmania je šesť rokov, počas ktorých sa - podľa autorovho presvedčenia - rozhodlo o osude Uhorska v súlade so zámermi českej emigrácie podporovanej neschopnými a nesvedomitými maďarskými vládami počnúc vládou gr. Károlyiho. Tým sa autor zaradil do hlavného prúdu maďarskej pravicovej historiografie, ktorá za rozbitie Uhorska kladie vinu na veľmoci a nezvládnutý "manažment" rozpadu zo strany vlád M. Károlyiho a B. Kuna. Popély sa spolu so svojimi maď. kolegami historikmi podobného zmýšľania domnieva, že Maďari mohli získať viac, napríklad si mohli ozbrojeným vystúpením vynútiť plebiscit. Tradične zhovievavo sa stavia k úlohe slovenskej politickej reprezentácie, ktorej prisudzuje úlohu štatistu a ktorá podľa Popélyových slov "vyčkávala".

Po stránke faktografickej knižke nemožno vyčítať vážnejšie nedostatky, podrobne popisuje chronológiu jednotlivých udalostí so zaostrením aj na tie, ktoré slovenská historiografia tradične zamlčiava.

Iná otázka je, do akej mozaiky sú jednotlivé fakty vložené a aké závery sú z nich vyvodené. A tu je hlavný problém Popélyovho prístupu: zaostruje pohľad na Uhorsko, hoci o jeho osudoch sa rozhodovalo v oveľa širšom geopolitickom priestore a výrazne skôr, než v období 1914-1920.

Po krymskej vojne a obsadení Bosny sa Monarchia cítila byť najviac ohrozená na Balkáne a preto vyvažujúc ruský tlak od 80-tych rokov 19. storočia smerovala do nemeckej sféry vplyvu. Od rovnakého času možno dokumentovať i českú konšpiráciu na Horniakoch. Tá by však pri inej koštelácii medzinárodných podmienok ostala bezvýznamná, rovnako ako národnostná otázka, vyostrovaním ktorej operovala.

Keď sa však už raz Rakúsko-Uhorsko ocitlo v epicentre civilizačného zápasu ambiciózneho Nemecka s dohodovými mocnosťami, z geopolitickej pasce nebolo viac úniku. A táto pasca pretrvávala prakticky až do polovice 20. storočia, ešte v r. 1938-41 z nej maďarská reprezentácia nenachádzala východisko a v tomto zmysle za ňu Maďari zaplatili krvavú daň naposledy v r. 1956.

Vytrhnutie Horniakov z Uhorska, ktoré si v r. 1918 z jej obyvateľov, okrem českej agentúry neželal nik, nebol iniciovaný zvnútra a preto ho nebolo ani možné zvnútra sanovať.

Ani poznajúc ďaší vývoj nemožno s určitosťou nájsť scenár, ktorý by umožnil zachovať Uhorsko, resp. vyhnúť sa vojne v r. 1914. Démonizovať preto Masaryka je zbytočné, odsudzovať Károlyiho alebo dokonca Kuna (tohoto večne ufúľaného židovského "übermenscha", ktorý sa na rozdiel od aristokrackých "vlastencov" sa so zbraňou postavil Dohode a dočasne získal späť 2/3 Horniakov) vyslovene hlúpe.

Násilie a občianska vojna na Horniakoch by boli tou najhoršou možnou alternatívou. Vieme, akú sofistikovanú mašinu protimaďarského štvania využívala/využíva čsl./slovenská pol. reprezentácia, hoci mala/má v arzenáli "iba" černovskú vzburu s 15 obeťami a akúsi "malú vojnu" s 18 padlými. Krvavé povstanie s desaťtisícami obetí v r. 1918-1919 by nepochybne viedlo k inému typu spomienok než že "trstenicou boli bití za to, že nevedeli maďarsky očenaš" a následnému vyhladeniu maďarskej národnosti na juhu Slovenska.

Interpelácia posl. Benického v uhorskom parlamente k udalostiam v Černovej 30. októbra 1907

Napriek tomu, že Černová je trvalou súčasťou široko propagovaného perzekučného bludu o maďarizácii, sa až doteraz akosi nenašiel nik, kto by slovenskému čitateľovi predostrel vystúpenie poslanca za ružomberský volebný obvod Benického v uhorskom parlamente 30. októbra 1907 venované tejto otázke. Nepochybujeme, že tak historici (ne)činili v najvlastnejšom záujme samotného čitateľa, hoci určitú úlohu mohla zohrať aj ich životná skúsenosť azda najhutnejšie vyjadrená v ruskom prísloví "Каждый сверчок знай свой шесток"*. Práve preto si myslíme, že robíme záslužné delo, ak na tomto mieste verejnosti text** predkladáme.

Ešte poznámka k písaniu mien jednotlivých aktérov: keďže v slovenskej historiografii od určitého času vládne vo veci písania uhorských mien a priezvísk absolútny nihilizmus, a tiež vzhľadom na skorumpovanosť historickej obce zvyknutej familiárnymi menami (Belo, Šaňo, Paľo...) zdôrazňovať, že daná historická persóna je "v balíku", riadime sa týmto úzom a píšeme ich tak, ako sa nám to práve hodí.

206. schôdza v stredu, 30. októbra 1907

Žeňa Benický: Ct. snemovňa! (Slyšme! Slyšme!) Prvá veta, ktorú ako poslanec za uvedený obvod chcem v súvislosti s černovskou katastrofou vysloviť, je prosba k vysoko ct. pánovi ministrovi vnútra, aby ráčil dohliadnuť na prísny a nestranný priebeh vyšetrovania, ktoré bolo v Ružomberku započaté. (Súhlas.) Myslím si, ct. snemovňa, že pri dnešnom stave vecí o tom nemali odznieť žiadne ďalšie slová. Po interpelácii p. poslanca Milana Hodžu som ale s ľútosťou zistil, že nech to akokoľvek zapierajú, chcú zúžitkovať tento prípad aj politicky . . . (Pravda! Tak je! Výkriky: Obchod!)
Zolo Silaši: Aj vo Viedni interpelujú! (Stály hluk. Predseda zvoní.)
Žeňa Benický: . . . a dokonca aj z tejto smutnej udalosti chcú politicky profitovať. (Pravda! Tak je!) Udalosti v Černovej už obleteli svet, hovoria a vie sa o nich, všade. O čom sa ale nehovorí, že kto v skutočnosti stojí za touto krvavou udalosťou. (Tak je!) Táto udalosť ct. snemovňa, aby som sa stručne vyjadril, nie je iným, než povestnou bodkou na konci vety.
Od parlamentných volieb v r. 1906 Ružomberok nadobudol veľmi žalostnú reputáciu. Myslím si, že nepreháňam ak vyhlásim, že neprejde týždeň, ale už celkom určite neprejde mesiac, aby sa v tlači v súvislosti s mestom Ružomberok, alebo niektorou obcou v jeho obvode nepísalo o novom škandále a to vždy o škandále národnostnom (Pravda! Tak je!) Dospeli sme tak ďaleko, že Ružomberku sa za posledných poldruha roka podarilo vytesniť Turč. Sv. Martin z jeho doterajšej pozície Mekky panslavizmu. Zdá sa mi, že ct. páni Panslávi z Horných Uhier si chcú v Ružomberku vybudovať akúsi pevnosť - chrám, kam by mohli každoročne podnikať púte a posilňovať sa vo svojej protimaďarskej nenávisti.
Tiež čítame v novinách, že protimaďarská nálada v Ružomberku sa prejavuje raz formou manifestácií, inokedy útokmi na maďarsko-jazyčné obyvateľstvo Ružomberka, pričom v záujme ochrany osôb a majetku musí asistovať vojenská sila. Tiež sa stáva, že raz tu, inokedy tam, vyhorí niektorý dom, majer, alebo rovno celá dedina.
Dôkazy nie sú žiadne, ale azda nie sú celkom bezdôvodné chýry, že za nočnými prípadmi podpaľačstva sa skrýva motív politickej pomsty. (Pravda! Tak je! na ľavej strane.) lebo v každom jednom prípade horí maďarský majetok, alebo majetok niekoho takého, kto ostal ľahostajný k národnostnému štvaniu a bez hlasov koho sú národnostní kandidáti nútení sa zaobísť vo voľbách poslancov, alebo obecných zastupiteľstiev.
Po niekoľkých dňoch opäť čítame v novinách, že v obci Lisková ružomberského obvodu katolícki veriaci vyhlásili štrajk vlastnému farárovi: nenechávajú sa krstiť ani oddávať, svojich mŕtvych si pochovávajú sami a zbytočne ich volá kostolný zvon, stánok boží ostáva pustý od nedele do nedele, od sviatku ku sviatku.
Miki Zborai: Ale poburovať sa nechajú! (Veľký hluk. Predseda zvoní.)
Žeňa Benický: Farára musí chrániť vojenská sila, a po jej odchode bez ohrozenia života nemôže vykročiť za prah fary, je zajatcom vo vlastnej farnosti a to hladujúcim zajatcom.
Jano Molnár: Vierovyznanie podľa Hodžu!
Žeňa Benický: Lebo na skromnej roli, ktorú je schopný vlastnou rukou obrobiť, sejbu mu z brázdy vysypú (Hluk. Slyšme! Slyšme! Predseda zvoní.), plody jeho ničia a rabujú. Svoj pohár vody si sám zo studne ťahá a keď si chce zakúriť, sám si drevo na dvore naštiepa, lebo v celej katolíckej dedine nenájde sa jediný želiar, ktorý by farárovi slúžiť bol ochotný. (Pohyb.)
Ďuro Smrečáni: Toto je takto pravda!
Žeňa Benický: Potom sa dočítame o škandáloch ružomberského farára Andreja Hlinku, ktorého suspendovali z cirkevného úradu za preukázanú simoniu, o jeho obžalovaní za poburovanie, uväznení, odsúdení, o jeho odvolávaní sa.
Potom prichádzajú správy o pohybe českých a moravských agitátorov na okolí.
Gabo Ugron: Tých by bolo treba strčiť do väzenia!
Žeňa Benický: Dostávame správu o ich zatknutí, o veľkých finančných čiastkach určených na agitáciu, ktoré u nich našli. V jednom prípade sa podarilo jedného z nich vypovedať za hranice, v druhom prípade sa to nepodarilo.
Milan Hodža: Ako sa volal ten pán?
Žeňa Benický: V druhom prípade sa to nepodarilo, lebo mu dopomohli k úteku. A strojcovia a vykonávatelia tohoto úteku boli poslanci snemu (Živý pohyb.), ktorí sa v tomto prípade neštítili hroziť, (Hluk. Predseda zvoní) že v záujme cudzieho agitátora požiadajú o zásah voči svojej vlasti cudziu mocnosť. (Hluk.)
Ďuro Smrečáni: Navštívili amerického veľvyslanca.
Milan Hodža: A to už kto povedal?
Žeňa Benický: Priniesla to tlač a nikto to nedementoval.
Hlas (z národnostných lavíc) : A veríte tomu?
Žeňa Benický: Zo všetkého toho vyplývala logická nevyhnutnosť černovských udalostí, o ktorých sme počuli dva výklady. Prvý od p. poslanca Milana Hodžu, druhý od ministra vnútra.
Neviem, odkiaľ si p. poslanec informácie zadovážil? Čo sa mňa týka, hneď ako som sa dozvedel o krviprelievaní, dostavil som sa do svojho obvodu, hovoril som jednak s úradnými osobami vykonávajúcimi vyšetrovanie, jednak s ľudom prítomným pri krviprelievaní. Môžem konštatovať, že skutočnosť celkom protirieči vyhláseniam tu predneseným p. Milanom Hodžom. (Hluk n laviciach národnostnej strany.)
Milan Hodža: Vyšetrovanie to preukáže! Dovtedy by bolo lepšie nehovoriť!
Ďuro Smrečáni: Nevystatujte sa!
Žeňa Benický: Opakujem, skutočnosť celkom odporuje tomu, čo tu predniesol p. posl. Hodža, naopak úplne sa zhoduje s vyjadreniami p. ministra vnútra.
Milan Hodža: On sám povedal, že vyšetrovanie ešte neskončilo! (Hluk na ľavej strane, Predseda zvoní.)
Predseda: Ticho prosím!
Žeňa Benický: Za poldruha roka, aj ako poslanec za ružomberský obvod, som s veľkou pozornosťou sledoval dianie vo svojom obvode a bolo mi zrejmé, že tam prebiehajúce štvanie sa skôr či neskôr skončí nejakým strašným výbuchom. Ako sme i dospeli k stavu, že v naśich pokojných, príslovečne tichých slovenských dedinách hromia vojenské karabíny.
Dospeli sme, ct. snemovňa na Horniakoch tak ďaleko, že kde na hradskej predtým ozýval sa pokorný a zbožný "buď pochválen Pán Ježiš Kristus", tam na týchto hradských dnes hádžu kamene po všetkých panských kočoch, päsťami hrozia pánom a hlasno volajú, že onedlho bude beda každej reverende i panskému dolmánu.
Dospeli sme tak ďaleko, že ukradnú zástavy z kostolov a pod týmito zástavami chodia v čase bohoslužieb z dediny do dediny vyhlasujúc, že v ktorom kostole opováži sa kňaz maďarsky kázať, ten kostol oni zrovnajú so zemou.
Ďuro Smrečáni: Nepreháňa!
Milan Hodža: Prosím predložte dôkazy!
Žeňa Benický: Pýtam sa, ct. snemovňa, kam sa podel ľud slovenského impéria Rákócziho a Bočkaiho (tót imperiumának népe), ktorý krvácal za uhorskú slobodu, kam sa podeli domobranecké pluky spod Braniska?
Dnes, ct. páni, zatratené duše Hurbana a starého Hodžu vzkriesli a vznášajú sa nad týmito tajnými nočnými schôdzami. . .
Gabo Ugron: Pravda je!
Žeňa Benický: ... toto sa im dostáva do uší a plní ich srdcia jedom popierania národa a vlastizrady. (Živý súhlas na pravej a ľavej strane.)
Alebo ct. snemovňa, čo si má myslieť ten chudobný Slovák, živoriaci a hladný Slovák, keď sa pred neho postavia jeho advokáti, jeho učitelia, a žiaľ vo viacerých prípadoch jeho kňazi a takto mu vravia: vidíš ty Slovák tieto hory, tieto pekné lesy? Toto všetko patrilo kedysi vám, ale priśli Maďari a zobrali vám to. Z nás si voľte svojich poslancov a mi vám to všetko získame späť.
Milan Hodža: Prosím predložte dôkazy!
Žeňa Benický: Odznela táto výzva vo viacerých dedinách a sedliaci z týchto obcí mi o tom rozprávali. Alebo takto k nim prehovoria: "Počúvajte vy Slováci, dávajte si vy veľký pozor na svoje deti, lebo v noci vám sem vrazia Maďari, (Veľký hluk. Slyšme! Slyšme!) pochytajú vám vaše deti a zoberú ich na maďarskú nížinu, nech je tam viac Maďarov a vy nikdy viac neuvidíte krv z vašej krvi." A tam, kde je vlastenecký kňaz, ktorého vplyvu sa treba obávať, lebo je on vodcom duchovným i hmotným svojho ľudu, tam sám Andrej Hlinka vyskočí na sud a riekne takto: "Nepočúvajte vy farára vášho, ale mňa. Aj farár som, aj sedliak som. Krpce moje sú rovnaké ako vaše, som z vašej krvi a mäsa. Ja vám vravím, že váš farár sa potajomky dohodol s Maďarmi, kúpili si ho!".
Vy, ct. kolegovia poslanci, sa azda usmievate nad týmito nezmyslami, ale ct. páni, ten slovenský sedliak sa neusmieva, ale chytá sa sekery a kosy a rozbehne sa on proti tej fare a rozbehne sa on proti tomu farárovi. (Hluk. Predseda zvoní.) A keby na jednom mieste včas pomoc by neprišla, tak dnes by bolo na Horniakoch o jedného znamenitého maďarského kňaza menej, ktorého po desiatich rokoch pokojnej služby po polhodinovom prejave Andreja Hlinku jeho vlastní farníci chceli utopiť vo Váhu.
Gaston Gál: Pritom tu nejde ani o verejnú správu [volený úrad]!
Žeňa Benický: Andrej Hlinka - toto meno sa stalo na Horniakoch, ale obzvlášť v ružomberskom obvode pojmom, ktorým sa poburuje. Tento Andrej Hlinka sa dostal do konfliktu s vlastným predstaveným biskupom, do tohoto procesu sa samozrejme intenzívne zapojila slovenská tlač vychádzajúca v Hornom Uhorsku, ktorá v jednotlivých fázach procesu suspendácie písala nasledovne. Ešte musím poznamenať, že som sa samozrejme nepripravoval v blízkej budúcnosti zapodievať týmito vecami, preto som len narýchlo zozbieral niekoľko citátov zo slovenskej tlače.
Ľudové noviny z 23. augusta 1907 píšu (číta): "Alexandrom — rozumie pod ním biskupa Alexandra Párvyho — "Hrozným" vrazili tŕň do tela našej cirkvi, ktorý vyvoláva veľký hnus. Kým ten odtiaľto neodíde, o mieri nemôže byť ani slova."
V rovnakých novinách 26. júla 1907 uverejnili článok s nadpisom "Hlinka a Párvy" v ktorom čítame: " Hlinka nechce milosť, nechce biskupského odpustenia výmenou za ponižujúce odprosenie, alebo na základe neprijateľných podmienok. Alebo-alebo. Niet sa čoho báť, pôjde buď Hlinka, alebo Párvy."
"Slovenský Týždenník" - Hodžove noviny píšu nasledovne: "Pod Párvym praská pôda. Vyznamenanie pyšného a krutého biskupa je skutok nehodný koruny. Tento "Alexander Hrozný", tento "tyran", tento "assasin" . . . Minulý rok naňho v jednych budapeśtianskych novinách zaútočili takým spôsobom, že veriacim sa nahrnula krv do tváre. On však nežaloval. Všetky tieto chýry sa rozšírili medzi Slovákmi, nečudo že ich vzbúrili."
4. októbra 1907: (Pohyb. Slyšme! Slyšme!) v článku pod názvom "Otrokár Párvy" píše sa nasledovné: "Párvy kope a necháva bičovať svojich otrokov. . . Vidíme, že bičom plieska do tváre slovenského ľudu len preto, lebo ten nechce ísť podľa jeho vôle na bitúnok. . . Stačilo už; rany slovenského ľudu, ktoré spôsobil biskupský bič, horia plameňom . . ."
Miki Zborai: Neštvú teda?
Žeňa Benický (číta) : "Zuby nám škrípu, päste sa zatínajú, v očiach nám oheň horí. Srdce nám rýchlo bije. V mozgoch sa nám myšlienky preháňajú . . . Slováci, takých biskupov si žiadajte, ktorý v duchu Kristovom spravujú svoje stádo a nie v duchu Belzebuba." (Pohyb.)
Úctivo si dovoľujem položiť vláde otázku, že vlastne dokedy toto takto môže trvať? (Živý súhlas na pravej aj ľavej strane.) Dokedy sa budú môcť títo páni prechádzať na slobode? (Živý súhlas na pravej aj ľavej strane.) títo podnecovatelia nepokojov, ktorí zneužívajúc nevedomosť ľudu, denno-denne a z hodiny na hodinu vedú svoj ľud na ceste k záhube. (Tak je! Tak je! na pravej a ľavej strane.) Týmto pánom sa počas krviprelievania v Černovej nič zlého nestalo; pred žandárske pušky poslali oni starcov, ženy a deti. (Tak je! na ľavej i pravej strane. Vstávajú na ľavej strane: Zbabelci, tu sa hrajú na hrdinov! Krikľúni!)
Milan Hodža: Neraz som bol v dave v prvej rade! (Veľký hluk na balkóne.)
Predseda: Ticho prosím!
Ali Šomoďi: Vás akurát len vyfackali! (Hluk. Veselosť.)
Predseda: Počujem tu od jedného z p. poslancov, že niekoho vyfackali. Tieto výrazy nepatria do parlamentu. Dosť nepríjemné, ak so to niekomu prihodilo, (Veľká veselosť a potlesk. Hluk. Predseda zvoní.) ale hovoriť o tom v parlamente je zbytočné. (Veselosť. Slyšme! Slyšme!)
Belo Ňári: Poľahčujúca okolnosť, že to povedali o Hodžovi!
Žeňa Benický: Pred žandárske pušky postavia ženy, starcov a deti a kým pološialený ľud trpí a krváca, oni sú v bezpečí, (Tak je! Tak je! na ľavej strane.) Prídu sem, ale nie preto, aby sa kajali, ale aby sa ako supy a hieny vrhli na tieto mŕtvoly a svoj politický interes sa snažili si urvať. (Tak je! Tak je! na ľavej strane.)
Myslím si ct. snemovňa, že s týmito pánmi sa my musíme vysporiadať. Nech uhorská štatna moc ukáže, že kým pre ľud má ona ruku prajnú, z druhej strany má železnú päsť pre týchto pánov, ktorou ich bez milosti zasiahne... (Živý súhlas na ľavej i pravej strane.)
Vzhľadom na pokročilý čas, nechcem ďalej hovoriť a pristúpim k predloženiu interpelácie. (Slyšme! Slyšme! Číta.)
Interpelácia k p. ministrom vnútra a spravodlivosti:
1. Či má p. minister vnútra vedomosť o smutných udalostiach, ktoré stali sa 27. tohoto mesiaca v obci Černová Liptovskej župy, menovite o tom, že dôsledkom činnosti bezcitných slovenských a dokonca aj zahraničných národnostných štváčov vypukla ľudová vzbura, ktorá si do toho času vyžiadala 13 ľudských životov a 12 obetí je ťažko zranených. Ak o tom má vedomosť, či je ochotný postarať sa o prísne a nestranné pokračovanie v započatom vyšetrovaní? (Živý súhlas.)
2. Či sú páni ministri vnútra a spravodlivosti rozhodnutí sa aj naďalej nečinne prizerať ako sa istí cudzinci s nepochybným zámerom premávajú hore-dolu po národnostnom území Uhorska a štvú proti uhorskej štátnej idei?
3. Vzhľadom na to, že podnecovateľmi tohoto smutného prípadu sú okrem známych štváčov aj americké po slovensky písané tlačoviny zaplavujúce krajinu, či je ochotný p. minister vnútra v spolupráci s p. ministrom obchodu tieto protištátne tlačoviny, ohrozujúce verejný mier v krajine, vylúčiť z poštovej prepravy, resp. potrebné kroky u p. ministra obchodu podniknúť?
4. Za ďalšie, či je p. minister ochotný v záujme udržania verejného poriadku na Horniakoch v obciach najväčšmi vystavených národnostnému štvaniu splniť požiadavky miestnych úradov na posilnenie poriadkových síl a ich doplnenie z maďarských jazdeckých plukov ?
5. Či je známe p. ministrovi spravodlivosti, že v Budapešti pod redakciou poslanca parlamentu Milana Hodžu vychádzajúci "Slovensky Tyzdennik" a v Skalici vychádzajúce "Narodnie Novini" v každom čísle dopúšťajú sa národnostného štvania tými najopovážlivejšími klamstvami, napriek čomu sa k nim kr. štátne zastupiteľstvo správa nepochopiteľne blahosklonne? (Pohyb.)
6. Či je ochotný p. minister spravodlivosti upriamiť pozornosť kr. štátneho zastupiteľstva a upozorniť na horemenované tlačoviny a v rámci zákonných možností započať tlačové procesy proti uvedeným novinám, vzhľadom na ohrozenie verejného záujmu, a viesť ich urýchlene a súdom ich prideľovať mimo poradia? (Živý súhlas.)
Predseda : Interpeláciu postupujem p. ministrom spravodlivosti a vnútra. P. minister spravodlivosti si želá vystúpiť.
Anton Günter, minister spravodlivosti: Ct. snemovňa! (Slyšme! Slyšme!) Ráčte dovoliť, aby som aj v mene p. ministra vnútra zodpovedal interpeláciu. Áno, mám vedomosť o tej smutnej udalosti, ktoré sa stala v Černovej a chcem ubezpečiť p. poslanca, že p. minister vnútra vo svojej kompetencii ako aj ja vo vlastnej urobíme vśetko, aby aj podnecovatelia dostali zaslúžený trest (Prevolávanie na slávu, potlesk.)
Čo sa týka druhej otázky, že aké sú zámery vlády v súvislosti s národnostným štvaním, ktorého sa dopúšťajú cudzinci, v tejto súvislosti môžem vyhlásiť, že zahraničné cesty domácich pánov, medzi ktorými sú aj poslanci parlamentu...
Gabo Ugron: Hanba a potupa! (Hluk.)
Anton Günter, minister spravodlivosti: . . . a rovnako aj cesty zahraničných agitátorov, ako vraví p. poslanec, "krížom-krážom" sa premávajúcich po krajine, sú známy fakt. Samotná ich činnosť sa dá iba ťažko dokázať. Aj v mene p. ministra vnútra chcem ubezpečiť snemovňu, že aj v tomto smere podnikneme všetky kroky, ktoré sú potrebné pre zistenie skutkovej podstaty a pre zabránenie podobného šudierstva. (Živý súhlas.) Čo sa týka odňatia práva dovážať niektoré tlačoviny, v tomto ohľade p. minister vnútra spoločne s p. ministrom obchodu už aj doteraz niekoľkokrát konali, a ak podobné prípady nastanú v budúcnosti, budú opäť postupovať odňatím práva poštového doručovania. (Súhlas.)
V súvislosti s požiadavkou posilniť poriadkové sily, p. minister vnútra bude konať, nie síce tým nereálnym spôsobom ako naznačil p. poslanec, ale tak, aby boli potrebné poriadkové sily k dispozícii tam, kde to bude potrebné. (Súhlas.)
Posledné dve otázky, ct. snemovňa, sú v mojej výlučnej kompetencii. (Slyšme! Slyšme!) P. poslanec sa pýta, či mám vedomosť o tom, že v Budapešti pod redakciou poslanca parlamentu Milana Hodžu vychádzajúci "Slovensky Tyzdennik" a v Skalici vychádzajúce "Narodnie Noviny" v každom čísle dopúšťajú sa národnostného štvania tými najopovážlivejšími klamstvami, a napriek tomu sa k nim kr. zastupiteľstvo akoby správa nepochopiteľne laxne?
Milan Hodža: To nie je pravda!
Anton Günter, minister spravodlivosti: A s tým súvisí i posledná otázka, či som ochotný zasiahnuť. Moja odpoveď je taká, že pred budapeštianskym trestným súdom prebieha proti "Slovenskému Týzdenníku" 8 tlačových procesov a proti "Narodným Novinám" 2, dokopy teda prebieha 10 tlačových procesov.
Oto Hofman: Málo! Žalostne málo! (Tak je!)
Anton Günter, minister spravodlivosti: Neráčte tvrdiť, že je to málo. (Slyšme! Slyšme!) V článkoch týchto novín je toľko dvojzmyselností, s toľkou záludnosťou skrývajú to, čo chcú skutočne povedať, (Pravda! Tak je!) že potrestať tieto tlačoviny sa ani pred porotou prísažných nie vždy podarí s plným úspechom. (Tak je!)
Ďuro Smrečáni: Je potrebné odňať ich porotám prísažných! (Hluk. Nesúhlas z ľavej strany.)
Anton Günter, minister spravodlivosti: Ale môžem uistiť ct. snemovňu, že štátne zastupitteľstvo konalo a bude konať vždy a započne vyšetrovanie ak majú miesta podobné kriminálne elementy. Inicioval som vyšetrovanie napr. aj proti článku v "Slovenskom Týždenníku" p. poslanca Milana Hodžu, — a keďže tu ide opäť o ten smutný prípad, dovoľte mi ct. snemovňa, aby som osvetlil príčiny nepokojov citovaním jedného odstavca z neho (Číta): " Začneme novú politiku," — to akože p. Hoďza a jeho druhovia — "štát si chce prisvojiť všetko. Kto je štát? V týchto časoch je štátom hŕstka veľkých pánov. Me nerobíme reklamu prejavom týchto pánov, ale sme sa podujali na ťažkú prácu s cieľom, aby sme zo štátnej moci panských darebákov a zlodejov našeho slovenského jazyka odstránili." (Pohyb. Výkriky: Vari toto nie je poburovanie?) "Je to poslaním našich politikov, urobíme to za akúkoľvek cenu, nezľakneme sa žiadnej cesty a nebudeme sa báť žiadnych prostriedkov." (Výkriky: Neslýchané!)
Gabo Ugron: Hľa tu je vysvetlenie, prečo musí žandár strieľať!
Anton Günter, minister spravodlivosti: Bol som tak smelý týmto citátom osvetliť ten druh národnostného štvania, ktorý prevádza Milan Hodža a jeho druhovia.
Môžem ale ubezpečiť tak interpelujúceho p. poslanca, ako i ct. snemovňu (Slyšme! Slyšme!), že voči podobnému poburovaniu vykoná sa všetko, čo trestný poriadok dovoľuje. (Živý súhlas.) A ja by som v súvislosti s týmto prípadom (Slyšme! z ľavej strany.) chcel vyjadriť najhlbšiu bolesť a sústrasť nad preliatou krvou a obeťami. (Tak je!)
Ale za tieto udalosti a za preliatu krv leží vina na štváčoch (Pravda! Tak je! Potlesk.) Ráčte moju odpoveď vziať na vedomie. (Živý súhlas a prevolávanie na slávu.)
Predseda: Slovo má pán poslanec, ktorý interpeláciu podával.
Žeňa Benický: Ct. snemovňa! Odpoveď s úctou a vďakou beriem na vedomie. (Živý súhlas.)
Predseda: Nasleduje prijatie uznesenia. Kladiem otázku: berie ct. snemovňa na vedomie odpoveď p. ministra spravodlivosti na interpeláciu p. poslanca Žeňu Benického, áno, alebo nie? (Áno!)
Ct. snemovňa zobrala odpoveď danú na interpeláciu na vedomie.


Poznámky:
* vo voľnom preklade: "každý cvrček vedz, odkiaľ - pokiaľ ti je dovolené". V ruskom civilizačnom prostredí je uvedené príslovie všeobecne vnímané ako symbol márneho boja so skorumpovaným systémom.
** citované podľa: http://www3.arcanum.hu/onap/opt/a090302.htm?v=pdf&a=start

Interpelácia Milana Hodžu v uhorskom parlamente k udalostiam v Černovej 30. októbra 1907

Napriek tomu, že Černová je trvalou súčasťou široko propagovaného perzekučného bludu o maďarizácii, sa až doteraz akosi nenašiel nik, kto by slovenskému čitateľovi predostrel vystúpenie Milana Hodžu v uhorskom parlamente 30. októbra 1907 venované tejto otázke. Nepochybujeme, že tak historici (ne)činili v najvlastnejšom záujme samotného čitateľa, hoci určitú úlohu mohla zohrať aj ich životná skúsenosť azda najhutnejšie vyjadrená v ruskom prísloví "Каждый сверчок знай свой шесток"*. Práve preto si myslíme, že robíme záslužné delo, ak na tomto mieste verejnosti text** predkladáme.

Ešte poznámka k písaniu mien jednotlivých aktérov: keďže v slovenskej historiografii od určitého času vládne vo veci písania uhorských mien a priezvísk absolútny nihilizmus, a tiež vzhľadom na skorumpovanosť historickej obce zvyknutej familiárnymi menami (Belo, Šaňo, Paľo...) zdôrazňovať, že daná historická persóna je "v balíku", riadime sa týmto úzom a píšeme ich tak, ako sa nám to práve hodí.


206. schôdza v stredu, 30. októbra 1907

Milan Hodža: Ct. snemovňa! Minulú nedeľu 27. októbra sa štyria ružomberskí farári . . . (Hluk.)
Predseda (zvoní): Prosím ticho!
Milan Hodža: . . . medzi nimi dvaja z poverenia spišského biskupa dostavili sa do liptovskej obce Černová s cieľom, aby vysvetili nedávno postavený kostol.
Ďuro Smrečáni : Už ani toto nie je pravda ! (Hluk.)
Vilo Šümegi: Škoda, že ty si tam nebol!
Milan Hodža: Ct. snemovňa, vysviacka, o ktorú sa pokúsili, sa diala proti vôli ľudu, avšak úrady . . . (Hluk.)
Predseda: Prosím ticho na novinárskom balkóne!
Milan Hodža: . . . ktoré boli zodpovedné , vytrvali pri svojom zámere i proti vôli obce a ľudu.
Ďuro Smrečáni : Ani toto nie je pravda! (Hluk.)
Ali Šomodi: To azda ani netreba zdôrazňovať! (Hluk.)
Milan Hodža: Ct. snemovňa! Ja všetky uvádzané fakty jednak svedkami. . .
Zolo Silaši: Falošnými svedkami! (Hluk.)
Milan Hodža: ... jednak už zverejnenými výsledkami prebiehajúceho šetrenia budem dokladať. Preto prosím ct. snemovňu, aj vzhľadom na závažnosť témy...
Ďuro Smrečáni: Nie závažná, ale smutná vec to je. (Hluk.)
Predseda (zvoní) : Ticho prosím!
Milan Hodža: . . . aby som aspoň teraz, keď je reč nie o veci straníckej, ale ľudstva. . . (Veľký hluk.)
Ďuro Smrečáni: O vlastnej veci! Vy ste zodpovedný! (Veľký hluk a výkriky: Vy ste na vine!)
Predseda (zvoní) : Prosím ticho, lebo budem nútený uviesť menovite pánov poslancov a keby ani to nepomohlo, potom v zmysle rokovacieho poriadku budem nútený rozpravu ukončiť.
Milan Hodža: Protestujem proti akýmkoľvek obvineniam. Vyhlásil som, že povedané podopriem dôkazmi. . .
Ďuro Smrečáni: Vy ste na vine!
Predseda: Upozorňujem pána poslanca Smrečániho, aby nerušil vystupujúceho.
Milan Hodža: Mám právo na to, aby si ma ct. snemovňa aspoň vypočula. (Hluk.)
Jožo Emődy: Na vine je Slovenský Týždenník!
Predseda: Upozorňujem pána poslanca Emődyho, aby nerušil vystupujúceho.
Belo Čitári: (Komentuje.)
Predseda: Upozorňujem pána poslanca Čitáriho, aby nevyrušoval vystupujúceho, inak budem nútený postupovať podľa rokovacieho poriadku.
Milan Hodža: Keďže som bol vyrušený poznámkami, ktoré rovno tam smerujú, aby som ja ako spolupáchateľ bol braný na zodpovednosť . . . (Tak je! Tak je!)
Ďuro Smrečáni: Návodca, nie spolupáchateľ!
Milan Hodža: ... považujem za potrebné vyhlásiť, že preto som sa podujal na túto interpeláciu, lebo v okolí Ružomberka som náhodou nikdy politiku nerobil . . .
Ďuro Smrečáni: Ani vaše noviny nie?
Milan Hodža: . . . a vo veci nie som nijako zainteresovaný. Mojou snahou bude — a verím, že to docielim — aby som objektívne . . .
Ďuro Smrečáni: To je nemožné! (Hluk. Slyšme! Slyšme!)
Milan Hodža: ... a bez akejkoľvek sympatie alebo antipatie predostrel snemovni túto záležitosť, ktorá — ako vravím — nie je záležitosťou straníckou, ale ľudstva.
Ďuro Smrečáni: A vaša vina!
Milan Hodža: Prosím pánov, aby láskavo ocenili moju snahu....
Gabo Ugron: Prejdite k veci !
Milan Hodža: ...a láskavo súhlasili stým, aby som jednotlivé údaje, ktoré som získal a ktoré slúžia na osvetlenie veci, prečítal z poznámok. Úvodom považujem za svoju povinnosť venovať jeden pohľad nato, čo sa dialo v Ružomberku až doposiaľ, obzrieť sa na udalosti z minulosti, ale hlavne niekoľkými ťahmi štetca zobraziť duchovný svet tamojších obyvateľov a podmienky v ktorých žije tento ľud.
Miki Zborai: Toto je určené pre zahraničie.
Ďuro Smrečáni: Len si to vypočujme!
Milan Hodža: Obec Černová pri Ružomberku. . .
Hlas z pléna (zo stredu): Rozpráva pre Čechov!
Milan Hodža: Ak chcem hovoriť pre Čechov, vystúpim v Čechách.
Miki Zborai: Aj tam aj tu!
Milan Hodža: Keďže nato nie som odkázaný, nevystupujem v Čechách. Zatiaľ som nemal to šťastie vystupovať v Čechách. Obec Černová je okrajovou časťou Ružomberka, je od neho vzdialený 4 kilometre, má 1300 obyvateľov. Obyvatelia sú Slováci (tót), vierovyznaním katolíci, ľud je to chudobný a hlboko veriaci. Pre vieru týchto ľudí je charakteristická tá slovanská črta, že ich presvedčenie nie je formálne alebo povrchné, ale prenikajúce do hĺbky vecí.
Hlas z pléna (z kraja ľavice): Je sfanatizovaný ! (Pokračujúci hluk.)
Milan Hodža: Nie je mojou chybou, ct. páni poslanci, ak so mnou nesúhlasíte, ja to považujem za podstatné, preto sa tým zaoberám. Je dôležité, aby som na povahu týchto ľudí upozornil preto, lebo jeden vzdialený, ľud nepoznajúci politik či psychológ, nikdy nepochopí, čo sa deje v duši toho ľudu. Učenie Kristovo zakorenilo v duši tohoto ľudu presvedčenie, že jedine rovnoprávnosť, jedine úcta k ľudským právam, jedine kryštálovo čistá viera môže zabezpečiť duchovný pokoj a rovnováhu ľudu. Evolúcia ideí, ktorá dnes vedie ľudského ducha smerom k rovnoprávnosti, v takomto ľude nemôže nenájsť na úrodnú pôdu. Ja vieru, náboženské presvedčenie, nábožné uvažovanie, zvlásť v prostredí slovanského (szláv) ľudu považujem za natoľko dôležité aj v nazeraní na politické uvažovanie. . .
Predseda (zvoní) : Prosím rečníka, aby ráčil prehovoriť k veci.
Aurel Vlad: Toto je sloboda slova!
Predseda: Pána poslanca Vlada vyzývam k poriadku.
Gabo Ugron: Nie úvahy tu treba prednášať, keď sa takáto smutná udalosť stala!
Milan Hodža: Ct. snemovňa! Keďže sa nemienim stavať proti mienke snemovne, sústredím sa čisto na vymenovanie jednotlivých faktov. Podľa mojej mienky . . . (Pokračujúci hluk. Slyšme ! Slyšme!)
Ct. snemovňa! Černovčania, keď kostol stavali, stavali ho na vlastné trovy. Pánovi biskupovi vtedy vtedy vonkoncom nebolo naponáhlo, naopak, keď ho požiadali o príspevok, tento odmietol poskytnúť. Keď bol však kostol hotový a nastal čas vysviacky, o ktorú požiadali samotní Černovčania, len s tou podmienkou, aby ho vysvätil ich medzičasom suspendovaný farár, vtedy biskup o vysviacke rozhodol, nesúhlasil však s tým, aby ju vykonal ružomberský, teda černovský, toho času suspendovaný farár. Žiadali teda aby bola vysviacka odložená až dovtedy, kým sa suspendovaný farár nevráti. Táto žiadosť však bola odmietnutá - kým po sto rokov nebolo dôležité kostol postaviť, naraz sa vysviacka stala súrnou. Spočiatku sa biskup mienil vysviacky zúčastniť osobne. Keďže sa však medzi biskupom a veriacimi z dávnych dôb pretrvával spor, ktorý...
Ďuro Smrečáni: Ľud ste štvali vy vo svojich novinách! (Hluk.)
Milan Hodža: Ktorý som mal v úmysle popísať v úvode svojho vystúpenia, ale nedostal som sa k tomu. Počas tohoto sporu obe strany zotrvali na nezmieriteľných (intranzigens) pozíciách - z jednej strany biskup, ako som uviedol, a z druhej strany ľud, ktorý vravel: trváme na vlastnom farárovi, pretože mu dôverujeme, pretože ho radi máme. Tento spor bol nepreklenuteľný. Biskup pritom kŕčovito trval na vysviacke čím skôr. (Prejavy súhlasu.) Spočiatku sa mienil vysviacky zúčastniť osobne, ale potom ho informovali, že Černová chce zopakovať tú starú ružomberskú obyčaj, že obyvateľstvo vyjadruje bojkot svojou neúčasťou. Totiž rovnako patrí k pozadiu tejto veci, že posledné dva roky, odkedy medzi kňažstvom a ľudom nastali určité nedorozumenia, ľud demonštroval bojkotom. (Hluk.)
V niekoľkých obciach liptovskej stolice sa stal (Pretrvávajúci hluk) prípad, ktorý kultúrna história zaznamenala zatiaľ iba o slovinskej dedine Bicmanje v Rakúskej ríši, že veriaci sa nevzdialili od svojej cirkvy, k nej ostali rovnako verní a rovnako hlboko veriaci, avšak z odporu ku kňazovi odmietli jeho účinkovanie na plnej čiare. (Hluk.)
Gabo Ugron: Pekné veci!
Milan Hodža: Títo ľudia tak vraveli: veríme v Boha, veríme v Krista, ale neveríme v ľudí! (Hluk.)
Gabo Ugron: Nekoľkým podliakom však uverili. (Stále pretrvávajúci hluk. Predseda zvoní.)
Milan Hodža: Skrátka biskup sa vzdal toho, aby sa osobne zúčastnil na vysviacke černovského kostola. Poveril jedného zo svojich kanonikov, aby ho zastupoval, bývalého ružomberského farára Antona Kurimského. Ten toto poverenie dostal, ale zdá sa, že aj on zvažoval situáciu a nechcel sa vystaviť nebezpečenstvu, aby sa vo vlastnej cirkvy (Hluk), v ktorej sám pôsobil kedysi ako duchovný pastier, bol vystavený bojkotu . . .
Števo Zlinský: Po maďarsky to bakuľou volajú! (Hluk.)
Milan Hodža: . . . takže medzičasom vrátil poverenie. V jeho rozhodnutí ho pravdepodobne posilnil telegram, ktorý medzičasom dostal z Černovej. Text telegramu bol nasledovný (číta) : "Jej milosti pánovi kanonikovi Kurimskému, Spiš. Prosíme vás, neunúvajte sa do Černovej, vysviacku kostola neuskutočníme. V mene obce podpis." (Výkriky z pravice: Kto to podpísal!) Matej Kalián. Telegram bol poslaný 25. októbra o 8. hodine ráno. (Stály hluk. Slyšme! Slyšme! Predseda zvoní.) Cirkevné úrady sa teda obávali bojkotu a preto, aby sa vyhli jeho dôsledkom, oni sami, menovite poverení kňazi vo svojich obciach sa postarali, aby na vysviacke bol ľud prítomný, a postarali sa o to tak, že oznam o vysviacke kostola v Černovej vyhlásili z kancľu a to vyzvali obecenstvo k účasti. (Hluk.) Stojí za zmienku, že biskup, respektíve poverenec kanonika Martin Pazúrik, ktorý už dlhśiu dobu strávil medzi ľudom, a ktorý pravdepodobne veľmi dobre pozná situáciu, sa svojho času zaviazal čestným slovom, že sa na vysviacke černovského kostola bez prítomnosti suspendovaného farára Hlinkua nezúčastní. (Hluk.) Aby sa vysviacka nekonala - toto je moja informácia - Černovčania použili naivnú fintu a niekto spomedzi nich rozširil do sveta správu - zrejme z núdze - že vysviacke zabránia tým, že kostol uzamknú. (Hluk. Slyšme! Slyšme!) Túto správu vysnoril zástupca richtára Bačkor, ktorý, aby zabránil zamýšľanej ľsti, odmontoval z kostolných dverí zámok tak, že dvere kostola sa zavrieť nedali. V sobotu sa potom stalo to, čo tlač - neviem na základe akých informácií - nazýva plienením kostola, že veriaci vošli do neuzamknutého kostola, a odniesli potrebné obradné predmety za účelom ich úschovy. (Hluk a veselosť na ľavej strane. Veľký hluk v národnostných laviciach.) Ct. snemovňa, ja nie nadarmo som uviedol, koľko obyvateľov má Černová, nie nadarmo som zdôraznil, že tento chudobný ľud na vlastné trovy vystaval kostol, každá tehla bola jeho, každý obradný predmet patril jemu. (Veľký hluk.) Tento biedny ľud, ktorý na stavbu kostola vie obetovať 79.000 korún, je oveľa ideálnejši a oveľa vyššie stojí, než aby ste ho vy tu častovali posmechom, keď ja o ňom hovorím. (Veľký hluk a výkriky: Vyzbierali sa naň. Predseda zvoní.)
Ct. snemovňa! Keď sa táto správa dostala do Ružomberka a keď sa prípad nedorozumením považoval za plienenie kostola, vtedy správne úrady poslali [v sobotu] do Černovej 14 žandárov. Žandári vykonali vyšetrovanie. Výsledok vyšetrovania ja samozrejme nepoznám, viem však, že v sobotu večer, resp. v nedeľu ráno žandári hlásili, že na žiadny zásah nenašli dôvod.
Noc, vravím, uplynula pokojne. Keby čo i len vzdialene mohol byť pravdivým predpoklad, že ľud tam - ako šíri tlač - sa stal obeťou štváčov, tak ja predsa len neverím, že v sobotu, teda deň pred vysviackou kostola by tam mohol panovať taký ideálny kľud.
V nedeľu 27. októbra ráno v kostoloch okolitých obcí, menovite v tých obciach, ktorých administrátori a učitelia náboženstva sa chceli zúčastniť na vysviacke, vravím, v týchto obciach sa bohoslužby konali v nedeľu skoro ráno o 7. hodine. Farári vyzvali veriacich, aby sa na vysviacke bezpodmienečne zúčastnili. Ráno okolo 9-tej, alebo 10-tej hodiny sa do Černovej vybral ľud z okolitých dedín: Gudrik, Ludrovej, Liskovej, Ružomberka, a ďaľśích obcí.
Po zhromaždení sa ľudu — podotýkam, že nebol nepriateľsky naladený — sa k nemu Černovčania pridali, a tak ako boli - vo sviatočných odevoch - spoločne ostali stáť na konci dediny a čakať na hostí. (Veselosť.) Ľud stál sčasti v jednej úzkej uličke, sčasti na pozdĺžne sa rozprestierajúcej lúke. Ráno medzi štvrť na jedenásť a pol jedenástou prichádzali smerom k dedine dva kočiare. V prvom sedel pán Zolo Peresléni, ružomberský slúžny. Podotýkam, že Zolo Peresléni, ktorý je v súčasnosti slúžnym v Ružomberku, pôsobil aj počas predchádzajúcej služby na Liptove, to jest na národnostnom území. V druhom kočiari sedel Jožo Fišer, ružomberský administrátor a Martin Pazúrik, dekan z Dolného Liptova a okrem toho ešte dvaja kňazi, ktorí sa zrejme prišli len prizerať. (Hluk v strede. Slyšme! Slyšme!) Prosím, nevyrušujte ma!
Miki Zborai: Hryzie ťa svedomie!
Milan Hodža: Ale prosím vás, nehovorte také veci!
Predseda: Prosím ticho!
Milan Hodža: Vravím, v druhom kočiari boli dvaja hostia: Izidor Kaločai ružomberský katechéta a administrátor Hanzéli.
Prvý kočiar vrazil priamo do davu zhromaždeného ľudu. Vojdúc medzi ľudí, kone automaticky zastali. Na kočiari však sluha slúžneho, tento sluha sediaci pri kočišovi, vytrhol z rúk kočiša bič a šľahol medzi kone ako i po ľuďoch stojacich pri kočiari. (Hluk na ľavej strane.) Ja tieto fakty prednášam, kľudne očakávajúc vyšetrovanie, nakoľko viem, odkiaľ som tieto informácie získal. Ľud pod náporom šľahajúceho biča ustupoval, avšak tí, ktorí stáli pri kočiaroch, teda vpredu stálu za chrbtom žandárov kričali na kočiša: zastav kone, ušliapeš ženy! Ke´d kočiš na tieto slová nereagoval, vpredu stojaci chlapi prešli pomedzi žandárov na cestu, okolo stojaci sedliaci chytili kone za kantáre a snažili sa ich tlačiť dozadu, alebo otočiť späť. (Pohyb. Výkriky: Pekné privítanie!)
Gabo Ugron: Mali na to právo ?
Milan Hodža: Spomedzi kňazov sediacich v druhom koči — nemôžem vedieť ktorý — vyskočil z miesta a skríkol smerom k prvému kočiaru : »Len dopredu ! Aj len preto dopredu!« Povedal to po maďarsky. (Výkriky: Dobre urobil. Mal azda po latinsky?) Ja vystupujem len s faktami, o ktorých som sa hodnoverne dozvedel. Nato sa prehluśil hluk hlas rozzúreného slúžneho: »Strieľať !« (Živý nesúhlas a veselosť na pravej aj ľavej strane. Hluk. Výkryky: Klamstvá! Nesúhlasí! Predseda zvoní.)
Belo Čitári: Takto bude poburovať aj ľud! (Pohyb a hluk na ľavej strane. Predseda zvoní.)
Milan Hodža: Veď môžu namietať páni, keď tu ja v dobrej viere, svedomito a zo spoľahlivých zdrojov pochádzajúce fakty prednášam. (Hlučné výkriky na ľavej strane: Klame!) Nie som ja odkázaný na klamstvá. (Veľký hluk.)
Mór Satmári: Bol by schopný sa nechať zastreliť, aby poštval ľud! (Hluk. Predseda zvoní.)
Milan Hodža: Žandári . . . (Pohyb a hluk. Slyšme! Slyšme!)
Predseda (zvoní) : Prosím ticho!
Milan Hodža: ... stojaci v tesnej blízkosti kočiarov sa nato obrátili, a časť z nich vystrelila smerom k ľavej strane cesty, druhá časť smerom k pravej strane cesty strieľala. Výstrely sa udiali vo forme salvy . . . (Pohyb a hluk.)
Miki Zborai: Vo forme čoho? Alebo to bola salva, alebo nie! (Hluk. Slyšme! Slyšme!)
Milan Hodža: ... v rýchlom slede štyroch za sebou nasledujúcich sálv sa udiali. Celá operácia trvala iba krátku chvíľu. (Slyšme! Slyšme!)
Moje údaje zahŕňajú aj informáciu, ktorú p. poslanci ráčili spomenúť, menovite že slúžneho sluhu sediaceho v kočiari ktosi trafil kameňom. (Výkryky zľava spredu: Už nebodaj len nie náhodou? Pohyb a veselosť. Hluk. (Predseda zvoní.) Žandári mierili presne. Tých deväť ľudí, ktorí padli ako prví, rýchlo dobojovali svoj zápas so smrťou. (Pohyb a hluk na ľavej i pravej strane.)
Belo Čitári: Ľud ženiete do ohrozenia, ale sami ste v bezpečí!
Milan Hodža: Buďte kľudný p. poslanec, stál som ja už pred hlavňami žandárskych zbraní; mierili na mňa puškami a neustúpil som.
Belo Čitári: Ale aj rozoštvaný ľud ostal stáť namieste!
Milan Hodža: Ráčili by ste ma zavolať. Môžem vás ubezpečiť, že bol by som vykonal všetko pre odvrátenie krviprelievania. (Pohyb a hluk na ľavej strane. Predseda zvoní.)
Števo Zlinský: Vlastnú česť by ste si zachránili pred fackami!
Milan Hodža: Výsledky krviprelievania tu nebudem popisovať, lebo predpokladám, že sú tu aj bez toho známe.
Prichádzajúcich lekárov na ceste širokej 4-5 krokov vítal strašný pohľad. Telá ležali tvárou dolu v prachu a krvi. (Hluk.) Niektorých guľky pritisli k plotu a schodisku školskej budovy, iní ležali v diaľke na tráve. Štyria prítomní kňazi sa ihneď po streľbe bez toho, aby pokračovali do dediny, nechali odviezť preč. Slúžny po zákroku vyslal hliadku do dediny a sám sa ponáhľal do Ružomberku, odkiaľ poslal vojsko. Vojaci boli už o pol dvanástej v Černovej. Úradný lekár a jeden súkromný lekár od pol dvanástej do pol tretej obväzovali rany raneným. Večer o siedmej dorazila na mieste ďalšie vojsko z levočského pešieho pluku.
Opísal som situáciu, tak, ako somobdržal informácie. Teraz by som sa osmelil osvietiť niektoré okolnosti, ktoré sú podľa mojich údajov v úplnom rozpore s polooficiálnou správou. (Slyšme!) V Černovej toho času popri vyšetrovacom sudcovi ružomberského súdu, jedného pomocného sudcu a bratislavského generála jeden vojenský sudca vedie vyšetrovanie. Na základe informácií, ktoré považujem za polooficiálne, mal ľud v Černovej privítať príchodzích a žandárov spŕškou kameňov. (Hluk.) Citujem z dennej tlače. Brvnami a sekerami sa ľud na nich vrhol. Jeden žandár má rozbitú hlavu, iného poranili. Túto okolnosť považujem za dôleźitú, lebo ak naozaj nastala, potom by to bola provokácia zo strany ľudu. Preto som sa zaujímal o výsledky vyšetrovania a dozvedel som sa nasledovné: Spomedzi štyroch kňazov sa nezranil nikto., napriek tomu, že noviny písali o o zranení Pázunka, alebo vraj aj Fišera. Spomedzi žandárov, na ktorých sa mal ľud vrhnúť brvnami a kameňmi, sa takisto nikto nezranil, len jeden má odreninu na čele , (Výkriky: Od čoho?) , ktorú odreninu mu úradný lekár na mieste ošetril a zalepil leukoplastom (angol flastrom). Iná správa hovorí o tom, že žandári pálili nie salvami, ale v rámci zápasu, keď vraj Černovčania zaútočili na žandárov a zápasili muž s mužom a žandári pálili bez veliteľského povelu v sebaobrane. Správy dokonca hovoria, že sedliaci mali uchopiť bajonety nasadené na zbraniach.
Jeden hlas (zľava) : Hlinkov brat! (Hluk a pohyb.)
Predseda (zvoní) : Ticho prosím. Vyzývam k poriadku p. poslanca, ktorý prerušil rečníka.
Milan Hodža: Keby bola šla reč o útoku, alebo zápase, je evidentné, že pri boji chlapa s chlapom by niekoľko ľudí utrpelo zranenia, alebo spomedzi sedliakov, alebo spomedzi žandárov. Teraz, keď už vieme, že medzi žandármi odhliadnuc od jediného - aj toho len s odreninou na čele - žiadni zranení nie sú (Hluk. Slyšme! Slyšme!) z toho vyplýva len jediné, a to, že zo strany sedliakov k žiadnemu útoku, či bitke nedošlo. Zápas by musel zanechať nejakú stopu, nejaký dôkaz, alebo ranu na tele mŕtveho, či zraneného, keďže bez zranení sa podobné potýčky nezvyknú udiať. (Hluk. Slyšme! Slyšme!)
Vyšetrovanie však ukázalo, že na telách mŕtvych niet stopy po žiadnych bodných, ani sečných ranách. Dokonca ani stopy po úderoch nevidno na tele ani jediného zraneného. Podotýkam, źe nepoznám počet tých, ktorí sa zranili iba ľahšie a utiekli z miesta, môžem poskytnúť iba mená zosnulých. (Hluk a výkriky.)
a som podal stav vecí a z nich nevyplýva, že by niekoho boli upozornili, alebo vyzvali k poriadku. Viem zo správ tlače, že slúžny mal ľudí vyzývať k poriadku. Vravím, z mojich informácií nič také nevyplýva. Ak niekto vie iné podrobnosti, budem mu vďačný. Ak slúžny aj naozaj vyzýval k poriadku, v čom nemám dôvod pochybovať, ak to tvrdí minister, tak slúžny by zbytočne vyzýval k pokoju rozvášnený dav. Ak sa dá konštatovať, že na mŕtvych a ranených niet stopy po zápase, potom k bitke vôbec nedošlo. (Slyšme! Slyšme! Predseda zvoní.) Bolo povedané, že . . .
Predseda : Ct. p. poslanec vystupuje so svojou interpeláciou spôsobom, že to navodzuje názor, že p. poslanec má v úmysle zabrániť ďalším interpeláciám. (Pravda! Tak je! Výkriky v strede: Má právo hovoriť! Hluk.) Prosím hovorte rýchlejšie a neráčte držať také dlhočizné pauzy. (Súhlasné prejavy.)
Gabo Ugron: Dajme mu kyselku Františka Jozefa, aby hovoril rýchlejšie. (Hluk.)
Milan Hodža: Ct. snemovňa! (Hluk. Predseda zvoní.) Pre odstránenie akýchkoľvek nedorozumení považujem za svoju povinnosť vyhlásiť, že žiadnu podobnú domnienku tu nechcem potvrdiť a hovorím pomaly, lebo som nútený často nahliadať do svojich poznámok. Odtiaľ čerpám údaje.
Predseda : Teraz ste napríklad p. poslanec hovoril veľmi rýchlo a plynule. Prosím pokračujte takto. (Veselosť.)
Milan Hodža: Z toho teda vyplýva, že medzi sedliakmi a žandármi k žiadnej bitke nedoślo, a čo je vonkoncom vylúčené - sú nepravdivé novinové správy, žeby sedliaci boli sa natisli na žandárov a snažili sa im uchopiť bajonety. (Hluk. Slyšme! Slyšme!)
Ct. snemovňa! Aj o tom som čítal, že človek menom Uhrin mal po prvej salve búriť ľud, že: Nebojte sa ľudia, to sú iba slepé náboje! (Výkriky: To všetko sme čítali!) Na tohoto Uhrina my sa žiaľ veľmi málo budeme môcť odvolávať, lebo chudák sám sa stal obeťou nasledujúcej salvy. (Hluk. Slyšme!)
Čo sa týka streľby, kolujú i iné chýry. Jedna časť týchto chýrov popiera totiž, že vôbec došlo k salve. Tieto správy hovoria, že počas zápasu, keď sa ľud vrhol na žandárov, vtedy došlo k streľbe bez jednotného povelu a v sebaobrane. (Hluk. Slyšme! Slyšme!) Podľa prvých správ teda k salve vôbec nedošlo, len ku streľbe v sebaobrane. Druhýkrát hovoria chýry, že prvá salva šla s puškami namierenými do vzduch. Vraví to rovnaké spravodajstvo. Čo je teda pravda, bola salva, alebo nebola?
Ďuro Smrečáni: O tom nech rozhodne vyšetrovanie! (Výkriky: Nepatrí to sem! Slyšme interpeláciu!)
Milan Hodža: Ct. snemovňa! Preto som si pokladal za povinnosť reagovať na niektoré podobne vyzývavé správy na tomto mieste, (Hluk. Slyšme! Slyšme!) lebo niekoľko budapeśtianskych denníkov v posledných vydaniach uverejňuje poplašné správy o tom, že krviprelievanie v Černovej bola v skutočnosti vzbura, výsledok konšpirácie. (Pravda! Tak je!) a tak, ako niektoré orgány tlače podporujú túto hypotézu, hne´d aj dodávajú, že slovenská národná strana (tót nemzeti párt) sa snaží vytĺcť kapitál z tohoto krviprelievania. (Pravda! Tak je!) Napr. to čítam v Budapeštianskom spravodaji (Budapesti Hírlap) (Veľký hluk. Číta): "V nedeľu. . . (Veľký hluk.)
Števo Zlinský: Takto zneužívať trpezlivosť snemovne je predsa len drzosť!
Milan Hodža: ...večer presne vtedy, keď sa rozšírila správa o prípade v Černovej, bolo divadelné predstavenie v Turč. Sv. Martine (Turócz-Szent-Márton) na kopci, kde Matúš Dula pred obecenstvom vystúpil so štvavým prejavom. Zatiaľ nepoznáme autentický text prejavu, ale podľa slov nášho dopisovateľa sa podobal na vyššiespomínané panslavistické noviny. . . (Veľký hluk a pohyb.)
Ďuro Smrečáni: Prečítajte nám aj tie! (Hluk.) Predseda zvoní. Veľký hluk. Slyšme! Slyšme!)
Milan Hodža: Vzhľadom nato považujem za svoju povinnosť. . .
Martin Lovási: Ukončite to a predneste interpeláciu!
Predseda (zvoní): Prosím, tu nie je reč o Matúšovi Dulovi, ale o krviprelievaní v Černovej. To nepatrí k veci. A ak sa ct. p.poslanec nebude pridržiavať veci, odoberiem mu slovo. (Hlučný súhlas a potlesk.)
Lehel Hédervári: Zneužíva trpezlivosť snemovne.
Ali Burďan: Ukončite to!
Predseda (zvoní): Tento prípad je dosť smutný nato, aby sa o ňom p. poslanec tu cynicky vyslovoval. (Pravda! Tak je! Potlesk.) Prosím prejdite k interpelácii. (Hlučný súhlas.)
Milan Hodža: Odmietam, čo p.predseda hovorí. . . (Veľký pohyb.) A keďže mi nedovolí, aby som ju odôvodnil, potom predkladám interpeláciu bez ďalšieho zdôvodnenia.
Predseda : P. poslanca za túto poznámku volám k poriadku, a ak si ešte raz dovolí podobné vyhlásenie, budem voči nemu uplatňovať §255. rokovacieho poriadku. (Hlučný súhlas. Priebežný hluk a pohyb.)
Martin Lovási: Predneste interpeláciu a sadnite si.
Gabo Ugron: Hodina stačila!
Milan Hodža: Musel som protestovať proti tomu, že by sa v Uhorsku (Magyarországon) našla strana taká podlá, že by z tohoto prípadu chcela vytĺkať politický kapitál. (Veľký hluk.)
Gabo Ugron: Hovorí rovnú hodinu. Somár je, kto to nevie povedať za pol hodiny.
Lehel Hédervári: Vypína hruď! O facke porozprávajte. (Hluk. Predseda zvoní.)
Milan Hodža: Vec staviate do svetla. . .
Gabo Ugron: Hodinu rozprávate hlúpym spôsobom (ostoba módon).
Milan Hodža: Vec staviate do svetla, že černovský prípad je dielom štváčov a je namierený proti uhorskej štátnej idei (magyar állameszme). (Tak tomu aj je!) S vašim dovolením, verím, že tam Maďarstvo ani nebolo nijako zainteresované, veď tam, okrem predstaviteľa verejnej správy, maďarského človeka ani nebolo! Tu je reč o biskupovi a o cirkevnej záležitosti.
Gabo Ugron: O poriadku je reč! O zákonnom poriadku! (Pravda! Tak je! zľava.)
Milan Hodža: Áno, o zákonnom poriadku je reč. Preto sa pýtam, kto sú vrahovia v tomto prípade krviprelievania (Dlhotrvajúci veľký hluk na oboch stranách snemovne. Predseda opakovane zvoní.)
Predseda: prosím ticho, inak bude nútený prerušiť schôdzu. (Pretrvávajúci veľký hluk a pohyb.)
Martin Lovási: Je treba ho vyhodiť ničomníka!
Ďuro Smrečáni: Bezočivec!
Lehel Héderváry: Živia sa tým, že štvú. Má tú drzosť tu hodiny kradnúť čas (Van pofája óraszámra lopni az időt.) (Veľký hluk. Výkriky: Vrah! Vrahovia ste Vy! Sú v Lipt. Sv. Mikuláši!)
Predseda : Schôdzu na päť minút prerušujem!
(Po prestávke.)
Predseda (zvoní) : Schôdzu opätovne otváram. Pozývam p. poslanca Milana Hodžu aby pokračoval vo svojej reči.
Milan Hodža: Ct. poslanecká snemovňa! Na iný čas si ponechávam právo, aby som diskutoval o témach, ktoré dnes tu v snemovni rozvírili vášne (Hluk.) a ktorých vecí ja tu dnes v rámci zdôvodnenia tejto interpelácie dotýkať sa nechcem. A to preto nie, lebo vidím, že p. poslancom toho času chýba k tomu nálada a rozvaha, . . .
Gabo Ugron: Ne buďte drzý! (Hluk. Výkriky: Slyšme interpeláciu!)
Milan Hodža:... aby vec mohli posudzovať tomu primeranou vážnosťou. Preto svoju interpeláciu ďalej nedôvodím, len protestujem proti tomu, aby sa smelo či už voči mne, alebo voči mojim spolu-straníkom stavať podozrenia v tom smere, že my vedieme ľud do katastrofy. (Veľký hluk.)
Predseda (zvoní): Budem nútený opäť prerušiť schôdzu. Ráčte ostať potichu.
Milan Hodža (číta) : "Interpelácia k uh. kr. ministrovi vnútra vo veci krviprelievania v Černovej:
1. Je ochotný p. minister vnútra vo veci vyšetrovania pokusu o násilnú vysviacku kostola v Černovej . . . (Hluk.)
Gabo Ugron: Lož!
Milan Hodža: ... pri ktorej došlo ku krviprelievaniu pôsobiť tým smerom, aby sa vyšetrovanie rozšírilo aj na činnosť predstaviteľov štátnej správy?
2. Je ochotný p. minister vnútra do času, kým vyšetrovanie neskončí, na základe dosiaľ zistených skutočností zúčastnených predstaviteľov štátnej správy z ich úradu suspendovať? (Hluk a nesúhlas.)
3. Je ochotný p. minister vnútra tam nachádzajúce sa ozbrojené sily odveliť z obce 30. októbra v stredu?" (Pohyb a hluk.)
Predseda : Interpeláciu postupujem p. ministrovi vnútra.



Gr. Július Andráši, minister vnútra: Ct. snemovňa! (Slyšme! Slyšme!) Nech mi je dovolené dať na interpeláciu čo možno najstručnejśiu a čo možno najobjektívnejšiu a rozvážnu odpoveď. (Výkriky: Nebude to ľahké!)
Ak mi p. poslanec dovolí, chcem vyjadriť... (Pohyb a hluk. Slyšme! Slyšme!)
Predseda: Prosím p. poslancov, aby ráčili zaujať svoje miesta.
Gr. Július Andráši, minister vnútra: ... svoj obdiv, že p. poslanec Milan Hodža sa odvážil v tejto otázke interpelovať. (Živý súhlas. Hluk.) O spomínanej tragickej udalosti som dnes obdržal niekoľko hlásení. Tieto hlásenia sa javia byť zajedno v niektorých konštatáciách, ktoré by som tu predniesol. (Slyšme! Slyšme!)
Všetky tieto hlásenia vyvracajú tvrdenie p. poslanca o tom, že kanonik mal v úmysle ísť do kostola ho vysvätiť. Zámeru vysvätiť kostol sa vzdali, vzdali preto, lebo poznali náladu, videli vzrušenie ľudu a nechceli násilím, s pomocou žandárov svätiť kostol. (Súhlas.) Takže toto tvrdenie - zdá sa - nezodpovedá pravde. Skutočným zámerom príchodu kanonika bolo upokojiť ľud, vysvetliť mu, že sa vzdali zámeru vysviacky kostola - zatiaľ.
Ľud samozrejme, oklamaný a poštvaný, nedal mu príležitosť to rozpovedať, a predpkladajúc, že prišiel vysvätiť kostol, ho nechcel vpustiť do obce.
Skutkový stav, ku ktorému sa tam dospelo a ktorý vlastne viedol ku krviprelievaniu, že ľud nechcel dovoliť, aby kostol vysvätil niekto iný než Hlinka, je už sám osebe vzburou proti štátnemu poriadku a vzburou proti cirkevnému poriadku. (Hlučný súhlas a potlesk.)
Aurél Vlad: (komentuje. Hluk.)
Predseda: P. poslanca Vlada vyzývam k poriadku. (Súhlas. Veľký hluk. Slyšme! Slyšme!)
Gr. Július Andráši, minister vnútra: Aby od cirkevného predstaviteľa, ktorý bol suspendovaný zo svojho úradu z dôvodu - ako počujem - dopustil sa cirkevného priestupku ... (Tak je! Tak je!)
Ďuro Smrečáni: Simonie!
Gr. Július Andráši, minister vnútra: ... ktorý - bez toho, aby som sa za tento detail zaručil, lebo to neviem, ale počujem to z najautentickejších miest - bol suspendovaný kvôli simonii, (Tak je!); aby od cirkevného predstaviteľa, ktorý bol za protištátne delikty už dvakrát odsúdený, aby od tohoto cirkevného predstaviteľa očakávali, že vysvätí kostol, to odporuje štátnemu i cirkevnému právu. (Živý súhlas a potlesk.)

Ct. snemovňa! Je mi ľúto tohoto prípadu, je mi ho ľúto o to viac, lebo je mimo akejkoľvek pochybnosti, že tí čo tam vykrvácali, boli sfanatizovaní ľudia ktorí konali v dobrej viere, ktorých zviedli. (Tak je! Tak je! Potlesk. Hluk v zadných laviciach v strede. Slyšme!)
O samotnom priebehu sa v hláseniach jednomyseľne konštatuje nasledovné:
Keď sa priblížil kočiar, v ktorom sedel slúžny a dvaja kňazi, ľud sa im postavil do cesty a nechcel ich pustiť ďalej do obce. Podľa hlásenia - ako to nateraz vyzerá — ľud sa koní chytil, na žandárov útočil, snažil sa ich odzbrojiť a kňazov vítal spŕśkou kameňov. (Veľký hluk.) To tvrdia nateraz všetky hlásenia jednomyseľne. Keď sa žandári chopili zbraní, nie slúžny, ale žandársky dôstojník vydal rozkaz, aby strieľali na tých, ktorý na nich útočia. Nerozkázal salvu, žandári strieľali individuálne po útočníkoch z prvého radu. (Hluk.) To je stav zistených skutočností nateraz. Neviem, či vyšetrovanie, ktoré už prebieha, potvrdí všetky detaily takto, alebo nie. Ak ich potvrdí, potom za postup žandárstva preberám plnú zodpovednosť. (Súhlas.) V takom prípade ho nemožno viniť, keďže inak konať nemohlo. (Pravda! Tak je!) Je povinné chrániť zákonný poriadok śtátu, to je jeho prísna povinnosť. (Pravda! Tak je!) A keď naň zaútočia, a ono chráni i životy iných, je povinné siahnuť po zbrani. (Pravda! Tak je!) Všetku svojvôľu je treba prísne potrestať v tomto prípade i v iných prípadoch. Ale zákonné použitie zbrane je treba hájiť, lebo inak je nemožné udržať poriadok v štáte. (Pravda! Tak je!)

A povedal som tiež, že ku ct. p. poslancovi stoja blízko kruhy, ktoré ľud zviedli, doviedli ho do takéhoto duševného rozpoloženia, že sa stala táto vskutku tragická a smutná udalosť. Buďte si istý p. poslanec, že to netvrdím ľahkovážne. Ak ide reč o životoch ľudí, o zodpovednosti za ne, dobre si rozmyslím, aké slová poviem. (Slyšme! Slyšme!) Tu mám v rukách napríklad článok zverejnený v novinách p. poslanca o voľbách v Belényesi [mesto Beiuş v dnešnom Rumunsku]. Vtedy - a to nehovorím o iných štavých článkoch, ktorými pravidelne oplývajú tieto noviny (Živý súhlas a výkriky: Každý týždeň!) - v týchto novinách priamo, takpovediac, vyzýva sa ľud na krviprelievanie. (Pravda! Tak je!) Lebo čo stojí napísané v týchto novinách? Po voľbách v Belényesi sa píše - a na tomto mieste poznamenávam, že už aj nadpis článku je charakteristický a znie: "Ďalej už nemôžeme čakať" — v článku stojí (číta.) : "Lenže Rumuni neľutujú trocha krvi a výsledok je taký, že tento národ - t. j. rumunský - aj vyhral, kým mi Slováci (tótok) sme boli skromným ľudom. Neznížili sme sa k bitke, preto sme sa ocitli v horšej pozícii ako Rumuni. (Veľký pohyb a hluk.)
Tvrdí sa tu teda, že preto je horšia pozícia slovenského ľudu, lebo sa bojí krviprelievania. (Veľký hluk a pohyb.) A nenachádza sa tu azda výzva, aby sa nebál? (Živý súhlas.) Takto píše táto tlač. A ak takto píšu v mene poslancov, potom sa nečudujme, že dobromyseľný ľud sa nechá zviesť, že sa podujme na veci, za ktoré potom trpí on a nie ct. p. poslanci. (Živý súhlas. Tak je! potlesk.) Ten ľud, ktorý dôveruje p. poslancovi a jeho strane, privedú oni do najväčšej katastrofy. (Pravda! Tak je!) Navedú ho nato, že z tejto zeme, kde by mohol mať najlepšiu poživeň, uteká a navedú ho nato, že tu, kde ho obklopujú láskou, je vystavený podobným udalostiam. (Živý súhlas.)
Na základe vyššie povedaného, môžem dať [na interpeláciu] krátku odpoveď. Tá spočíva v tom, že hoci vyšetrovanie povediem s najväčšou prísnosťou, a keby viedlo k iným výsledkom, než sa javia z doterajśích hlásení, nebudem váhať ukladať tresty, ale podľa súčasného stavu vecí, nevidím žiadnu potrebu v suspendácii úradných osôb, ktoré sa daného prípadu zúčastnili, lebo slúžny tam síce bol prítomný, ale streľbu neprikázal on a ani nijako inak nezasiahol do diania.
Preto toto želanie p. poslanca a rovnako ani všetky ostatné želania plniť nebudem. (Všeobecný súhlas a potlesk).
Predseda: Slovo má pán poslanec, ktorý interpeláciu podával.
Milan Hodža: Ct. snemovňa! (Pohyb.) Vždy zle dopadne taká politika, ktorá predpokladá, že akýkoľvek názor, akékoľvek poburovanie... (Hluk. Slová rečníka nepočuť.)
Predseda(zvoní): Prosím ticho!
Milan Hodža: Toto slovo vymažme z politického slovníka. Tam kde je reč o ideách, o poburovaní slova byť nemôže (Hluk.)
Gabo Ugron: Toto je idea? Toto je banditizmus!
Milan Hodža: Je mojou povinnosťou upozorniť, že poburovanie nikde na svete ovocia neprinieslo by, keby nebolo príčiny nespokojnosti. (Veľký hluk.) Vie to p. minister, vedia to všetci členovia snemovne, vedia to páni poslanci zo svojich opozičných čias, že v oblasti verejnej správy je v Uhorsku potrebná reforma a ak sa táto neuskutoční, tak bude žriedlom ďalších problémov. (Hluk.)
Predseda(zvoní): Ráčte sa vyjadrovať k veci.
Gabo Ugron: Máme do činenia s nesvedomitými štváčmi!
Milan Hodža: Z odpovede p. ministra vnútra beriem na vedomie pasáž, ktorá opravuje moje informácie.
Gabo Ugron: Nič neopravuje! Hovorí o pokračovaní vyšetrovania!
Milan Hodža: Ktorá v úvode hovorí, že cieľom zhromaždenia ľudu v Černovej nebolo to (Pretrvávajúci hluk.)
Mal by som sa tu brániť, ct. snemovňa, voči tomu, že p. minister vnútra citoval pasáže z článkov uverejnených v mojich novinách, ktoré nakoľko vychádzajú pod mojim menom, kládol do súvisu s mojou osobou. Ja za vlastné texty, ktoré sám píšem si vytrpím, (Veľký hluk.) za tie som sa zodpovedal a si zodpoviem aj v budúcnosti. (Hluk.) Nevyvliekam sa zo zodpovednosti ani v kritických chvíľach. Keď bolo napr. v mojich silách, aby som zabránil veľkému krviprelievaniu, urobil som tak riskujúc vlastný život. (Hluk.)
Predseda: Ráčte sa vjadrovať k veci.
Milan Hodža: Za svoje skutky preberám plnú zodpovednosť: tam je súd prísažných, ten sa so mnou poráta. (Hluk.) A ak možno hovoriť o politike katastrofickej, potom to môže byť jedine politika, ktorá nepočíta s vôľou ľudu.
Ďuro Smrečáni: Ktorá toleruje takýchto ľudí!
Milan Hodža: Žiadne seba-popretie by nehrozilo ani p. biskupovi, ani dôstojnému p. farárovi a predsa sa postavili proti vôli ľudu.
Gabo Ugron: To je cirkevná vrchnosť! Prejavujte mu úctu!
Milan Hodža: Je to tým poľutovaniahodnejšie, že ide o cirkevnú vrchnosť a predsa museli zasahovať žandári. (Hluk). Ja môžem teda zobrať na vedomie z odpovede p. ministra len časti, ktoré som označil, ostatné na vedomie neberiem, lebo považujem za nevyhnutne potrebné, aby sa tam úradné osoby nahradili inými. (Pretrvávajúci hluk. Slyšme! Slyšme! Predseda zvoní). Myslím, že nájdete také úradné osoby, ktoré nebudú zainteresované.
Predseda: Nasleduje prijatie uznesenia. Kladiem otázku: berie ct. snemovňa na vedomie odpoveď p. ministra vnútra na interpeláciu p. poslanca Milana Hodžu, áno, alebo nie? (Áno! Nie!) Prosím tých, ktorí berú odpoveď na vedomie, aby ráčili vstať.
(Udialo sa.) Väčšina.
Snemovňa zobrala odpoveď danú na interpeláciu na vedomie. (Pretrvávajúci hluk. Zvoní.)


Poznámky:
* vo voľnom preklade: "každý cvrček vedz, odkiaľ - pokiaľ ti je dovolené". V ruskom civilizačnom prostredí je uvedené príslovie všeobecne vnímané ako symbol márneho boja so skorumpovaným systémom.
** citované podľa: http://www3.arcanum.hu/onap/opt/a090302.htm?v=pdf&a=start
Text vystúpenia bol uverejnený aj v publikácii Barnabás Vajda Ed., A XX. század magyar beszédei, Agave Bp. 2007, str. 40-44