Ako sa darí angažovať zahraničie do eliminácie protimaďarských provokácií slov. vlády ?

V marci 2009, dávno pred kauzou jazykového zákona som v článku naznačil možnosti "samospasenia" predstaviteľov maď. menšiny cestou zníženia konfrontácie vnútri krajiny (ktorá je v záujme súčasnej vlády, ale nijako nie v záujme menšiny) a vystupňovania aktivít smerom k medzinárodnej verejnosti a inštitúciám.
Zdá sa, že udalosti posledných týždňov potvrdili životaschopnosť podobného scenára. Skúsme krátko zhodnotiť výsledky.

Potvrdila sa neobyčajná "citlivosť" slovenskej politickej triedy na zahraničné odozvy. Napriek siláckym rečiam je realita taká, že štát existujúci 16 rokov, zaťažený samoúnosmi, samovýbuchmi, korupciou nevídaných rozmerov a apatickým obyvateľstvom, sa zachveje pri každom echu zvonka. Na súhlasné stanoviská reaguje euforicky, na kritiku nie bez známok paniky. Postsovietsky establishment majstrovsky manipulujúci verejnou mienkou doma, si neveľmi verí so zahraničnými partnermi. Posledné extempore R. Fica, keď na stretnutí so srbským premiérom 21. 9. 2009 nazval SMK prakticky vlastizradnou stranou škodiacou ńárodným záujmom, svedčí o totálnej dezorientácii - na reminiscenciách "Malej dohody" - protimaďarského spolku Juhoslávie, Rumunska a ČSR z rokov 1918-1938 - útočiť na vlastnú menšinu je ten posledný spôsob, ako pomôcť sebe k medzinárodnej prestíži a Srbom do EÚ.

Potvrdilo sa tiež, že zahraničné inštitúcie sa nebudú hrnúť do úlohy sprostredkovateľa. Vysoký komisár Vollebaek reagoval podľa očakávaní dvojzmyselne vyhlásiac jazykový zákon za vyhovujúci medzinárodným štandardom a súčasne za nie dobrý (z toho potom logicky plynie, že ani súč. medz. štandardy nie sú dobré :-). Na stretnutí premiérov G. Bajnai dosiahol prísľub R. Fica, že ten dôsledne uskutoční odporúčania OBSE, ktoré však ostanú utajené (keďže obsahujú napr. aj záväzky k výuke menšinového jazyka pre slovenských úradníkov pôsobiacich na zmiešaných územiach a podobné "čerešničky" úplne nemysliteľné v kontexte premiérovej protimaďarskej hystérie). Určitým pozitívnym výsledkom je azda angažovanie sa Vollebaeka v príprave metodických pokynov ako aj to, že primäl vládu, aby tieto vznikli na úrovni vlády a nie ministerstva. Pôvodne mal vzniknúť metodický pokyn len pre účely udeľovania pokút, teraz to budú musieť byť vykonávacie predpisy, a pod dohľadom OBSE pravdepodobne nebudú môcť byť tak provokatívne proti menšinám, ako samotná novela jaz. zákona.
"Vyvažujúc" tento pozitívny prvok, Vollebaek hneď zdôraznil, že vnútrietnická spolupráca ponad hranice je krajne nežiadúca, keďže podkopáva suverenitu vlády a zaváňa iredentou. Miesto toho odporúča medziregionálnu cezhraničnú spoluprácu. Zjavný anachronizmus - absurdný nie v menšej miere, ako keby ho bol býval navrhoval Nemcom na oboch stranách Berlínskeho múru pred r. 1989. Maďari môžu nazvať cezhraničnú spoluprácu hoci aj medziregionálnou - nič to však nemení na fakte, že aj tak to bude spolupráca prevažne vnútrietnická, keďže aj na slovenskej strane hranice žije kompaktné maďarské obyvateľstvo "privrznuté" proti svojej vôli do Československa, ktoré za 90 rokov stratilo zo svojho cca 30% podielu na obyvateľstve Slovenska z v r. 1918 viac ako 2/3 a kleslo na súčasných 9%.

V súvislosti s doterajším priebehom udalostí dobre vidno, že predstavitelia maď. menšiny zvládli niektoré dielčie problémy, kým pri riešení iných jednoznačne zlyhali.
Nad očakávanie sa vydaril legitimačný míting v Dun. Strede 1. 9. 2009, SMK prejavilo organizačný talent i určitú politickú zrelosť, keď neútočilo na predstaviteľov konkurenčnej H-M, ktorej predstavitelia boli prítomní v hľadisku (nedostali však slovo). Dobre bola načasovaná i návšteva u Vollebaeka v Hágu hneď 2. 9., SMK však nevedelo skonsolidovať svoju Message po návrate z nej.

Chýb, ktorých sa predstavitelia maď. menšiny dopustili bolo vac:
- neboli schopní emocionálne pretaviť stretnuitie v DS v hlbšie puto súdržnosti a spolupatričnosti príslušníkov maď. menšiny - úplne chýbala "rukolapná" symbolika vo forme pamätných listov, odznakov, samolepiek, a pod., nevyšlo ani žiadne mimoriadne číslo maď. denníka či týždenníka. Pre mnohých účastníkov - často starších ľudí cestujúcich v starých autobusoch v horúčave 4-5 hodín a sediacich na betónových schodoch na páliacom slnku ďaľšiie 3 hodiny - musela byť účasť veľmi namáhavá.
- celkove nezvládnutá komunikácia na slovenského diváka/poslucháča. Z prejavov a diskusných príspevkov chýbala jasná Message, úplne absentoval vtip a irónia, neodznela jediná narážka na slovenské autonomistické hnutie 1920-1938 (veľmi dobre by sa v štadióne vynímali napr. citáty A. Hlinku typu "Nebojre sa, autonómia neutečie", alebo "Mimo Uhorska nieto života"), alebo narážky na jazykový zápas Slovákov v Uhorsku, ktorí v obdobnej situácii ako dnes v podstate odmietali uznať maďarčinu za úradný jazyk.
- slabá schopnosť vtiahnmuť slovenských demokratov do procesu (pionierske vystúpenie O. Dostála a búrlivé ovácie, ktoré zožal ukazujú, že bol veľký dopyt po nešovinistických Slovákoch). Výrazne chýbal napr. Frant. Mikloško, Fedor Gál (na tohtoročnej Pohode ukázal, s akou noblesou vie používať výraz "hajzli" v súvislosti s Ficom a spol.), Magda Vášáryová, Št. Markuš (brat precedu z Ňíreďházy) a pod. Zatiaľ nevídanou katarziou mohla pôsobiť aj spoveď nejakého presídlenca, rokmi pochopivšieho, že sa nechtiac stali nástrojom etnických čistiek.
- slabá schopnosť vtiahnuť iných hráčov a iné témy - predovšetkým predstaviteľov slov. menšiny v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, ale prečo nie aj ruských, alebo hoci aj srbských ochrancov ľudských práv, ktorí môžu mať tiež plné zuby vlastnej novoboľševickej chasy.
- nevznikla dosiaľ ani "pragmatická sankcia" medzi SMK a M-H. V skutočnosti nie je ani v záujme SMK sa ostro od M-H diśtancovať - vo vstupe do parlamentu jej už zabrániť nemôže a určitá "deľba práce" by obom stranám výrazne pomohla.
- jedna z najväčších chýb zo strany predstaviteľov maď. menšiny je angažovanie maďarských oficiálnych miest do sporu okolo jazykového zákona, ale aj v ďalších svojich aktivitách. Gigantickou chybou bolo pozvať L. Sólyoma na odhaľovanie sochy do Komárna, mohli pozvať hocikoho od O. Habsburga až po býv. prezidenta A. Goncza, len nie oficiálneho predstaviteľa MR. Politici maď. menšiny majú presne ten istý problém ako slovenská vláda: chýba im sebavedomie a sebadôvera....

Možno im v zásade odporúčať niekoľko vecí:
- Veľmi umiernene a so šarmom komunikovať na domácej pôde, vyhýbať sa konfrontácii a nepúšťať sa do polemík s vládou. Všetkou energiou sa snažiť, aby slov. vláde oponovali aj vo veci jaz. zákona slovenskí demokrati (ešte lepši by boli humoristi :-)
- Ako prví sa ohradzovať proti vyťahovaniu slovenských tém politikmi v Maďarsku, trvať na tom, že tu nejde o vzťahy medzi štátmi, ale o vzťah väčśina - diskriminovná menšina
- ďalej a výrazne rozšíriť medzinárodné aktivity. Všetky spory so slovenskou vládou - odkazujúc sa na majorizáciu v SR - riešiť cez zahrančných mediátorov (nie však z MR). Obrátiť sa na cirkvy v zahraničí (opäť nie na Slovensku a nie v MR), Vatikán, etc.etc. Zahraničie sa nebude hrnúť do podobnej práce - "je to váš vnútorný problém" budú tvrdiť - s poukazom na majorizáciu maď. menšiny v SR s tým treba polemizovať donekonečna. Podobné ľady sa väčšinou prelomia, ak príde dostatočne charizmatická osobnosť schopná "tému" v zahraničí zviditeľniť (takým bol Havel v ČSSR pred r. 1989, takým je dnes Dalajláma v Tibete, alebo San-Su-Ti v Burme)
- umiestniť problém do súvislostí. Zrozumiteľne publikovať históriu jazykových zákonov od r. 1920 podnes, aké sily a aké motivácie stáli v pozadí rôznych kampaní "za tú našu slovenčinu" po r. 1989 a pod.
- organizovať kolokviá a stretnutia na tému "Ako neutralizovať hru maďarskou kartou". Sústrediť čo najväčší intelektuálny potenciál, zbierať zahraničné skúsenosti, ako prekonávať "hate-speech"
- výraznejšie sa angažovať v riešení rómskeho problému.